234

Pomenovanie ulice po významnej osobnosti je oficiálnou poctou, no často po nej denne chodíme, dokonca tam môžeme aj bývať, a jej meno nám nič nehovorí. V Bratislave-Petržalke, kde je viac ulíc pomenovaných po amerických Slovákoch, som sa spýtala niekoľkých obyvateľov, či vedia, kto boli Rovnianek, Furdek, Gessay. Odpovede boli záporné. Túžba navštíviť miesta, kde pôsobili, bola jedným z dôvodov, prečo som sa pred niekoľkými rokmi vybrala do Spojených štátov.

Keď som sa na dlhšiu 30-dňovú cestu chystala, moji známi historici mi kládli na srdce: Nezabudni navštíviť mestá Cleveland, Pittsburgh, Chicago… Ako by som mohla zabudnúť, veď práve tam jedni z prvých slovenských vysťahovalcov skúsili, ako chutí americký chlieb! Tvrdo pracovali v baniach štátu Ohio, železiarňach a oceliarňach Pennsylvánie i krvavých bitúnkoch Chicaga. Americké úrady i noviny ich nazývali Hungarmi. Mali oveľa horšie životné podmienky ako Angličania, Íri či ďalší Európania, ktorí prišli do Spojených štátov skôr.

To všetko je dávna minulosť – druhá polovica 19. storočia. Dnešné úrady nerobia rozdiely medzi obyvateľmi, umožňujú im vytvoriť si vlastné národné parky a postaviť sochy svojim dejateľom. Slovenský kultúrny park v prírode kúsok za mestom Cleveland žiari farbami, návštevníci nosia často kvety k soche Milana Rastislava Štefánika. U pátra Andreja Píra v knižnici Slovenského ústavu pri Benediktínskom kláštore som našla mnoho dokumentov k všetkým vlnám slovenského vysťahovalectva a on mi k nim pridával zaujímavé detaily: „V prvé desaťročia išlo naozaj o život, mnohí Slováci zahynuli v baniach a inú prácu než v ťažkom priemysle nedostali. Aj dvaja bratia z Krompách, priezviskom Slovenskí, vyštudovaní učitelia, začínali v železiarňach. Len postupne sa niektorí uplatňovali aj v iných povolaniach.“

V každej slovenskej komunite boli potrební kňazi, ktorí poskytovali nielen duchovnú útechu, sobášili, krstili, pochovávali, ale udržiavali medzi „ovečkami“ aj národné povedomie. Bol ich dostatok? „Ako kde,“ spomínal páter Pír. „Niekde si vystavali faru, a farára hneď nemali, inde to bolo zasa naopak.“ Aby sa krajania pravidelne stretávali, bolo ich treba združiť do spolkov, prilákať tlačeným slovom v novinách a časopisoch. Prvé Amerikánsko-slovenské noviny, ktoré začal vydávať Janko Slovenský v šarištine, nezískali ešte popularitu. Až keď sa ich ujal v peknej spisovnej slovenčine Peter Rovnianek, náklad narástol na 20- až 30-tisíc výtlačkov. Ten Rovnianek, po ktorom je v Bratislave-Petržalke pomenovaná ulica! Mládenec, narodený v roku 1867 v Dolnom Hričove, študoval v budapeštianskom seminári za kňaza.

Keď sa dožadoval otvoriť knižnicu, patriacu Spolku priateľov slovenskej reči a literatúry, cirkevní nadriadení zareagovali ako tvrdí maďarizátori: nebezpečného pansláva zo seminára vylúčili. Po krátkom váhaní 21-ročný odplával do Ameriky, v Clevelande síce dokončil štúdium, no na vysvätenie za kňaza bol primladý. „Asi to tak muselo byť,“ zamýšľal sa páter Pír. „Veľmi ho priťahovala aj práca so slovom, novinárčina a organizovanie národného života.“

