Čítanie na pokračovanie I. Martin Prebudila: No tak, usmej sa… (Vydavateľstvo SSS, 2019)

544
Obálka románu No tak, usmej sa...

Martin Prebudila je invenčný spisovateľ a prekladateľ zo Starej  Pazovy, nositeľ Zlatého odznaku Kultúrno-osvetového spoločenstva Srbska a Ministerstva zahraničných vecí Srbska v Belehrade. Má slobodného ducha a možno práve preto sa dokáže ľahšie prihovárať čitateľovi. Jeho miesto je aj medzi slovenskými spisovateľmi, ktorí tvoria svoje diela medzi dvoma domovmi, veď je predstaviteľom strednej generácie slovenského literárneho života vo Vojvodine, členom Spolku vojvodinských spisovateľov, Združenia spisovateľov Srbska, Spolku slovenských spisovateľov a Klubu nezávislých spisovateľov na Slovensku. Patrí tiež do literárneho zoskupenia – Generácia X. Vo svojej tvorbe sa zamýšľa nad hodnotovou orientáciou súčasného človeka. Nečudo, veď problém hodnôt a úlohy v živote človeka vystupujú do popredia práve dnes, keď naša spoločnosť prechádza množstvom rýchlych a hlbokých zmien. Práve táto hodnotová orientácia nadobúda smer ,,mať niečo” a nie „byť niekým“. Azda práve toto bolo motívom, ktorým autor načrel do hĺbky vzťahov, dnes podhodnotených a orientujúcich sa predovšetkým na materiálne hodnoty a konzum. Azda tu vidí tzv. krízu hodnôt. Žiaľ, netýka sa to len jednotlivca, ale celej spoločnosti. Kvalita nášho života závisí od toho, čo nás láka a čo odpudzuje, čo nás trápi, alebo naopak. Zaujímavým spôsobom nazrel svojou optikou do umeleckého prostredia v ktorom sa hrdina jeho knihy pohybuje, zvlášť pri búraní „zaužívaných konvencií“. Martin Prebudila napísal mimoriadne zaujímavú knihu o svete, ktorý je dosť často zahmlený pozlátkou, pod ktorú sa málokto dostane. Umelci si svoje často introvertné prostredie chránia. Kniha No tak, usmej sa… (Vydavateľstvo SSS, 2019) prichádza k čitateľovi, aby ho nielen zabavila, ale aj poukázala na nejeden ľudský osud.

PhDr. Eva Sisková, zodpovedná redaktorka

I.

Vedel, že aj on sa jedného dňa zobudí a nebude schopný žiadneho pohybu. Azda by bolo ľahšie zomrieť… Často počúval, že sa do takého stavu človek najčastejšie dostáva v dôsledku  akéhokoľvek nešťastia . Tí slabší by povedali – zlá konštelácia hviezd. Tí ničomnejší niečo ako určité vyčkávanie, otupenie, alebo pomalé umieranie. A potom si hlavná postava tohto príbehu slabučký a naivný hrdina položil otázku:                                – Prečo sa vôbec zobúdzame?! Prečo sa vôbec snažíme niečo urobiť…?! – ocitol sa v pomykove Miloš Majský, ktorý s boľavou námahou otváral unavené viečka ako vŕzgajúce rolety na starých zdemolovaných oknách opusteného domu na konci neznámej a zabudnutej ulice. Vždy je to tak, keď si unavený a keď máš ťažký prvý krok.                   – Koľko len skurvených ľudí na tejto planéte včera sladko zaspalo a pri tom zabudlo dýchať? A dnes ráno už nevidelo svitanie.                                                                    Mal by som na rozdiel od nich byť šťastný, že sa mi podarilo zobudiť. Skutočne sa mi podarilo oklamať ďalšiu noc a precitnúť v novom dni. V ktorom dni? V akom posranom dni?! Fuj, fuj a stokrát fuj!!! – Miloš sa začal nahlas hádať sám so sebou. A to už bolo alarmujúce.                                                                                                                  – Ach, všetko je to obrovská sračka! – zhrozil sa vlastných myšlienok, pokým si prstami pretieral zlepené viečka ako dve odporné, slizké mušle.                                                S veľkou námahou otvoril oči.                                                                                    V izbe bolo sparno a dusno a bolo už po jedenástej hodine. Už dlhšiu dobu sa, rovnako ako dnes, nestaral o plynutie času a všetky dni, aj tieto letné, krásne tiché a slnečné, boli pre Miloša rovnaké: beznádejne prázdne, nudné a ničomné. Presne ako aj on sám. Sračka. Azda to je to najvýstižnejšie slovo…

