Ján Fekete-Apolkin Dôkaz: Návrat do Tábora

343

Ján Fekete, PaedDr. (* 12. 8. 1945 Modý Kameň), spisovateľ, prozaik, básnik, autor literatúry faktu, sci-fi románov a literatúry pre deti, publicista, zberateľ, filatelista, bývalý politik, študoval na odbornom učilisku v Považskej Bystrici a v Detve. Absolvoval aprobáciu slovenčina a dejepis na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici (1965 – 1969). Pracoval ako frézar a redaktor podnikových novín v Podpolianskych strojárňach v Detve, redaktor Čs. rozhlasu (1964 – 1965), po okupácii Česko-Slovenska (august 1968) redigoval časopis ADAB (príloha stredoslovenského denníka Smer)s demokratickým a protitotalitným obsahom, na ktorého stránkach študenti PdF vyjadrovali svoje protesty proti okupácii a nastupujúcej neslobode. Začas pôsobil v Čs. televízii (1969 – 1972), odkiaľ ho v období normalizácie prepustili. Bol pracovníkom Cestných stavieb, OV Zväzarmu (od 1972), Stavoindustrie v B. Bystrici (1977), medzitým učiteľom v Ľubochni (1974 – 1977), neskôr stredoškolským profesorom (1980 – 1992). Bol primátorom mesta Modrý Kameň (1992 – 1993), kde aj žije na dôchodku, a poslancom Národnej rady SR (od 1992). Po tom, ako vydanie jeho básnického debutu Chodníčkom do hvezdárne zrušili (1969), začal sa venovať písaniu rozprávok a vedeckej fantastiky. Debutoval zbierkou autorských rozprávok Pristátie na Bielosienke (1981), vyšli mu Rozprávky z Tartušky (1985), humoristické rozprávky Tancovanie s drakom (1986), kniha poviedok Rosa z hviezd (1986), vedecko-fantastický román Hudba pre vesmíranov (1982), sci-fi poviedky Romanca o ehylte (1983), fantastický cestopis Okolo Galaxie za osemdesiat týždňov (1988), poviedky Safari na Podkovovitých (1990) a kniha Pastier padajúcich hviezd (1993). Je autorom básnických zbierok Modré kvety Novohradu (1983) a Tajný denník pozemšťana (2017), knihy literatúry faktu Futbalový dekamerón (1987), historiografickej knihy Modrý Kameň (1993) a Krátkeho slovníka nárečia slovenského modrokamenského (1995). Je členom Spolku slovenských spisovateľov, jeho odbočky v Banskej Bystrici.

 Ján Fekete-Apolkin

Dôkaz: Návrat do Tábora

V Tábore bolo dvanásť Detí, ale v Tú noc vyšli Von iba dve. Zakrádali sa k Oceánu, ktorý sa v mesačnom svite ligotal ako obrovský kvet lilavky, akú obdivovali počas Tábora na susednej planéte.

Deti sa hrbili. Čosi so sebou niesli.

Jedno z Detí zrazu zastalo. Náklad zhodilo do piesku a usadilo sa naň.

– Nevládzem, Geo. Je to čertovsky ťažké. Prečo sme nezaktivizovali roboty?

– Zbláznil si sa?

– Deti nemajú robiť.

– Abel! Toto nie je robota, ale Poslanie.

– Aj tak. Čo keď sa zobudí Učiteľ?

– Nezobudí sa. A keby sa aj zobudil, čo urobí? Má etomer… Všetko mám premyslené, Abel, – hlas mu znežnel náznakom líškavosti. – Nesklam ma. Sám by som to nezvládol. Vybral som si ťa, to je česť, pochop to.

– Zrádzam kamarátov, Geo. Posledná hra…

– Toto je súčasť Poslednej hry, ty chmuľo! Koľko ráz ti to mám vysvetľovať?!

– Nie je to čestné. A nie som chmuľo.

– Pravdaže nie si, prepáč.

– Kým mi nepovieš, čo nesieme, neurobím ani krok. Iba ak spať do Tábora.

