Písanie/-é do snehu

657

Jozef Mokoš (*11. 3. 1941 v Seredi nad Váhom) patrí medzi „sviatočných básnikov“, ktorí vynímajú básnické slovo zo svojho srdca iba vo chvíľach, keď majú čo povedať, a to nielen o sebe, ale aj o osobnom prežívaní spoločenskej situácie a generačných pocitov. Knižne sa uviedol do slovenskej poézie už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia lyricko-reflexívnou poémou Praskanie krvi (1962), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska Slovenského literárneho fondu a ktorá sa stala kultovou básnickou zbierkou. Praskanie krvi, ktoré sprítomňuje silný, i erotický, vzťah k žene, je „osobná spoveď, plná farieb, svetiel, energie, pohybu, radosti zo života“ a zachytáva aj „túžby a úzkosti a strachy vtedajšieho mladého človeka“ (J. Bžoch). Jeho ďalšia zbierka Jesenné litánie (1969) bola „poetickým protestom proti morálnej dvojtvárnosti vládnuceho systému i ľudí v ňom, fascinovala celé generácie mladých slovenských ľudí, dešifrovala ich pocity, túžby a nádeje“ (A. Maťovčík a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, 2001). Druhé vydanie zbierky Praskanie krvi (1983) rozšíril o skladbu Pribúdanie kruhov, v nej prostredníctvom zažitých skúseností prehodnocuje lásku, ktorú vníma ako najvzácnejší vzťah medzi ľuďmi, no pribúdajú aj protirečenia pochybnosti. Súborné vydanie Štyri nočné obdobia (2002) rozšíril o poému Písanie/-é do snehu (2001), opäť s rozmerom silnej ľudskej a generačnej výpovede o rozporuplnej dobe. Pre deti vydal Vkladnú knižku rozprávok a básničiek (2000). Životný osud J. Mokoša predznamenalo štúdium bábkarstva a dramaturgie na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe. Pôsobil ako bábkoherec, dramaturg, režisér a umelecký šéf a napokon ako riaditeľ vo viacerých bábkových divadlách na Slovensku, v Banskej Bystrici, ktorá bola v tých časoch jedným z centier slovenského literárneho života a kam ho zlákal jeho priateľ básnik Mikuláš Kováč, neskôr v Žiline a Bratislave, kde žije. Dodnes prednáša na Katedre bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Svoje poetické videnie vnáša aj do tvorby pre bábkové divadlo. Napísal desiatky bábkových hier, ktoré mu vyšli ako výber z dramatickej tvorby pre deti pod názvom Hry ako hry (1982).  S ukážkou z poémy Písanie/-é do snehu o „holubiarke“, ktorú publikujeme, zaujal v autorskom čítaní pri prezentácii Antológie súčasnej slovenskej a českej poézie Refrény času počas Tatranskej literárnej jari 2018 vo Vile Flóra v Starom Smokovci v apríli t. r. Báseň uverejňujeme aj preto, že dokladá nadčasovosť jeho poézie, keď poeticky silným jazykom a jedinečnými metaforami, spojením „zmyslovej otvorenosti, skoro drsnosti, ovládanej citovou jemnosťou“ (M. Hamada) zrkadlí individuálne ľudské utrpenie na osude obyčajnej starej „pomätenej“ ženy i súčasný svet rozjatrený vojnovými hrôzami, ktoré tragicky postihujú nevinných ľudí.

 

JOZEF MOKOŠ

 

PÍSANIE/-É DO SNEHU

1

Hviezdy sú zasnežené náhrobné kamene

nad hlavami ľudstva,

 

lebo

dozrieva prudko

v plevových viečkach obilie

sĺz,

ale kým Ty z tohto človečieho zrna,

môj Bože,

namelieš

múky

sotva na hostiu,

na šediny detných našich detí,

na pehavú odrobinku posledného chleba,

zatiaľ

si my, márnotratní,

pohybom, akým sa hĺbili studne,

vykopeme vlastný hrob.

 

Na lesný roh

dutej luny

vietor trú trú trúbi halali.

 

Už v tajných jaskyniach

na strelný prach

tuhne

netopierí trus

a spodná voda

na organových kvapľových

píšťalách

hrá

srdcervúce rekviem.

 

Na kolenách Ťa vrúcne prosí

nehodný Tvoj tvor,

ak ešte nie si,

Bože, tak sa stvor!

 

Bez Teba

sme určovaní

len plesňou hviezd,

vlastným tieňom

uprostred rozkroku

náhodných žien,

farbou zástavy

a príťažlivosťou

hrobu.

 

2

Na námestí mesiac v splne

na starú ženu

opustenú

namieril svoj reflektor.

Tá žena má ruky plné

všakovakých semienok,

pripomína trochu

sochu,

ktorá žije

len zo svojich spomienok.

 

A tá starká

holubiarka

tak sa modlí,

že rukou siahne

do bieleho vedierka

a v prstoch mädlí

zrelé čierne jadierka

ako zrnká ruženca

a myslí pritom

na jedného mládenca,

čo ju ľúbil

skoro rok.

Prosila ho,

aby zostal,

on ju bozkal

a odletel

– holúbok,

ale starkej

po ňom ostal

snubný krúžok holubí.

Stále čaká na kohosi,

pritom vrúcne Boha prosí,

aby večne žili

aspoň tie jej holuby.

 

Raz,

keď žmolila

kôrku suchú,

na tržnici

po výbuchu

do povetria

vyleteli holuby,

domy, stromy.

Letí, letí,

všetko letí,

všetko, čo mohlo mať

krídla,

letí:

mŕtve deti,

psi a ľudia,

ktorí dodnes

v tom červenom vzduchu

blúdia…

 

Lebo taký býva

odjakživa

Boží svet,

aj púpavám žlté vlasy

tiež začali, z neho asi,

šedivieť.

 

Stará žena

pomätená

na prste má

biely prsteň holubí.

Stále čaká na kohosi

a pritom vrúcne Boha prosí, aby večne žili

aspoň tie jej holuby.

 

Po námestí zase blúdia

hluční ľudia,

v rukách majú plagáty,

zase kričia,

že všetko zničia,

keď im ktosi

čosi

nevráti.

A tej starkej holubiarke

je ľúto tých chalanov,

pretože vie,

že tá streľba

bude iná,

aká býva

pri pečení gaštanov.

Už aj stromy,

čo sa boja

boja,

zbroja:

vystrkujú

zlostné

ostne,

gaštanové

palcáty.

 

Zbroja muži, starci, deti,

aj tie kvety

vypúšťajú

slzný plyn

a vtedy práve

kdesi v dave

rozplakal sa

čísi syn.

Raz, ak sa zmestí,

na námestí

bude jeho pomník stáť,

na ňom nápis

jeho mame oznámi,

že tu leží

jej synáčik

ako vojak neznámy.

Drobná matka

kameň hladká

ako syna za živa

a potom si ho

aspoň kvetmi

v chladnej zemi

prikrýva.

 

Na námestí

mesiac v splne

ako v monštrancii

oblátka.

V jednom kúte

zametajú zametači

stále znova

zabudnuté

veľké slová,

plagáty a mávadlá.

Našej starkej

holubiarke

sa to páči,

veď jej stačí

džavot vtáčí

a malý krúžok holubí,

a najmä to,

že nad mestom

krúžia ticho

iba tie jej holuby.

 

(Úryvok vybral autor, medailón spracoval ŠTEFAN CIFRA.)

Ilustrácia: Karol Ondreička