Poézia Jany Štefánie Kuzmovej

272

Rodáčka z Rakovej (*29. 12. 1947) Jana Štefánia Kuzmová je poetka hľadajúca odpovede na otázky – Kde vzalo ľudstvo báseň? Ako sa zrodila pieseň? Čomu obe slúžia? – v poézii plnej reflexií, nabádavých úvah a ponúk na riešenia. Debutovala zbierkou V dlaniach úvratí (1984). O štyri roky jej vyšla zbierka Kde pramením, v tretej zbierke Aj tak ťa ľúbim (2005) nachádzame tvorbu z obdobia jej umeleckého odmlčania.

V roku 2007 jej vyšli zbierky Ja zbieram krásu – sonety na motívy myšlienky F. M. Dostojevského Krása spasí svet a V noci je každá báseň sova. Poetické vnímanie esejí a štúdií o snoch a Dostojevskom. Nateraz ostatná zbierka z roku 2010 má názov Zrkadlá a zazrkadlia.

 

Ako

Ako zmeniť
rétoriku
poetiku…
Ako vyhmatať
čisté
ešte zarosené
deje a slovesá?
Ako vyšklbať
zo súkolesia
vlastných dejín
slová
ako
smäd a hlad,
závisť a hnev,
vzdor a strach,
heroizmus a prázdnota,
let a pád…
Ako vytušiť
miesto
k najskrytejším hlbiná
živej vody?

Tŕpno-trápne
zlovestné slovesné motúzy
zablúdili jeseni do blúzy.
Modlím sa,
bojím sa,
nemyslím,
nudím sa…
pochovávam
prítomné
ničnerobenie
v pominuteľnosti.
Ospravedlňujem
v sebe
emeritnú poetku
za porozbíjané okná
v pamäti…

Predsa sa musím
pohnúť
z miesta,
vykročiť,
vyskočiť,
vybočiť,
zabehnúť
zaletieť…
Som
chvíľu tam,
potom sem.
Odkiaľ?
Kam?
A…
kade?

Kde kúpim
extázu tvorivosti
za čoraz hlbšie
vrecká jesennej
clivoty?

Prvorodení
i poslední z posledných,
stopári
bez vlastného vozidla,
sadajú vedľa mňa,
chcú ovládnuť
smer vedomia.
Pýtam sa vetra
s nošou plnou slovies,
čo robiť.
Ten má iné starosti.
Práve odistil
poistky
v hlavách
oblačných obrov
a zmizol
v deravých sudoch
mračien.

Spýtam sa rieky,
ako sa dá plynúť v čase,
aké slovesá
mám nájsť
v slovníku
jesenných listov?
Všade čujem
odmietavé nie…
– Ľudské stvorenie,
nerozumiem vašej mysli.
Myslím, keď nemyslím!
– Ale vieš, ako tiecť,
ako nevstúpiť
do tej istej rieky,
a vieš aj o tom…
– Dočerta aj
s Herakleitom!
– A čo robíš?
Počkaj ma,
STOJ!!!
– Ponáhľam sa
prišiť hviezdy
na závoj!!!
Pýtam sa kameňa,
ten má svoju
kamennú logiku.
Počíta
storočia zo zvyku,
nestúpa,
neklesá,
ignoruje
slovesá.

Možno oheň
pozná odpoveď.
Je majstrom
v reči tela.
Práve
tancuje flamenco
s erotickou tanečnicou.
Olizuje sa,
spaľuje
a vášnivo trávi
všetky slovesné
tvary.
Zlostne na mňa
vyplazuje
čierny dym.

Čo s tým?
Už nedokážem ovládať
smer svojho pohybu.
Je mi sychravo
medzi babím letom
a jesennou hmlovinou,
medzi
starým slovom
a novým zákonom.
To mám zomrieť
v priepasti
medzi Bohom
a nebytím?!
Predsa
musí existovať
miestečko,
kde bývam.
Kto skutočne som?

Srdce,
ak ešte žijem,
odpovedz!
– Poď domov,
doma je krajší svet,
tam slovies niet.
– A báseň? A slovo?
Kto ma písať naučí?
– Ty budeš báseň
v mojom náručí.

Otváram dvierka
do dvora,
víta ma moja
srdcová komora.
V predsieni odmotávam
zdrapy onúc,
umývam doráňané chodidlá,
strhávam franforce
slovesných vízií…
Líham
do hlbokej
belostnej
živej tkaniny
bez slova,
bez viny
a bez hriechu…

Do okienka
zívlo brieždenie.
To prsty slnka
vplietajú
striebristé stuhy
do vrkoča
mojej jesene.

Zrodenie jesennej básne
Súmrak sadá
medzi myšlienky…
Prikráda sa tajomná
bolesť z tušenej
budúcej básne.
Temnota.
Tá aristokratka
chce vládnuť
človeku vo mne.
Na ostrove ticha
bubnuje do spánkov
morských vĺn
a ja nemôžem nájsť
na mape sveta
seba vo mne.
V krajine anjelov
votkanej do mojich údov
sa tiež nesvieti.
Oko Najvyššieho
priviera viečko.
Asi ma nezbadalo
v plynúcej premenlivosti
oblakov.
V mojej tme
sa úplne zotmelo.
Noc v noci
zahaľuje
budúce Božie jasličky.
Počujem padať slová
operátora
kozmického zdroja
akejkoľvek tvorivej sily.
Zjavujú Pravdu
z Jánovho evanjelia
o Novom Jeruzaleme…
A mne sa práve
narodila
jesenná
báseň.