Zdvihol hlavu z tvrdého záhlavia a konečne sa rozhliadol okolo seba. V hlave mu dunelo a hučalo ako pred erupciou, zatiaľ čo malátne nahé telo (takto si zvykol spávať aj v lete aj v zime) aj naďalej zostalo nehybné a len čiastočne prikryté dokrčenou bielou plachtou, bolo nasiaknutou kyselkavým potom. Rovnako ako aj v predchádzajúcich dňoch mal pocit, že sa zobúdza na pitevnom stole a nie vo vlastnej posteli. Kúskovali ho, ako sa im zachcelo. Hlavu pomaly otočil trochu doľava s úmyslom, že sa predsa len pozrie na hodiny, ktoré stáli na skrinke pri posteli, aby sa tak aspoň trošku presvedčil, že čas predsa len neúprosne plynie a že je ešte stále trošku prítomný. V nasledujúcej chvíľke si vedľa budíka všimol malú sivú tučnučkú myš, ako nehybne leží v póze miniatúrneho strážneho psa. Ako kedysi jeho Dingo. A bez mihnutia sa pozerá rovno do jeho zakrvavených očí. Miloš sa nezľakol.  Ani len inštinktívne neposkočil. Celým telom sa pomaly otočil a ležiac tak na boku, opätoval pohľad malej myške. Ani myš sa nezľakla Miloša. Naďalej čupela pri budíku a ako trpezlivý hypnotizér fixovala ho malými šikmými očami. Ňufáčik mala trochu zodvihnutý a drobučké fúzy sa nečujne chveli vo vzduchu, zatiaľ čo drobnými zúbkami akože niečo hryzkala, alebo mu chcela povedať dobré ráno, ako sa máte. Prípadne niečo podobné.                              – Aká náhoda! Aká nezmyselná náhoda! – pomyslel si Miloš. Prednedávnom mu ktosi rozprával, že myši majú vlastne dva nosy; ten viditeľný a ešte jeden neviditeľný, ktorý sa nachádza v zadnej časti ňufáka, ktorým odhaľujú iný svet percepcie. Zistilo sa, že keď sa myš chce páriť, používa neobyčajný orgán podobný jazyku – ten druhý nos –, ktorý jej poskytuje zaujímavé informácie o druhej myši. Hovoria, že pomocou toho orgánu zisťujú pohlavie a postavenie inej myši, ale aj to, či sú romantické city vzájomné. Fakt je čudná tá myšia láska. Bravo, skutočne je to čudné! Ha-ha-ha…!                                                     – Ajhľa môj priateľ! – skonštatoval Miloš a naďalej si poležiačky vymieňal  pohľady s nečakaným hosťom.                                                                                                    – A možno to nie je on, ale ona! Moja nová kamarátka! – pomyslel si Miloš a polohlasne sa jej prihovoril:                                                                                                                – Dobrý deň kamarátka! Myšička – dušička. Myšička –potvorka! Fialôčka! Bludička! Buchtička! Šej-haj-šej-haj-šeeeeeeej! Hej-hej-hej-hej-heeeeeeej! Mám novú kamarááátku! Kamarátku-vratkúúúúú! Hej! – hej! – heeeeeeej!                                                              V tej chvíli bolo ticho narušené a ich intímny rozhovor prerušený, nakoľko myške tieto jeho bláznivé a šantivé slová určite zneli ako hlasný hrmot.                                                      – Miloš, nedrístaj! – zdalo sa mu, že počuje myšie slová.                                                  – Ozaj, či ja?                                                                                                                Myška skočila zo skrinky a rýchlo prepletajúc nohami odbehla na opačnú stranu izby a zmizla pod knižnicou. Pravdepodobne tam niekde mala vchod do svojho domu a v ňom možno aj svoju rodinu, svojho manžela a malé detičky. V každom prípade mala úkryt pred nepriateľsky naladenými bytosťami, ktoré seba nazývajú ľuďmi. Nevľúdnymi ľuďmi.            – A prečo by táto NAŠA planéta nemohla byť ICH?! – Miloš pokračoval v horúčkovitej hádke sám so sebou.                                                                                                              Planéta myší, potkanov a všetkých ostatných dobromyseľných hlodavcov. Veď my sme obsadili ich miesto. My sme sem vyslaní za akýsi trest. Vlastne, my narúšame ich pokoj a  od nepamäti zabehnutý ich spôsob žitia! – Miloš sa naďalej snažil vysvetliť si vlastnú zbytočnosť, ako aj zbytočnosť existencie celého ľudstva.                                                  – Kto vie, kto vie? – pýtal sa vážne Miloš.                                                                        – V každom prípade tento náš život je iba splácaním starých hriechov z nejakých našich predchádzajúcich životov na tejto, alebo nejakej inej, trochu šťastnejšej a spravodlivejšie zariadenej planéte. Preboha, opäť blúznim. Šaliem. Opäť ma zavrú, ale tentoraz do blázinca. Raz a navždy!                                                                                                Miloš bol vo väzení celých osemnásť mesiacov, ktoré preňho boli dlhé ako osemnásť rokov, ako osemnásť ničivých večností. A to všetko v dôsledku náhodných okolností. Vždy veril, že sa v tomto našom živote nič nedeje náhodne. Vedel, že ani on, rovnako ako mnohí iní ľudia na tejto zemi, nebol miláčikom osudu, prípadne sa mu to iba zdalo. Ale nie…! Vo väzení mal konečne dostatok času, aby trošku prebral svoj doterajší maličký život, svojich štyridsať liet (aj jesení) a pochopil, že zvyšok života strávi v nepretržitom flákaní sa od jednej k druhej skutočnosti. Čo ani nebolo tým najhorším riešením …

