492

Teofil Klas, občianskym menom Jozef Zavarský (* 12. 11. 1940 v Trnave), básnik, prozaik, prekladateľ, povolaním novinár, predstaviteľ slovenskej duchovnej kresťansky orientovanej poézie, študoval na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (1963 – 1965). Tridsať rokov pôsobil v Technických novinách (1958 – 1989, 1993 – 1995). Ako redaktor a šéfredaktor Katolíckych novín (1990 – 1993) pomáhal – v tradícii svojho otca Jozefa, šéfredaktora obnovených Katolíckych novín (1940 – 1942), po roku 1948 nespravodlivo proskribovaného – budovať novú tvár a nového ducha tohto týždenníka.

Bol zástupcom šéfredaktora časopisu Impulzy (1993). Ako knižný redaktor bratislavského vydavateľstva Nové mesto (1995 – 1997) na svet pomohol Motulkovej knižke básní Havrania zima, knihe A. Habovštiaka o sestre Zdenke Za mrakmi je moje milované Slnko, ktorá podporila proces beatifikácie sestry Zdenky Šelingovej a i. Bol zástupcom šéfredaktora týždenníka Kultúra (1998 – 1999), ktorý pomáhal zakladať. Je členom Spolku slovenských spisovateľov, bol jeho tajomníkom (2003 – 2007) a je členom jeho predstavenstva. Žije na dôchodku v Bratislave (od r. 2000).

Básne začal písať v gymnaziálnych rokoch v Trnave. Knižný debut Zaklínadlo (1968) mu nevyšiel v dôsledku normalizačných udalostí. Neskôr začal publikovať básne v ilegálnom časopise Rodinné spoločenstvo pod pseudonymom Teofil Klas, ktorý si osvojil. Píše meditatívnu poéziu. Vydal tlačený ilegálny samizdat Chcem niesť pečať Ducha. Katechézy o Duchu Svätom(1989). Knižne debutoval mariánskym sonetovým vencom Najbližšej k Taju (1993), vyšlo mu ďalších 16 zbierok: vianočný cyklus Z noci sa kráča do svetla (1995, pohľadnice), cyklus Pôstne akordy, sonety Putovanie do Loreta (oba 1996), básnická poéma-triptych Hlas kňaza Gorazda (1999), Zaklínadlo: Básnická prvotina. Verše z rokov 1957 – 1968 (2001), tercínový veniec Premeny do svetla (2003), cyklus z roku 1998 Psie paraboly (2008), eucharistická poéma Grálová sonáta (samizdat 2010) na pamäť Valentína Beniaka a i. Z nemčiny preložil Schillerovu básnickú skladbu Pieseň o zvone (1996), Straussove Slová z noci (2001) a román nemeckého klasika E. T. A. Hofmanna Diablove elixíry (2014).

Je nositeľom Ceny Fra Angelica za osobný prínos ku kresťanským hodnotám v kultúre na Slovensku (2005), Pamätnej medaily Spolku slovenských spisovateľov za významný prínos k rozvoju slovenskej literatúry (2005), Ceny SSS za rok 2005 za básnické samizdaty (2006). V súvislosti s procesom beatifikácie biskupa Michala Buzalku dostal osobitné apoštolské požehnanie Svätého Otca Benedikta XVI. na pergamene (2007).

Povedal by kazateľ

Má svoj čas kráčať do vrchu,
má svoj čas
zostupovať z neho.
Má svoj čas hlásiť poruchu,
má svoj čas
triafať do čierneho.

Nadíde deň, keď život sám
napokon
jedno s druhým zráta,
pritom dá vale živnostiam:
či bude zisk,
či bude strata.

(Šuškajúce ticho, 2018)

 

Maškarnosť

Nebudú letá a jari?
Nebudú zimy a jesene?

Srdce sa odpúta vari,
inakším volaním kriesené.

No bude teplotná hrôza.
Vravné sa v ľadovci rozvarí.