RIVALITA PO SLOVENSKY

Rovnianek po presťahovaní do Pittsburghu vykoval viac záslužných činov: v roku 1890 založil Národný slovenský spolok, ktorý mal v čase najväčšej slávy 1 250 členov. Vo viacerých mestách si potom s nadšením budovali dvorany, obľúbené miesta národných stretávok. Jeho vydavateľstvu sa tak darilo, že si mohol založiť banku i poisťovňu. V roku 1907, keď predsedal prvému Slovenskému kongresu v Spojených štátoch (stretnutiu 10-tisíc Slovákov rôznej politickej i náboženskej príslušnosti), bol na vrchole pracovného, ale aj osobného života: bývalý seminarista sa ako štyridsiatnik šťastne oženil. Pravdou však je, že Rovnianek aj veľa riskoval, hnala ho k tomu prudká povaha. Chýbalo mu ekonomické vzdelanie, a tak v čase krízy ako bankový podnikateľ stroskotal. V tom čase ho veľa klientov preklínalo. Pred výčitkami ušiel do Nevadskej púšte, kde pracoval v baniach. Hľadal aj zlato, aby mohol vyplatiť poškodených, no bez úspechu. O svojom živote napísal pamäti s veľavravným názvom Pamäti zaživa pochovaného.

Rovniankovým súperom na národnom bojisku bol o 12 rokov starší kňaz Štefan Furdek, rodák z Trstenej, zakladateľ Prvej katolíckej slovenskej jednoty, spoluzakladateľ Slovenskej ligy i autor noviel a náboženských spisov. Bombardovaním úradov listami dosiahol, že Slovákov vo voľbách i pri sčítaní obyvateľov uvádzali pod ich národnosťou, už nie ako Hungarov. Cieľ mali obaja rovnaký – udržiavať medzi Slovákmi v Amerike národné povedomie. Prečo sa teda občas sporili, ba aj napádali? Páter Pír bol taktný, pri ich hodnotení sa nepridal ani na jednu stranu: „Konali tak, ako im kázalo svedomie. Furdek bol vysväteným kňazom, musel sa pridržiavať svojho poslania. Uvedomoval si, že v Amerike zápasia o duše ľudí desiatky cirkví a siekt, chcel chrániť katolíkov.“ Rovnianek pomenoval rozpory rukolapnejšie: „My sme sa líšili v tom, že reverend Furdek bol najskôr katolík a len potom Slovák, ja najskôr Slovák a len potom katolík.“ Podľa svojho presvedčenia aj konal, na Slovensku nadviazal úzku spoluprácu s katolíkmi Sasinkom, Kmeťom (pre toho dal zhotoviť veľkú plastickú mapu Slovenska) i evanjelikmi Hurbanom, Vajanským a ďalšími.

Páter Andrej Pír (tak ho všetci titulovali) mi bol v Clevelande ústretovým hostiteľom. Z dokumentov, o ktoré sa dlhé roky staral v knižnici Slovenského ústavu, považoval za najdôležitejšiu Pittsburskú dohodu z roku 1918, pri lúčení mi dal na pamiatku jej kópiu. Medzi jej signatármi svieti aj meno učiteľa Ignáca Gessaya, pôvodom Oravca z Tvrdošína. Začal učiť aj po vysťahovaní do Spojených štátov, no viac ho priťahovalo novinárstvo, spolu s Rovniankom formoval úspešnú tvár Amerikánsko-slovenských novín. Neskôr ho vidíme pôsobiť v Slovenskej lige a najmä pri príprave historicky významných dokumentov – najskôr Clevelandskej, potom Pittsburskej dohody. Signatári boli sklamaní, keď to, čo v nej žiadali – slovenský snem, súdy, administratívu, úradný jazyk slovenčinu –, sa v novej Československej republike nesplnilo. Gessay sa vrátil na Slovensko v nádeji, že tu bude užitočnejší. Zomrel v Bratislave roku 1928.