Nahý sedel nehybne celých desať minút v očakávaní, že sa pod tou knižnicou aspoň na chvíľku opäť ukáže maličký ňufáčik jeho novej kamarátky. Tá sa však neukazovala. Asi bola vystrašená jeho veselým, ale pre jej ušká predsa len priveľmi zachrípnutým a dunivým hlasom. Zapálil si cigaretu, aby ju ešte chvíľku mohol čakať. Avšak ona sa asi rozhodla, že ich kamarátstvo na dnes už stačilo. Evidentne nemala náladu na romantické výlevy. Neboli vzájomné. Určite mala dnes iné plány. Asi tak, ako každá iná ženská.                           Kým hlboko vdychoval dym cigarety, spomenul si, ako vo väzení našiel dostatok síl na to, aby prestal fajčiť. Celý rok. Keď sa dostal na slobodu, niektorý z jeho kamarátov, možno sám Dr. Filip, ho presvedčil, že nikotínová abstinencia predpokladá nepríjemné fyzické symptómy a zníženú mozgovú citlivosť na príjemné popudy.                                            – Je to vedecky dokázané! – tvrdil Dr. Filip. Keďže v tom čase bolo v Milošovi priveľa nepríjemných popudov a čiernych myšlienok, opäť sa vrátil k fajčeniu, ale ani o týždeň sa ešte stále necítil lepšie. Všetko bolo tak, ako predtým. Ba aj horšie, ak pripomenieme, že teraz fajčil dve škatuľky denne a keď  neskoro do noci zostal v krčme, dokázal ako nič vyprázdniť aj tri škatuľky. Mizli v jeho ústach ako drobné vianočné cukríky. Cigarety, ktoré fajčil, neboli ani z tých najlacnejších, ani z tých najdrahších, ale dostatočne silné a smradľavé, aby v úplnosti zrealizoval svoj nihilistický plán urýchleného a dôkladného asfaltovania načatých pľúc a prepuknutia očakávaného karcinómu, aby si už navždy prekrížil ruky na svojej vyčerpanej a vyschnutej hrudi. To bol teda nápad. Dokonalý. Nevoľky vstal z postele a vybral sa do kúpeľne, aby si pod sprchou, striedajúc teplú a chladnú vodu, aspoň trochu vrátil silu do ochabnutého a zničeného tela. Opäť bol vonku takmer do rána. To nekonečné vysedávanie a popíjanie v zadymenej krčme – už si ani nespomínal s kým všetkým bol, zanechalo na ňom celkom viditeľné stopy. Panákov bolo neúrekom a cigariet – zasa viac ako tri škatuľky. Pred odchodom do sprchy, ešte stále v kuchyni s veľkou nevoľnosťou a bolením hlavy, zjedol lyžičku medu a do vyschnutých úst si trasľavými rukami vycedil polku citrónu. Citrón vždycky zabral v takýchto hnusných situáciách. Chcel si aspoň trošku osviežiť ústnu dutinu a potlačiť hrozný pocit rozkladu v žalúdku. Veľmi mu to nepomohlo. Zapálil si cigaretu a sadol na záchodovú misu. Nahý, zničený, so zmiešaným pocitom špiny a viny s počudovaním skonštatoval, že akýmsi zázrakom ešte stále nemá hemoroidy. Jeho vnútorné orgány neprejavovali žiadne symptómy zlyhávania poslušnosti. Dobre vedel, že je to iba otázkou dňa, možno iba hodín. Vedel, že sa vo vnútri už dávno dôkladne rozkladá. Tak, ako vždy v podobných odporných situáciách, zazrel v zrkadle neznámu osobu; priestor okolo opuchnutých a vodnatých očí lemovali škaredé a hlboké vrásky. Líca mal ovisnuté a unavené, trojdňová brada umocňovala dojem istej zanedbanosti.                                                                        Keď mal asi tridsať, začal plešivieť. V štyridsiatke bol napoly šedivý a konca piateho desaťročia sa najpravdepodobnejšie ani nedočká. Bola to tá jeho optimistickejšia prognóza. V sedemdesiatke by sa podobal na tú najošklivejšiu chodiacu múmiu.                               – Pravdaže, nie s takýmto štýlom života, bláznivý Miloš! – presviedčal sám seba, kým v zrkadle naďalej analyzoval aj ten najmenší detail svojej utrápenej a vycivenej tváre. Hanba a poznanie, že jeho malý život je zo dňa na deň menší a menší, čoraz smutnejší a zbytočnejší, ho celého opantali.                                                                                    Často, kým takto stál a čumel na svoj doriangrayovský obraz v zrkadle a mierne hystericky sa smial, prišlo mu na um, že je chybou, že v byte nemá pištoľ, aby raz a navždy ukončil tento cirkus svojho života. Práve tu v kúpeľni, bez jediného svedka. Načo by im to bolo.      – Sú to predsa len spoločenské a rodinné sračky!                                                              Po občerstvujúcej sprche siMiloš  obliekol ľahké ľanové nohavice a pohodlné bavlnené tričko, vypil dvojitú kávu, zamkol byt a zišiel z tretieho poschodia sám nevediac kam. Pýtal sa, prečo vôbec vyšiel na ulicu, keď tam v byte bolo relatívne príjemnejšie. Vonku vládlo skutočné tropické peklo.