Nevratné v šialených pózach.
Šampaň a graféma v pohári.

Maškarnosť rozšafnej siene,
kde šváby po stenách prelozia.

Úmysly? Ratuj sa pre ne.
Nech nezačiahne ťa nekróza.

 

(Nedoliahnutá nálada, 2018)

 

Na plavnom horizonte

V imaginárnom čase
snívajú sa mi sny.
Ten reálny je vtedy
len v snovom dočahu.
Príbeh tu ináč plynie,
inakšie precitá.

Ten imaginárny čas
je od sna závislý.
Má pritom celkom zjavne
stabilnú povahu,
tá však je bezpochyby
nesnami prekrytá.

Ktohovie, koľko tvaru
sa tají pred časom.
Pred časom bezčasovým
v obzore belasom.
Na plavom horizonte
žitia a prežitia…

(V imaginárnom čase, 2018)

 

Prostá ruža sna

Ruža
je šperkovnicou
poznania a citu.
A do lupeňov
všetku pravdu ukladá.
Aj všetku lásku sveta,
čo i nerozkrytú.

 

Zasnená v čare dychu,
v bozku z úzadia.

Ruža kráľovná,
čo v nej
všetky sny sú späté.
V rozvine svetov
nad pôvaby úžasná.
Tam, kde sa hriadky strú
i celkom večné siete.

Jediná v tichom zrení
prostá ruža sna.

Darovnosť

je tu číra,
všetko zmĺka o sne.
Všetko
jej bolo do lupeňov vpísané.
Aj vlaha milosti,
aj rozjímania rosné.

Jej najvzácnejšie, ruži,
radosť pristane.

(Šuškajúce ticho, 2018)

 

Pozhŕňaj

Ktorá z ciest bude posledná?
Ešte sa mnohé chystá!

Pozhŕňaj čriepky dovedna,
pri stratenom sa pristav.

Možno česť vzíde predstihmo.
Lež nenamýšľaj si to.

Byť vlastnou stigmou-nestigmou
je ako z vlásia sito.

(V imaginárnom čase, 2018)

 

Nová neha

Nalaďže sa, nalaď.
Ibaže nie na ľad.
Na svieži kvet ľudskej duše
spod snehu.
Záruka to zázrakov a záhad
v nadoblačné,
v očare a rozbehu.

Starý havran
nevládze sa vrátiť na stráň,
kde zanechal
svoju nádej domovskú.
Neprekoná
sneholamy zábran.
Jeho úboč nestojí už o trosku.

Nová neha podsnehová
tuľká zbeha
z krajov
azda vymrazených do špiku.

Zimomravým návratom
už nepodlieha.
Neláka ju
k sliepňavému ohníku.

 

(Stáčam víno, 2018)

 

Zámena (Gn 1, 27)

Spod snehu v hore,
na kosť zmrznutého,
derie sa
jarná tráva, sviežo zelená.

Do prázdna
prýštia myšlienky a slová.
Zas bude celkom jasné,
čo je podstatné.

Priveľa
je už na planéte stehov.
Zimomriavky
sa pritom vôbec nemenia.

Zámena
stále nie je pohotová.
Kedy už po praslici
hora rozšťastnie?

(Stáčam víno, 2018)

 

Vo stvorenom sne (Genezis)

Vždy budeš pátrať po slove
a po mene.
Rád vydobyješ z mysle
zabudnuté.

A nezmyslíš si na Melpoméné
v predstave vrcholenia púte.
Naopak,
mnohé sa ti práve rozjasní.

Čo pomenuješ,
skvitne do úžasu,
spolutvorené krásne do básní.
A očlovečí tvoju trasu.

Meno je život.
Život vo stvorenom sne.
A rebro krásy
v nastraženom bytí.

Zakódované je v ňom
vernostné.
Breh živej lásky
nepodmytý.

