Jozef Mokoš (*11. 3. 1941 v Seredi nad Váhom) patrí medzi „sviatočných básnikov“, ktorí vynímajú básnické slovo zo svojho srdca iba vo chvíľach, keď majú čo povedať, a to nielen o sebe, ale aj o osobnom prežívaní spoločenskej situácie a generačných pocitov. Knižne sa uviedol do slovenskej poézie už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia lyricko-reflexívnou poémou Praskanie krvi (1962), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska Slovenského literárneho fondu a ktorá sa stala kultovou básnickou zbierkou. Praskanie krvi, ktoré sprítomňuje silný, i erotický, vzťah k žene, je „osobná spoveď, plná farieb, svetiel, energie, pohybu, radosti zo života“ a zachytáva aj „túžby a úzkosti a strachy vtedajšieho mladého človeka“ (J. Bžoch). Jeho ďalšia zbierka Jesenné litánie (1969) bola „poetickým protestom proti morálnej dvojtvárnosti vládnuceho systému i ľudí v ňom, fascinovala celé generácie mladých slovenských ľudí, dešifrovala ich pocity, túžby a nádeje“ (A. Maťovčík a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, 2001). Druhé vydanie zbierky Praskanie krvi (1983) rozšíril o skladbu Pribúdanie kruhov, v nej prostredníctvom zažitých skúseností prehodnocuje lásku, ktorú vníma ako najvzácnejší vzťah medzi ľuďmi, no pribúdajú aj protirečenia pochybnosti. Súborné vydanie Štyri nočné obdobia (2002) rozšíril o poému Písanie/-é do snehu (2001), opäť s rozmerom silnej ľudskej a generačnej výpovede o rozporuplnej dobe. Pre deti vydal Vkladnú knižku rozprávok a básničiek (2000). Životný osud J. Mokoša predznamenalo štúdium bábkarstva a dramaturgie na Divadelnej akadémii múzických umení v Prahe. Pôsobil ako bábkoherec, dramaturg, režisér a umelecký šéf a napokon ako riaditeľ vo viacerých bábkových divadlách na Slovensku, v Banskej Bystrici, ktorá bola v tých časoch jedným z centier slovenského literárneho života a kam ho zlákal jeho priateľ básnik Mikuláš Kováč, neskôr v Žiline a Bratislave, kde žije. Dodnes prednáša na Katedre bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Svoje poetické videnie vnáša aj do tvorby pre bábkové divadlo. Napísal desiatky bábkových hier, ktoré mu vyšli ako výber z dramatickej tvorby pre deti pod názvom Hry ako hry (1982). S ukážkou z poémy Písanie/-é do snehu o „holubiarke“, ktorú publikujeme, zaujal v autorskom čítaní pri prezentácii Antológie súčasnej slovenskej a českej poézie Refrény času počas Tatranskej literárnej jari 2018 vo Vile Flóra v Starom Smokovci v apríli t. r. Báseň uverejňujeme aj preto, že dokladá nadčasovosť jeho poézie, keď poeticky silným jazykom a jedinečnými metaforami, spojením „zmyslovej otvorenosti, skoro drsnosti, ovládanej citovou jemnosťou“ (M. Hamada) zrkadlí individuálne ľudské utrpenie na osude obyčajnej starej „pomätenej“ ženy i súčasný svet rozjatrený vojnovými hrôzami, ktoré tragicky postihujú nevinných ľudí.
JOZEF MOKOŠ
PÍSANIE/-É DO SNEHU
1
Hviezdy sú zasnežené náhrobné kamene
nad hlavami ľudstva,
lebo
dozrieva prudko
v plevových viečkach obilie
sĺz,
ale kým Ty z tohto človečieho zrna,
môj Bože,
namelieš
múky
sotva na hostiu,
na šediny detných našich detí,
na pehavú odrobinku posledného chleba,
zatiaľ
si my, márnotratní,
pohybom, akým sa hĺbili studne,
vykopeme vlastný hrob.
Na lesný roh
dutej luny
vietor trú trú trúbi halali.
Už v tajných jaskyniach
na strelný prach
tuhne
netopierí trus
a spodná voda
na organových kvapľových
píšťalách
hrá
srdcervúce rekviem.
Na kolenách Ťa vrúcne prosí
nehodný Tvoj tvor,
ak ešte nie si,
Bože, tak sa stvor!
Bez Teba
sme určovaní
len plesňou hviezd,
vlastným tieňom
uprostred rozkroku
náhodných žien,
farbou zástavy
a príťažlivosťou
hrobu.
2
Na námestí mesiac v splne
na starú ženu
opustenú
namieril svoj reflektor.
Tá žena má ruky plné
všakovakých semienok,
pripomína trochu
sochu,
ktorá žije
len zo svojich spomienok.
A tá starká
holubiarka
tak sa modlí,
že rukou siahne
do bieleho vedierka
a v prstoch mädlí
zrelé čierne jadierka
ako zrnká ruženca
a myslí pritom
na jedného mládenca,
čo ju ľúbil
skoro rok.
Prosila ho,
aby zostal,
on ju bozkal
a odletel
– holúbok,
ale starkej
po ňom ostal
snubný krúžok holubí.
Stále čaká na kohosi,
pritom vrúcne Boha prosí,
aby večne žili
aspoň tie jej holuby.
Raz,
keď žmolila
kôrku suchú,
na tržnici
po výbuchu
do povetria
vyleteli holuby,
domy, stromy.
Letí, letí,
všetko letí,
všetko, čo mohlo mať
krídla,
letí:
mŕtve deti,
psi a ľudia,
ktorí dodnes
v tom červenom vzduchu
blúdia…
Lebo taký býva
odjakživa
Boží svet,
aj púpavám žlté vlasy
tiež začali, z neho asi,
šedivieť.
Stará žena
pomätená
na prste má
biely prsteň holubí.
Stále čaká na kohosi
a pritom vrúcne Boha prosí, aby večne žili
aspoň tie jej holuby.
Po námestí zase blúdia
hluční ľudia,
v rukách majú plagáty,
zase kričia,
že všetko zničia,
keď im ktosi
čosi
nevráti.
A tej starkej holubiarke
je ľúto tých chalanov,
pretože vie,
že tá streľba
bude iná,
aká býva
pri pečení gaštanov.
Už aj stromy,
čo sa boja
boja,
zbroja:
vystrkujú
zlostné
ostne,
gaštanové
palcáty.
Zbroja muži, starci, deti,
aj tie kvety
vypúšťajú
slzný plyn
a vtedy práve
kdesi v dave
rozplakal sa
čísi syn.
Raz, ak sa zmestí,
na námestí
bude jeho pomník stáť,
na ňom nápis
jeho mame oznámi,
že tu leží
jej synáčik
ako vojak neznámy.
Drobná matka
kameň hladká
ako syna za živa
a potom si ho
aspoň kvetmi
v chladnej zemi
prikrýva.
Na námestí
mesiac v splne
ako v monštrancii
oblátka.
V jednom kúte
zametajú zametači
stále znova
zabudnuté
veľké slová,
plagáty a mávadlá.
Našej starkej
holubiarke
sa to páči,
veď jej stačí
džavot vtáčí
a malý krúžok holubí,
a najmä to,
že nad mestom
krúžia ticho
iba tie jej holuby.
(Úryvok vybral autor, medailón spracoval ŠTEFAN CIFRA.)
Ilustrácia: Karol Ondreička