Privítalo ho omračujúce neznesiteľné teplo. Raňajky prespal a už bol čas obeda. Usúdil, že by bolo dobre niečo si zajesť, niečo ľahké, čím aspoň trochu upokojí zmučený a alkoholom otrávený žalúdok. Neurobil to. Kúpil si iba noviny a dve škatuľky cigariet, tých silných, a sadol si do prvej reštauračnej záhrady a opäť si objednal len kávu. Vyhovoval mu tento chládok pod široko roztiahnutým obrovským slnečníkom a aj tú druhú kávu skutočne potreboval. Škoda, že nemali citrón. Čašník mu navrhol chladnú citronádu, ale on si objednal malý koňak. S kockou ľadu. Potom ešte jeden. A potom ešte jeden. Iba tak.  Mesto bolo ako vymreté. Vlastne, už dávno bolo mŕtve. Mesto – hnusota. A možno mesto bolo ešte stále živé, ibaže on, kedysi dávno zomrel.                                                    Pustou a prázdnou ulicou prešlo len zopár áut, dva-tri taxíky a iba jeden autobus mestskej dopravy s niekoľkými spotenými omráčenými pasažiermi. Bol čas nedeľných obedov a Milošov pocit samoty a prázdnoty nadobúdal rozmery tej najhlbšej priepasti. Niet väčšej priepasti od prázdnej čiary života. Ha-ha-ha…                                                            V každom prípade všetkým závidel tú krásnu ilúziu dokonalosti dnešného dňa, ktorý ich mal napĺňať pocitmi uvoľnenosti a spokojnosti. V skutočnosti nenávidel svoje posraté telo a dušu. Celého seba a vlastnú zbytočnosť. Ale aj to bolo niečo, povedal by jeho skvelý Radovan.                                                                                                                      Aj keď ti je absolútne nanič, aj vtedy je to niečo. Predstav si len, keby si vôbec nikdy nebol – vedel povedať Radovan.                                                                                              – Ach, môj Radovan, nijako sa rovná nič, tak je to…