– Takto si sa rozhodol?

– Áno.

– Dobre, – vybuchol Geo a predskočil pred kamaráta. – Môžem ti povedať iba toľko, že ja nesiem Á, a ty nesieš Bé. To ti musí stačiť. Zopakujem ti však iné. – Na chvíľu zaváhal, akoby naberal druhý dych. – Už som ti povedal, že mám Možnosť konať… Možnosť postarať sa o to, že nikdy… nikdy, zapamätaj si to… nikdy nedostaneš etomer. Vieš, čo sa potom stane, – z otázky, ako skúsený Vyšetrovateľ, urobil imperatív. – Vytvoria tvoj Klon, ale nedajú ti Vlastné vedomie. Rozumieš? Budeš síce živý, ale zároveň aj mŕtvy. Už to nebudeš Ty! Už nebudeš večný! Chceš sa dožiť takej Potupy?

– Nie, – zaúpel Abel.

– Tak vidíš! Poslúchaj ma.

Ticho. Abel premýšľal, Geo čakal.

– Tak mi aspoň povedz, čo nesieme, – pokúsil sa o vzdor Abel.

– Nesmiem ti to povedať. Jednoducho mi musíš veriť, Abel. Aj Ty, aj ja sme z Večnej základne. To musí stačiť, nie? Práve preto ti poviem iba toľko, že som prisahal v Centrále. Vieš, čo to znamená.

Zas otázka s výkričníkom. Abel o tom čosi vedel. Prísaha bola jedným z mala verejných tajomstiev vo Večnej základni. No jej problém ho nikdy neťažil – bol na to primladý. Lenže o niečom sa predsa len treba rozprávať a Tajomstvá patria k Životu. Starší, vždy keď sa zvrtla reč na Prísahu či iné Tajomstvá, iba zavtipkovali. Rovnako reagovali aj Učitelia. No v túto chvíľku sa jeho rozpaky zmenili na odpor. V Tábore, a vlastne nielen v Tábore, si majú byť Deti rovné v Právach i v Povinnostiach. A Geo je zrazu Výnimkou. V Centre ho povýšili, lebo mu určili Poslanie. Hm. Spýtal sa ho na to.

– Prečo si na Prísahu vybrali práve Teba?

Hoci bola tma, mesačný svit odhalil Geovu tvár: Abelova otázka bola očividne ťažká a závažná. Chlapec krútil perami. Napokon povedal:

– Neviem, Abel. – Potom zdôraznil: – Naozaj neviem, Abel.

Abel čakal tisíc iných odpovedí a už sa na ne aj pripravil, ale táto ho zarazila – bola úprimná, bol si istý, že úprimnejšia už ani nemohla byť. To ho zlomilo.

– Dobre, Geo. Idem s tebou.

Svorne sa pobrali k Pobrežiu.

x

Počas celého Pobytu mal Učiteľ pokojný spánok, no posledná noc bola strašná. Snívalo sa mu, že oklamal etomer. Len čo sa spamätal z hrôzy – ani nie tak zo samého sna, ako z možných dôsledkov, ktoré si začal naplno uvedomovať, len čo pretretím očí vstúpil do novej reality – trasúcu ruku si takmer automaticky predstrčil pred seba a druhou si ju podoprel tak, aby sa ukazovákom dotkla drobného zeleného kontaktu a…

Číselnica bola nezmenená; konečné číslo bolo totožné s tým, aké v mal v okamihu, keď sa večer uložil do skladacej turistickej postele. Slastne zavzdychal, a spokojne sa zvalil do prepoteného vankúša.

Chvíľku si blažene voľkal a pritom si donekonečna rapotal: dobre, dobre, dobre, Učiteľ, dobre, dobre, dobréééé. Etomer nie je všemocný. Sny ho nezaujímajú.

Nikdy predtým si podobnú myšlienku nepripustil. Nebolo treba, lebo nemal negatívny či… big bang, radšej to nedopustiť… buričský sen. Až teraz. Prečo? Čo to Všetko znamená?