(Stáčam víno, 2018)

 

Budmerická nostalgia

Tekvice spoza plota,
dozrevšie divo na skládke.
To sme my, z tejto strany,
do parku nepresadení.

Pamäť sa tu len motá,
nedáva prednosť návratke.
Aj v úmysle sa chráni:
nie je už, skrátka, nádejný.

Je petrifikované,
čo hralo stupne úľavy.
Aj s nostalgiou vlhy
v kaštieľskej vravnej ohrade.

Nebolo klíkom v pláne,
či sa čo ešte upraví.
Zakaždým už len druhý
si vyžrebuje poradie.

(Kozmický tonus, 2018)

 

Akordy ticha

Keď šuškajúce ticho
v arabeskách
noc a hmlu okolo mňa zahltí,
zazdá sa mi:
– to deň môj vari mešká,
vchádzajúc do poslednej zákruty.

Ešte mi príde
v pokoji nájsť strunu,
ktorá to ticho jemne doladí,
a akordy,
čo všetku krásu zhrnú
a nebudú brať na noc ohľady.

(Šuškajúce ticho, 2018)

 

Vykoľajený igric (Bedrichovi Formánkovi)

Svet
šokujúca šachovnica.
Stále sa niečo iné hrá.
To nastavuje bozkom líca
zostupná láska

Ginevra.

Odkrokovaním
dobrodružstva
je igric vykoľajený.
Plásty hry
zmotané sa vrstvia
v rozcitlivenom záhrení.

Isteže, nepatrí sa zúfať,
prepadnúť
nedaj šachmatu.
Rošáda osvedčuje úvrat
pre lásku
z večná zahratú.

(V imaginárnom čase, 2018)

 

Sonet o vlhe (Etele Farkašovej)

MÔŽEM SA MÝLIŤ? Isteže.
Bude mi odpustené,
keď srdce pozastene.
Ak ustrážim si výbrežie.

Veď uznanie vín prístreš je
na odvŕhavej scéne.
Skrsnuté poučenie
píšťalku z vŕby vyreže.

Ak zaflautí vlha,
bude to návesť pokrvná.
A možno vážnosť druhá.

Ani len v dlobe odvrh dňa.
A duša, zgruntu počúvna,
primkne sa k stromom stuha.

(Nedoliahnutá nálada, 2018)

 

Spovrieslenie (Priateľovi Milošovi Drastichovi in memoriam)

Statočný?
Isto. S neúhasnou vervou.
Svojrázny.
Svojský. S plnou rezervou.

Toľko sa pritom
spovriesnilo nervov!
Ó, Bože,
nech je vŕba bez červov!

Všelijako,
a predsa bez úhony.

Ak niekto predsa
slzu uroní,
nebudem to ja.
Nebudú to oni,
čo menia za hotovosť
kupóny.

Ak niekto,
nech sú to len suchovravní.
A tí už veru slzy nevlastnia.

Netreba vŕšiť
suchopárnosť traumy.
Aj náhla smrť môže byť
prešťastná.

(Kozmický tonus, 2018)

 

Podprahové správy

(Osemnásť rokov je odvtedy, ako mi umrela mama, vo veku 84 rokov. Dva roky chýbajú do nedožitej storočnice Janka Motulka, ktorý odišiel vo veku 93 rokov)

Ktovie,
aké už podprahové správy
kozmický tonus
do mňa prináša.

Počúvam jeho koncert
vrkotavý
a úfam spoznať za ním
primáša.

Reťazím
jeho rezonančné znenie,
prisvojujem si
jeho záchvevy.

Vlny sú azda
citom pobláznené.
Pôsobia
na nervy a na cievy.

Lež čo je iné(!),
podstatnejšie v nôte,
je vytrvalosť
sínusoidy.

Nebude nikdy
prázdna po živote.
Dych čiaha,
kam len duša dovidí.

12. januára 2018

 

(Kozmický tonus, 2018)

(Medailón a výber poézie pripravil Štefan Cifra.)