Nakoľko nemal vo zvyku príliš často brať so sebou mobil, ani teraz ho nemal, a tak sa vybral k neďalekej telefónnej búdke s úmyslom, že predsa len zatelefonuje Borisovi, jednému z mála kamarátov, s ktorými sa cítil aspoň trochu uvoľnene. Boris bol skvelý ksicht. Dobrý a šľachetný a predovšetkým maliar. A to už je niečo. Väčšinu času trávil v ateliéri na Pevnosti. Takmer každý Boží deň a v nedeľu záväzne. O ňom bolo známe: alebo maľuje v ateliéri, alebo chytá ryby v rieke. Pravdepodobnosť, že ho zastihne, bola teda pol na pol!                                                                                                          Telefón dlho zvonil a vo chvíli, keď sa v slúchadlu už malo ozvať to známe tu-tu-túúú, prerušenie spojenia, ozval sa Boris.                                                                                  – Ahoj, Boris. Tu Miloš.                                                                                                  – Viem, poznal som ťa. Zastavíš sa?                                                                                – Myslel som si, že…                                                                                                      – Hovno si si myslel. Keby si myslel, tak by si mi nevolal. Ale som rád. Práve končím s tlačou novej grafiky…                                                                                                 – Mám ti niečo priniesť?                                                                                               – Nie, ďakujem. Pijatiky mám dosť. A pod zuby sa tiež niečo nájde. Ibaže, ak by si po ceste našiel sto a či dvesto gramov kávy a… – tu spravil Boris malú prestávku.                  – … a aspoň dve mladé Lolity!                                                                                       – Je príliš sparno Boris na dodatočné potenie.                                                                – Ľahko ich ochladíme, človeče! Netráp sa. A seba tiež – pokúsil sa Boris o žart. Boris jednoducho miloval šťavnaté a odviazané mladé tínežerky, ich maličké pupky-slimáčiky. So všetkými tými perlami na pupkoch. Boli to jeho maličké Lolity. Keď išlo o anatómiu ženského tela, Boris vždy uprednostňoval zdravé a silné zuby a pevný zadok. Ale najviac ho rajcovali ich prsia, nie však tie priemerne a nadpriemerne veľké, ale tie malé, takzvané hruštičky a broskynky. Pred takými sa vždy prestával ovládať a menil sa na erotomanského vlkolaka. Miloš po ceste kúpil kávu a pomalým krokom sa vybral k rieke, smerom k pontónovému mostu, cez ktorý sa išlo na druhú stranu k Pevnosti, pod ktorou boli v malých katakombách umiestnené maliarske ateliéry. Bol to prvý a jediný most, ktorý spojil dva brehy po tom nešťastnom  bombardovaní NATO, keď zbúrali všetky tri mosty. Nikto nikdy nepochopí a nevyrozpráva najsprávnejšiu numerickú definíciu toho prekliateho roku 199999999999…                                                                                                          Z rieky ešte stále trčí zničená konštrukcia mosta ako obrovská kostra akéhosi dinosaura a každodenne pripomína tie schizofrenické, neskutočné, strašné dni. Vo svojej skromnej kolekcii grafík mal aj jednu Borisovu miniatúru, na ktorej bola nakreslená Pevnosť s tým železným mostom, ktorú Boris dokončil sotva dva – tri dni pred začiatkom skutočného bombardovania. Zasa náhoda, alebo koincidencia bláznovstva a skutočnosti. Napokon, ako v každom inom ľudskom živote. Na slnečnom a horúcom plató Pevnosti, pred exkluzívnou reštauráciou, boli zaparkované iba dva bicykle, nablízko nebolo živej duše. Pravá letná nedeľa, popoludňajšie mŕtvo.                                                                                      Schádzal strmými schodmi k úpätiu starej spiacej krásavice,ktorej útroby skrývali nejedno neobjavené tajomstvo. Po ľavej a po pravej strane bolo desať ateliérov, všetky do jedného zatvorené a pozamykané. Bolo obdobie letných dovoleniek a výtvarných plenérov, a preto bolo celkom prirodzené, najmä počas tejto letnej páľavy, že aj maliari opustili svoje príbytky. Jedine Boris, verný svojej umeleckej tvorbe, tu trávil aj zimné aj letné dovolenky, všetky sviatky a všetkých svätých, všetky voľné dni a noci. Bol vlastne umelcom na voľnej nohe už dobrých dvadsať rokov, čo znamenalo, že bol absolútnym pánom svojho času. Miloš a Boris sa zoznámili len pred niekoľkými rokmi a hoci boli značne odlišní, ich priateľstvo pretrvalo až do dnešných dní.