Znovu sa vrátil ku snu. Chcel si spresniť jeho dej. Na jeho veľké prekvapenie si ho už nevedel zrekonštruovať. Príbeh i detaily – až na skromné drobnosti – sa načisto vytratili. V pamäti mu ostával iba dojem, hm, skôr Dojem; oklamal som etomer. Keď ani po sústredenom premýšľaní nevedel objaviť príčinu, prečo vlastne oklamal etomer, sústredil sa na problém spôsobu, ako ho oklamal. Ale aj tu jeho pamäť zlyhala. To ho už začalo trápiť, lebo vedel, že každý dôsledok mal a má svoju príčinu a on o oklamaní etomera nikdy-nikdy nerozmýšľal. Skutočnosť, že sa tak stalo – hoci iba vo sne – na cudzej Planéte – ho desila. Je to vari nejaké Posolstvo? Reakcia podvedomia? Dôsledok utajovaných obáv z Poslednej hry a následného Odletu?

To je pravdepodobné. A, je to možné. Je to jediné logické vysvetlenie. Naozaj jediné? Ak by to bolo tak, potom… potom… ach, big bang… je to Varovanie. Dnes musím byť opatrný ako nikdy doteraz! Jasné! Ale potom… potom mi sen vyvolali impulzy zo samého etomeru!

Svojím spôsobom to bola kacírska myšlienka. Učiteľ sa automaticky pozrel na etomer. Našťastie, na prístrojčeku, ktorý mu okrášľoval zápästie ľavej ruky, žiarilo iba kontrolné svetielko, naznačujúce, že Učiteľ koexistuje s prístrojom.

x

O chvíľu už stál na Pobreží. Oceán pred ním bol Tichý, Pokojný. Hoci neďaleko od brehu mal farbu ocele, čo v ňom vyvolávalo pocit všednosti známy z pobytov na asteroidoch, blízko pri brehu zo zlatistého piesku premiešaného so štrkom, vody Oceánu ukazovali svoju vľúdnejšiu tvár; boli jemne striebornomodré ako žilky na tielkach novorodencov a jemný príliv, prekvapujúco krotký na takú masu vody, Učiteľovu predstavu iba umocnil: celé Okolie, ktoré si nazvali Pobrežím, farebne pripomínalo jeho vlastnú pokožku.

Keď sa usadil na pobrežie a bosé nohy si vystrel pred seba, aby mu ich vlažná voda pohladkala, vrátil sa k snu. Zrazu bol rád, že ho mal, že ho prebudil, že ho vylákal von, sem, kde už asi nikdy v živote nebude, a ak, tak iba v zlomkovej podobe sebapotomka, pravda, ak konečná výslednica na etometri dovolí urobiť z neho klon; taká bola najnovšia biosingularita.

Mala by, pomyslel si. Vtedy mal už oči upreté na oblohu. Bolo v nej Čosi výnimočné, čosi, čo nevidel počas iných Táborov, čosi, čo sa nedalo definovať, a ak už, tak iba za cenu, že si pokazí Dojem. Obloha sa dala iba preciťovať. Mala jemný modrý odtieň, ktorý v ňom vyvolával neuveriteľný pocit čistoty a nevinnosti, najmä v okamihoch, keď ju pozoroval dlhší čas; vtedy jej azúr jemne ružovel. Pravdaže, mohol to byť aj očný klam, spôsobený ich únavou, ale Učiteľ si bol istý, že v stave tichučkého rozjímania o nádherách vesmíru môže v modrastej atmosfére vidieť iba rozptyl svetla z neďalekého Slnka. Nebol to bohvieaký objav, veď planetárny systém mali zmapovaný ako ulicu vo Večnej základni tam Hore, tam Ďaleko, ale potešil ho, osobitne po tom, keď si domyslel, že práve takto by mohla vyzerať ľudská duša.

