Rodák z Lučenca JÚLIUS LOMENČÍK (*15. 1. 1961) je vysokoškolský pedagóg, kulturológ a básnik. Vo vedeckovýskumnej činnosti sa zameriava na problematiku teórie vyučovania slovenského jazyka a literatúry, na otázky jazykovej kultúry a literárnu regionalistiku. Je autorom vedeckých monografií, napr. Kultúrne hodnoty regiónu v primárnej edukácii (2007), knižne mu vyšiel súbor Slová (zo)pnuté časom či eseje Reflexie v priestore slova (2016), v oblasti vlastivedného bádania sa prezentoval napr. knihou Horʼ Máľincon iďen (1998) a kapitolami v knihe Monografia obce Málinec (2009). Ako básnik patrí do banskobystrického kruhu LITERA 2 a je autorom zbierok Infarkt citu (1999) a (Z)Rodenie (2009). Je členom SSS, žije a tvorí v Banskej Bystrici.
MODLITBA O SLOVO BÁSNIKA
Básnik trpko pravdivý a pritom podnecujúci odišiel v priestore
zmrazeného času do večnej tichej krajiny.
Zanechal posolstvo o vstupe do priestoru Slova s čistým srdcom a
na kolenách s modlitbou ako chlieb každodenný.
* * *
Slovo básnika sa žiada zobrať ako soľ a posypať ním Život.
Pritom s pokorou pokľaknúť a nabrať vody živej na prečistenie
ľudského bahna ničoty a duševnej prázdnoty.
V priestore pretvárky a lži však slovo básnika na okraji trčí,
lebo v centre (s)vedomia mlčiacej väčšiny slovo médií tančí.
Pritom v slove básne má aj „omyl väčšej ceny než pravda za groš kúpená“,
no mediálne slovo hluché žiarivá reklama predáva.
Z úst umlčaných kričia nemé otázky: kam sa podelo, kde zostalo slovo poézie,
prečo slovo básnika je v ofsajde.
Mediálni hedonisti zabudli, ako vonia báseň, lebo básnik ako Svätý za dedinou
je vyháňaný z jej chotárnych košiarov.
Mnohým do slovnej výbavy stačia slová pre tovar očami videný,
lebo srdca kompas je stratený.
A tak kľačiacky milovník Slova básne prosí, ba za jeho prítomnosť sa modlí,
aby nebol úplne nahý a v tom slovnom tŕní nezostal mdlý.
Veď SLOVO BÁSNIKA sa žiada na každý deň ako chlieb každodenný,
aby Človek v ľuďoch (s)poznal ČLOVEKA…
VÔŇA DOMOVA
Dívam sa kde oko nedovidí
ale srdce neustále sní…
Všetko sa niekedy začalo:
malo svoje vybočenie
no za skrytým rohom
aj nové vznikanie…
Všade sa niečo zachovalo:
matkino pohladenie
alebo otcova múdra rada
ktorá zostala ako kompas
a zároveň túžba
aby z mŕtvych vstala…
VŠETKO TO
aspoň na chvíľu poteší
lebo panta rhei
prichádza i odchádza
no vôňa domova
zostáva…
OZVENA (Z) MINULOSTI
Počúvam náladu lúky,
šepot hľadajúcich zázračností.
Stojím podopretý v krokoch
a počúvam hlas
rozbehaných nôh.
Pohľady rozposielam
za chrbtom
do nekonečnej diaľky.
A čakám na zrodenie
slov z hrude.
Zostáva z nich
len ohryzok spomienky
na kopčekoch
rodnej hrude.
Napriek tomu pevne stojím
a čakám na ozvenu (z) minulosti.
ŽIVOT KAŽDÉHO Z NÁS…
Blesk preťal vesmír
a hlboko v slabinách života
v prvej tme a prvom svetle
prenajatý čas
kreslil
príbeh každého z nás
preosiaty z dlaní do dlaní
cestou večnosti len raz…