STRETNUTIA S POTOMKAMI

Slovenské vysťahovalectvo nebolo vzrušujúcim výletom do cudziny, ale útekom z biedy, znásobeným krutým národnostným útlakom. Podľa štatistiky ochudobnilo národ až o tretinu. Najväčším lákadlom bola Amerika. Na svojej ceste po amerických mestách som stretla viac potomkov prvých vysťahovalcov, už starších ľudí, bola som zvedavá, ako sa im darí. Mnohí bývali v rodinných domoch so záhradkami, radi sa pochválili úrodou ovocia a zeleniny. Na otázku, či navštívili rodisko predkov, odpovedali s rozpačitým úsmevom záporne. S najbližšou rodinou na Slovensku si ani nepísali, obyčajne len obligátne vianočné pozdravy: Merry Christmas… Dôvod? Nevedeli po slovensky. Mnohí žili v zmiešaných manželstvách, pri výbere partnera často rozhodovalo náboženstvo: katolíci sa ženili najmä s Írkami, evanjelici so Švédkami či Nórkami. Výnimkou bola profesorka angličtiny z Chicaga Viera Lamošová, ktorej životným partnerom bol Kolumbijčan Antonio.

Mali priateľov medzi umelcami, navštívili aj slovenského maliara emigranta Kolomana Sokola, byt im zdobili jeho obrazy. Profesorka cez prázdniny opúšťala rodné mesto a odchádzala do sveta, niekoľkokrát navštívila Slovensko a výborne sa dohovorila. Jej bratia Ivan a Jozef hovorili len po anglicky. Najmä robotník Jozef bol hrdý Američan, práve si kúpil ďalšie auto, väčšie a pohodlnejšie, keď ma viezol, stále ho oprašoval, aby ho nešpatila ani smietka. V multikultúrnom Chicagu bolo aj zopár bohatých Američanov slovenského pôvodu. Predstavili mi Miladu Filkovú, dedičku továrne na letecké náhradné diely. Jej fabrike sa darilo, rodina bývala vo veľkej vile, ohradenej vysokým plotom. Ako dobrá obchodníčka pokladala za dôležité učiť sa cudzie jazyky, lámano hovorila aj po slovensky. (Najbohatším slovenským emigrantom bol nepochybne Štefan Roman, miliardár, uránový kráľ, ktorý má takisto v Petržalke svoju ulicu. Ten však neemigroval do Ameriky, ale do Kanady.)

Dobre viditeľnou skupinou boli slovenskí emigranti, ktorí prišli do Spojených štátov po druhej svetovej vojne. Východniar Andrej Hudák, žijúci striedavo v Clevelande a na Floride, bol aktívny v slovenských spolkoch, angažoval sa v cestovnom ruchu aj pri výstavbe domov pre seniorov na Floride. Mnohí sa tam na dôchodok presťahovali najmä z ekonomických dôvodov: v tropickom podnebí nemuseli kúriť, nepotrebovali zimné oblečenie a mali tam dostatok lacného ovocia. Iný východniar, Andrej Rudzik z Orlanda na Floride, podnikal v stavebníctve, jeho firma stavala klasické americké drevené domy, cez víkendy si ich záujemcovia chodili obzerať a vyberali si z nich podľa komfortu.

Niektorí z emigrantov nezabudli síce po slovensky, no stále zápasia s angličtinou. Komolia ju, prispôsobujú si ju slovenskej gramatike. Pobavilo ma, ako veľmi častú činnosť žien – skúšali si šaty – skomolili na trajovali dresy… V Clevelande mnohé rodiny nezabúdajú na jazyk predkov, slovenčinu si opakovali v poobedňajších a večerných hodinách, čítali si básne, skloňovali, časovali, pritom v triedach sedeli spolu s rodičmi aj ich školopovinné deti. Tí určite na svoj pôvod nezabudnú.

Už vopred sa tešíme, že spoznávanie života zahraničných Slovákov a ich významných osobností umožní chystané Centrum slovenského zahraničia v Bratislave, ktoré pripravuje Svetové združenie Slovákov v zahraničí.

Foto: autorka