Zrazu vstal, podišiel k Oceánu, dlaňou načrel do prvej vlnky, osviežil si tvár, blažene si vzdychol a potom si z válovčeka dlane odchlipol trochu vody. Bola jemne slaná, čo bol znak, že Oceán je ešte mladý. Táto myšlienka ho vrátila do reality. Pohľad na hodinky to potvrdil: Deti sú samé už tridsaťpäť minút. Stačia tri-štyri nepokojné výkriky a etomer mu priestupok neodpustí.

V Tábore sa, našťastie, neodohralo nič nepríjemné – Deti stále spokojne spali. Napokon, ako vyplývalo z inštrukcií z Centra, ďalšia etapa padania meteorov a následných zemetrasení príde až o týždeň. Ale keby sa mala začať aj zajtra, nič vážne sa už nemôže stať, lebo večer, len čo prebehne Posledná hra, odletia z Planéty. Či priamo do Večnej základne ešte nevedno, lebo Centrum môže pripraviť nový Tábor hocikde a hocikedy na spiatočnej ceste v duchu Charty zábavy detí.

Keď sa ocitol v improvizovanej spálni, znovu si spomenul na Sen. Znovu ho začal analyzovať. Melanchólia, ktorá sa ho zmocnila na Pobreží, mu sťažila uvažovanie – zo Sna sa mu vytratili aj tie detaily, ktoré mu ešte donedávna vibrovali v pamäti. Malo ho to potešiť, ale podvedome cítil, že by to bol iba sebaklam. Aby sa upokojil, zavolal Bratovi.

Brat zareagoval podráždene:

– Big-bang, Bratku, to si ty? Ešte som spal.

– Prepáč. Ja som hore už hodnú chvíľu. Zobudil som sa…

– To je logické, – miernou iróniou sa upokojoval Brat. – Ako inak by si mi volal?

– Nevtipkuj. Mal som taký… no… čudný sen.

– Aj ty? Ja tiež. Ak bol Čudný, nechaj si ho pre seba, dobre? Veď vieš…

Vedel: etomer. Až ho prekvapilo, že začal byť neopatrný. Zvedavo naň pozrel. Vyžarovala z neho dúhová farebnosť, čo znamenalo, že je v pohotovosti, ale zatiaľ nezaregistroval nič mimoriadne.

– Dobre, – povedal Učiteľ. – Želám ti príjemný deň.

– Aj ja tebe. A dobre zabav Deti.

Zabavím, zabavím, pravdaže zabavím, čo iné si už mohol myslieť? Veď na Poslednú hru sa pripravoval od začiatku Príletu. V inštrukciách bolo niekoľko nejasností, možno náhodne zaradených, no tie už – bol si v tom istý – hravo vyriešil. Išlo iba o pár administratívnych úkonov. Pravdu povediac, nemusel urobiť ani tie, ale aby nemal v budúcnosti problémy s vyhodnocovačmi etomeru, rozhodol sa pred Deťmi skryť všetky ľahko dostupné vitalizátory života, zásobníky DNK, ktoré tu mali ako Večnú zálohu, ak by náhodou nejaká nepredvídaná katastrofa postihla Večnú základňu, ako aj vysoko výkonné rozmnožovače; ich použitie by bolo proti Pravidlám Hry. Charakter Poslednej hry určujú Deti a Učiteľ má pri nej iba povinnosť Nežného dozoru (ako radi hovoria v Centre), skromného Kronikára Hry (s povinným hlásením do Centra), prípadne Arbitra (keď Deti Hra tak veľmi rozvášni, že zabudnú na Pravidlá), a napokon na Vyhodnocovača Hry; nie náhodou sa v Korporácii Učiteľov o tomto štádiu Práce hovorilo ako „o odosobnení sa až po hranicu neviditeľnosti“.