Teraz by sa patrilo povedať zopár slov o Borisovi. Po absolvovaní štúdia v Bratislave sa vrátil domov a ešte veľmi mladý sazamestnal v istom (vtedy) renomovanom štátnom vydavateľstve, v ktorom celých sedem rokov pracoval ako technický redaktor. Ale keď mu raz zamietli jeho žiadosť o ročný študijný pobyt v zahraničí, čo vedenie vysvetlilo zámienkou, že je potrebnejší v podniku – poslal všetko do prdele a dal výpoveď. Ibaže jeho výpoveď neprijali iba tak, jednoducho, najprv ho začali priateľsky presviedčať, aby si to ešte rozmyslel, že sa už dáko dohodnú a budú všetci spokojní. Dokonca ho začali presviedčať aj odbory a správna rada, ale Boris zostal pri svojom rozhodnutí. Nakoniec našli kompromisné riešenie – ukončenie pracovného pomeru dohodou, čo bolo pre podnik prijateľné, lebo výpoveď, v tej Titovej dobe, nebola populárnym termínom a mohla poškodiť dobré meno podniku. Odvtedy sa Miloš desil a hnusilo sa mu čo i len vyslovenie slov ako štátny podnik, samospráva, delegát, odbory, kolégium, porada, strana – červená, modrá, žltá… A bol celkom v práve. Časom sa sám stal inštitúciou. Samozrejme, svojou dlhoročnou oduševnenou a nadovšetko inšpiratívnou a originálnou tvorbou. Zo začiatku, pravdupovediac, často nemal ani len na kávu a na cigarety, a nie to ešte na dobrý obed, ale bol vytrvalý a pre nikoho a za nič na svete sa nezriekal svojej ťažko získanej ľudskej a umeleckej slobody. Najmä nie pre ženy.                                                                        Potom už všetko išlo podstatne ľahšie, nikdy však skvele. Nepatril medzi tých, ktorý šetria na starobu a seba vidia ako zostarnutých a opotrebovaných akademikov so všetkými možnými oceneniami a vyznamenaniami. Mohol už mať aj poschodový dom, chatu pri mori a v horách, aspoň tri mercedesy a aj nejaké úspory. Takto mal iba tento ateliér, ani ten však nevlastnil, jeho veličenstvo štát mu ho prepožičalo na používanie. Keby bol len trochu racionálnejší, pozornejší a opatrnejší, keby príliš nemiloval život, najmä ten nočný a v ňom všetky ženy tohto sveta.

Koniec úryvku, ďalšie pokračovanie uverejníme v piatok 8. 3. 2019.