Modlitba o slovo básnika

418

Rodák z Lučenca JÚLIUS LOMENČÍK (*15. 1. 1961) je vysokoškolský pedagóg, kulturológ a básnik. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa zameriava na problematiku teórie vyučovania slovenského jazyka a literatúry, na otázky jazykovej kultúry a literárnu regionalistiku. Je autorom vedeckých monografií, napr. Kultúrne hodnoty regiónu v primárnej edukácii (2007), knižne mu vyšiel súbor Slová (zo)pnuté časom či eseje Reflexie v priestore slova (2016), v oblasti vlastivedného bádania sa prezentoval napr. knihou Horʼ Máľincon iďen (1998) a kapitolami v knihe Monografia obce Málinec (2009). Ako básnik patrí do banskobystrického kruhu LITERA 2 a je autorom zbierok Infarkt citu (1999) a (Z)Rodenie (2009). Je členom SSS, žije a tvorí v Banskej Bystrici.

 

 MODLITBA O SLOVO BÁSNIKA

Básnik trpko pravdivý a pritom podnecujúci odišiel v priestore

zmrazeného času do večnej tichej krajiny.

Zanechal posolstvo o vstupe do priestoru Slova s čistým srdcom a

na kolenách s modlitbou ako chlieb každodenný.

*          *          *

Slovo básnika sa žiada zobrať ako soľ a posypať ním Život.

Pritom s pokorou pokľaknúť a nabrať vody živej na prečistenie

ľudského bahna ničoty a duševnej prázdnoty.

 

V priestore pretvárky a lži však slovo básnika na okraji trčí,

lebo v centre (s)vedomia mlčiacej väčšiny slovo médií tančí.

Pritom v slove básne má aj „omyl väčšej ceny než pravda za groš kúpená“,

no mediálne slovo hluché žiarivá reklama predáva.

Z úst umlčaných kričia nemé otázky: kam sa podelo, kde zostalo slovo poézie,

prečo slovo básnika je v ofsajde.

Mediálni hedonisti zabudli, ako vonia báseň, lebo básnik ako Svätý za dedinou

je vyháňaný z jej chotárnych košiarov.

Mnohým do slovnej výbavy stačia slová pre tovar očami videný,

lebo srdca kompas je stratený.

A tak kľačiacky milovník Slova básne prosí, ba za jeho prítomnosť sa modlí,

aby nebol úplne nahý a v tom slovnom tŕní nezostal mdlý.

 

Veď SLOVO BÁSNIKA sa žiada na každý deň ako chlieb každodenný,

aby Človek v ľuďoch (s)poznal ČLOVEKA…

 

VÔŇA DOMOVA

Dívam sa kde oko nedovidí

ale srdce neustále sní…

 

Všetko sa niekedy začalo:

malo svoje vybočenie

no za skrytým rohom

aj nové vznikanie…

 

Všade sa niečo zachovalo:

matkino pohladenie

alebo otcova múdra rada

ktorá zostala ako kompas

a zároveň túžba

aby z mŕtvych vstala…

 

VŠETKO TO

aspoň na chvíľu poteší

lebo panta rhei

prichádza i odchádza

no vôňa domova

zostáva…

 

OZVENA (Z) MINULOSTI

Počúvam náladu lúky,

šepot hľadajúcich zázračností.

Stojím podopretý v krokoch

a počúvam hlas

rozbehaných nôh.

Pohľady rozposielam

za chrbtom

do nekonečnej diaľky.

A čakám na zrodenie

slov z hrude.

 

Zostáva z nich

len ohryzok spomienky

na kopčekoch

rodnej hrude.

 

Napriek tomu pevne stojím

a čakám na ozvenu (z) minulosti.

 

ŽIVOT KAŽDÉHO Z NÁS…

Blesk preťal vesmír

a hlboko v slabinách života

v prvej tme a prvom svetle

prenajatý čas

kreslil

príbeh každého z nás

preosiaty z dlaní do dlaní

cestou večnosti len raz…