Učiteľ tušil, akú podobu môže mať Posledná hra. Svedčil o tom nesmierny záujem Detí o informácie zo Siete hneď po získaní prvých vedeckých výsledkov na Pobreží. Chceli vedieť všetko a všetko, čím Sieť disponovala, sa aj dozvedeli. Potom už stačilo pospájať si informácie z vlastných výskumov s informáciami z iných Táborov a zo Siete: Planéta je životaschopná! Má Oceán, jednu veľkú pevninu, prirodzený a primerane veľký satelit, prijateľné ovzdušie, ktoré sa Časom ešte vylepší (nie náhodou sa Deti s rozborom zvyšku jadra kométy zabávali celý týždeň!), všetky Božské prvky (presný termín z Centra), horúce jadro, búrlivý seizmický život…

Život! Veď o to ide! Deti sa určite, určite a ešte raz určite dohodnú na tom, že Mu pomôžu prebudiť sa skôr, ako určujú zákony evolúcie. To je už Naozajstná Hra! Ak sa podarí, Deti majú budúcnosť zaručenú. Všetky do jedného, superschopní i menej schopní, sa stanú astroinžiniermi. Centrum sa už o to postará. Vesmír je Veľký organizmus, dalo by sa povedať, že je aj nekonečne múdry, ale neustále sa správa ako diktátor – vo svojej márnomyseľnosti robí hlúposti. Neuveriteľne márnotratné mrhá vlastnou Energiou. Akoby bol do nej zaľúbený. Len do nej! Áno, áno, všade navôkol by chcel mať iba Energiu a Energiu. A astroinžinieri to môžu zmeniť. Každý zachránený kvark hmoty, pevnej hmoty, sa potom stáva jeho úspechom. A keď zachráni neutrónovú hviezdu, hviezdokopu, planétu, mesiac a či len drobnulinký meteorík, nemôže sa stať ničím iným ako Veľkým hrdinom. A kto by už nechcel byť Veľkým hrdinom?

Učiteľ vydal zo seba zvuk, ktorý by fenologický detektor charakterizoval ako zmes rezignácie, nerozhodnosti, sklamania i obáv, ale aj úľavy a vôľovej disharmónie. No skutočnosť bola iná: Učiteľ vstúpil do spálne, usadil sa a rozhodol sa čakať dovtedy, pokým sa Deti nepreberú samé.

– Menej času, menej problémov, – povzbudil sa v duchu, keď si dlaňou prekryl etomer.

x

Kým Geo dobiedzal do Učiteľa, aby už vyšli na Pobrežie, Terra zagánila na Chlapca, aby sa tak veľmi neponáhľal. Učiteľ so zle zatajenou radosťou dal zapravdu Dievčaťu: výborne, Terra, ponúkla si mi taktiku.

Ale Geo bol neoblomný. Keď sa k nemu pridal aj Kain a na druhej strane k Terre zasa Eura, Učiteľ rozhodol:

– Deti! Nebudeme sa škriepiť. Dievčatá zostanú tu, pokým sa neupravia. Máme posledný deň Pobytu, bolo by hriechom, keby boli neupravené, nie? – Etomer potvrdil, že Učiteľ zvolil dobrý postup. – Chlapci pôjdu na Pobrežie a pripravia Poslednú hru. – Etomer začal meniť farbu a Učiteľ pokyn rýchlo opravil. – Nie. Urobíme to takto: Dievčatá pôjdu spolu s Chlapcami a upravia sa na pobreží. Krásavice, – obrátil sa k Dievčatám, – zoberte si všetko, čo potrebujete. – Etomer bol zelený. – Môže byť? Mohlo. Súhlas bol jednohlasný v podobe radostného kriku.

– Kto bude Koordinátorom Poslednej hry? Dohodli ste sa?

Etomer blikal sýtou zelenou farbou, čo pripomínala zarosený vavrínový list. Z výkrikov vysvitlo, že ozajstná dohoda ešte nejestvuje, hoci z výrazu tvárí sa dalo usúdiť, že Koordinátorom by chcel byť Geo. V búrlivej debate napokon začalo prevažovať jeho meno. Učiteľ si to nevšimol a navrhol Kaina, lebo v prvom nadšení zaznelo aj jeho meno.

– Kain, chceš byť Koordinátorom? – spýtal sa Učiteľ a okato poklepal po etomeri, ktorý trónil na vrchole zdvihnutej ruky. – Tu mi bliká, že môj návrh je v poriadku.

