Učiteľova modlitba

239

Pane, som učiteľ. Vybral som si toto povolanie, ktoré mnohí označujú ako poslanie, aby som naplnil svoju ľudskú úlohu a trochu Ti pomohol polepšiť tento svet. Dnes už viem, že tak ako Tebe aj mne sa to darí len pomaly a ťažko. Nevzdávam sa však, lebo flintu hádžu do žita iba slabí a neveriaci. Ja stále verím…

Verím v dobro človeka, verím v to, že deti sa rodia na svet čisté, pripravené konať múdre a dobré skutky, žiť plnohodnotný život, robiť šťastnými svojich rodičov, starých rodičov, ľudí okolo seba a napĺňať svoje sny a túžby.

Ach, dnešné túžby detí… Ako sa zmenili od čias, keď som pred dávnymi rokmi ako mladý učiteľ začínal. Vtedy túžili dievčatá po bábikách, chlapci po hokejke či korčuliach. Dnes je to iné – neprosia, ale žiadajú rodičov o to, čo im do hláv natlačila televízna reklama.

Reklama a médiá ovplyvňujú všetko. Dobré veci nie sú dobré preto, lebo sú človeku prospešné – dobré sú veci, o ktorých to tvrdí masívna reklama na obrazovkách a zaplatení odborníci. Dnešné deti chcú za to, že vynesú smeti či upracú izbu, tablet, za vysvedčenie auto či chatu…

Pýtaš sa, ako sa mi žije ako učiteľovi? Neviem, ale naša profesia dnes veľa vážnosti nemá. Stratila ju. Možno trochu aj našou vinou, ale najmä vďaka tomu, čo sa odohráva vo svete naokolo. Tvoje prikázania dnes ľuďom veľa nehovoria. Nepokradneš, nezabiješ, cti otca svojho i matku svoju…

Pre mnohým sú to „len“ slová. Viac im hovorí hudba, peniaze, ľahký život, tanec, bezbrehé zábavy, žúrky, tetovania… Že voľakedy sa tetovali len otroci? Áno, aj oni sú dnes otrokmi – módy či skôr falošnej módnosti. Siahajú na Tvoje dielo – majú pocit, že sú majiteľmi svojho tela, že si s ním môžu robiť, čo len chcú. Nepochopili svoje miesto na Zemi a vo vesmíre. Hrajú sa na novodobých bohov. Alebo by nimi aspoň chceli byť. Chýba im pokora, láska, dobro, úcta k životu. A najmä človečenská veľkosť.

Mnohí nedorástli do ľudskej kože. Deti sú také, akými im dovolia byť či akými sú ich rodičia. Tí dnešní sa zmenili často na dravcov. Lovia zákazky, prácu, špekulujú, stavajú luxusné vily, kupujú čo najdrahšie autá, drancujú prírodu, cestujú po celom svete. Na deti nemajú čas. Sú len výsledkom ich zábavky, na serióznu výchovu si objednávajú pestúnky, opatrovateľky. Dieťa sa takisto stalo tovarom.

Aj v našich školách. Sú nástrojom, cez ktorý sú školy financované. Od nás sa chce, aby sme zo žiakov pripravili výrobné nástroje pre firmy. Nie ľudí zodpovedných, múdrych, rozhľadených. Nástroje, ktoré budú produkovať zisky. Žalujem túto dobu a túto spoločnosť. Prestala si vážiť hodnoty, prestala si ctiť dobro a lásku, na ktorých je postavený život a celý svet. Bojím sa o budúcnosť.

Ak sa o svet boja učitelia, vedia prečo. Deti chodia do škôl, ale priveľmi často nemajú záujem o vzdelávanie, múdrosť, pozitívne hodnoty tohto sveta. Je to smutné, lebo na vyučovaní sedíme s mladými ľuďmi, ktorí vôbec nechcú vedieť nič z toho, čo im ponúkame… Akoby sa spoliehali na fakt, že medúza prežila bez mozgu 650 miliónov rokov, čo im dáva rovnako nádej prežiť svoju životnú púť bez jeho používania.

Ako vidím budúcnosť sveta, v ktorom chce ľudstvo žiť? Neviem, či ľudia myslia na budúcnosť. Zdá sa mi, že mnohí žijú iba v prítomnosti a nemyslia na zajtrajšok. A aj prítomnosť vnímajú len prostredníctvom virtuálneho sveta televíznych príbehov, ktoré im denne predkladajú majstri imaginácie a tvorcovia nových snov. Ľudia prestali žiť svoje životy, žijú podľa ideálov, ktoré im ponúkajú mediálne hviezdy. No medzi nimi sú často hlupáci obkolesení kamerami a naivnými deťmi, ktoré ich oslavujú, obdivujú, nosia na rukách, fotia sa s nimi a chcú vyzerať ako ony. Nemajú vlastný život, nevedia, čo je zodpovednosť, čo je skutočná láska a skutočné hodnoty.

Stačí im pozlátka, sklo, cez ktoré lížu zmrzlinu svojej rozkoše. Rozkoš je in. Hovorí a píše sa o nej všade a bezostyšne. Akoby bola jediným cieľom žitia.

Pane, odpusť mi moju trúfalosť, ale daj, prosím, svetu viac porozumenia, dobra, múdrosti, pomôž ľuďom pochopiť, že bez vzdelania a morálky náš svet nemá šancu. Vojny, drogy, zbrojenie, vykorisťovanie, bezbrehé podvody, klamstvá, hrabivosť, ale aj lenivosť, potĺkanie sa či ignorovanie diania okolo seba nás ako civilizáciu vedú k záhube.

Na hornej palube sa ešte tancuje, ale v podpalubí už dierami naberáme špinavé bahno a mútnu vodu. Daj nám silu, aby sme ako učitelia dokázali presvedčiť žiakov, že sú novou nádejou sveta, že sú nádejou pre celé ľudstvo.

K ich výbave na plnenie tejto úlohy patrí aj množstvo vedomostí a schopnosť využívať ich na humánne ciele. Pane, učiteľ dneška má veľký sen – žiť a pracovať v spoločnosti, kde sa ctí odbornosť, profesionalita, kde sú odmeňovaní pracovití a usilovní, kde nemá miesto ľahká zábava a hlúposť. To nie je naša šálka čaju.

Pane, daj nám silu, aby sme naplnili svoje poslanie a posunuli svetu svoje vedomosti, sny a lásku.

Ľubomír Pajtinka

Ilustračné foto: pixabay.com