Geo by sa bol Učiteľovi vzpriečil, ale etomeru sa nedalo povedať nie. S nevôľou povedal:

– Súhlasím, ale… Ja budem jeho pomocníkom.

Vyriešené, potešil sa Učiteľ a súhlasil.

A vykročili k Pobrežiu. Cesta k nemu im trvala iba pár minút, niektorým Chlapcom ani toľko, lebo utekali; pôda pod nohami bola kyprá, jemnučká ako zamat, vzdušná ako machový porast. Rozšantené Deti mali pocit, že nebežia, ale skackajú po trampolíne.

Na Pobreží, trochu nižšie od miesta, kde si Učiteľ zaránky riešil problém nepríjemného sna, Geo skočil do jednej z veľkého množstva vyhrabaných jám a vzápätí vykríkol:

– Pán Učiteľ, tu sa budeme hrať.

– Dobre.

Učiteľov súhlas bol opakom toho, čo si myslel. Jamy boli od dorážajúcich silnejúcich vĺn Oceánu tak ďaleko, že počas prílivu ich masy vody hravo zalejú. Nebola to náhoda. A náhodou nebolo ani to, že jamy boli už vyhrabané. Kto ich urobil?

– A zahráme sa Na jazierka! – navrhol Geo a obrátil sa ku Koordinátorovi hry. – Kain, stavím sa s tebou o tisíc rokov kryospánku, že moje jazierko bude najkrajšie.

Kain napodiv nič nepovedal, ale oči, ktorými zagúlil na Učiteľa, jasne prezrádzali: „Tak, pán Učiteľ, a je po mojom koordinátorstve.“

– Uvidíme, – zamrmlal Učiteľ. Viac nemohol. Od okamihu, ako Deti opustili Tábor, všetko navôkol sa stalo Veľkým ihriskom, na ktorom mohli byť absolútnymi pánmi, práve preto sem prišli. Aspoň na krátky súvislý čas chceli precítiť pod nohami Veľkú pevnú zem, prirodzenú archaickú Hmotu.

Učiteľovo „uvidíme“ zaznelo ako povel. K planétomobilu, ktorý z Tábora vychádzal automaticky spolu s nimi, sa odrazu rozbehli všetci Chlapci. Podľa vlastného uváženia z neho povyberali všetko, čo na Poslednú hru potrebovali.

Keď sa Učiteľ vrátil od Dievčat, Chlapci už naplno pracovali vo svojich Jamkách. Niektorí ich prehlbovali, ďalší polievali piesok, iní sa kutrali v príručných vozíkoch, plných farebných fľaštičiek, ampuliek, kryobaniek, solárnych miešačov a najrozmanitejších aparatúr a vzorkovníc.

Učiteľ chodil od jedného k druhému, občas zahmkal alebo vyslovil pochvalné slovo, zavše nazrel do planétomobilu, aby zistil, čo v ňom zostalo. Nič. Gondwana sa mu dokonca posťažovala, že jej už nič neostalo: „Ako sa mám teraz Hrať? Há?“ Učiteľ jej poradil, aby zašla za Kainom, ten sa s ňou rád podelí a možno jej aj pomôže. Gondwana za radu nepoďakovala slovami, ale radostným zažmurkaním – bolo to rýchlejšie.

Keď sa Učiteľ pristavil pre Geovi, vnútro mu zaplatila vlna radosti. Big-bang, ako dobre, že som skryl náhradné časti z Dielne života! Preto ten sen. Určite! Geo by sa v záchvate detskej roztopašnosti neštítil použiť všetky kodóny, len aby mal Najkrajšie jazierko.

– Pán Učiteľ, – oslovil Geo postávajúceho Učiteľa, – v planétomobile som nenašiel náhradné vzorky.

– Chcel by si stvoriť seba samého? Vieš predsa, že Kódex Večnej základne to nedovoľuje.

– Kto hovorí o sebe? – zaškeril sa Geo. – Chcel som zasiať, – zas sa uštipačne usmial, – zasiať… Kaina.

– Ani to Kódex nedovoľuje.

– Alebo Abela.

Navidomoči provokoval.

– Hovorím ti predsa, a ty, – Učiteľ sa pozrel na etomer, – ty to musíš vedieť. Inde – a teraz sme Inde – musíme tvoriť Iných ako sme My.

– Ale to kazí Hru, pán Učiteľ. Obmedzuje ma to.

Opäť náznak provokácie. Začalo to byť vážne. Potvrdil to aj etomer. Učiteľ doslova pocítil, ako etomer spozornel.

– Obmedzuje všetkých, – začal hľadať vhodnú odpoveď. Rovnosť príležitostí, ako dobre vieš, nie je Diktát, – dodal pokojne, lebo sa potešil, ako pohotovo vedel vyhmatať v Pamäti jednu zo základných Téz Kódexu Večnej základne.

– Som poučený, ďakujem, – povedal Geo, uvedomujúc si, že iniciatíva pri ukončení rozhovoru je celkom dobrým úderom pod pás.

Učiteľ neodpovedal, etomer vyčkával. Radšej si zahryznem do jazyka, pomyslel si. Etomer registruje slová, ba i ich torzá, ale pocity a myšlienky, pokiaľ sú rýchle, nemusí. Sľub, že Gea nechá na pokoji až do konca Poslednej hry začal plniť hneď. Ocenil to aj etomer – celý čas vyblikával nazeleno, hoci občas s tyrkysovým odtieňom.

Keď sa rozhodol ignorovať Gea, neostávalo mu nič iné, ako sa rezervovane správať aj k iným Deťom. Iba pomedzi ne prechádzal, pozoroval ich, občas obdivne zahmkal. Ak sa mu niektoré Dieťa prihovorilo, radšej sa usmial, cez pery vyslovil pedagogicky diplomatické „Pssst“, čo v preklade do situácie Poslednej hry znamenalo: Rob si, Dieťatko, čo chceš. Čo chce Centrála. Ja som iba Učiteľ. Učiteľ, nič viac. Deti sa majú Hrať, nuž nech sa hrajú. Hravosť a Súťaživosť podporujú fantáziu a fantázia zas tvorivosť. Tak nech tvoria!

Do večera, keď mal byť známy víťaz Poslednej hry, sa Učiteľ pri každom Dieťati pristavil vari zo dvadsať ráz. Musel uznať: sú šikovné, veľmi šikovné, hotoví vedci: Ak sprvu Terra, Luna, Eura, Gondwana, Oceána či Evva za chlapcami zaostávali, tesne popoludní, keď Planetárne slnko vystúpilo presne nad ich hlavy, už boli na úrovni Chlapcov z druhej polovice kvalitatívneho radu.

V tom čase Geo pracoval na stimulácii génovej interakcie a spôsobe jej ukotvenia (termín z Kódexu). Kain sa zasa zabával s počítačom, v ktorom mal nahodený geneziologický program s bodmi Gaméty a Konjugácie, pritom už stál na hranici hľadania vhodných prokurzorov. Atlanto, zdalo sa, bol iba kdesi na začiatku – trápil sa s vhodnými promótormi. Patagón očividne vsadil na inú kartu a postupne sa prepracovával k namiešaniu agensu, ktorý by časom mal viesť k vytvoreniu priónov. Afrik dlho analyzoval zvyšky nájdenej kométy a postupne si pripravoval program, ktorý by mal naznačiť, že práve možno oni rozhodnú o revolúcii v evolúcii; stačí, keď vhodným kumulovaním a následnou astroinžinierskou činnosťou kométy Bytosti nasmerujú na planétu. Pre Učiteľa to bolo prekvapujúce, lebo Afrik sa takýmto riešením očividne dištancoval od Hry a znemožňoval si šancu obstáť v Súťaži. Hm, zvláštna povaha.

S podobnou tichou charakteristikou odchádzal aj od Adama. Z pozorovaní jeho počítača vyplývalo, že najskôr treba stvoriť zárodky flóry a len potom fauny, pritom je pravdepodobné, že fauna sa stvorí sama. Počítač mu jasne naznačoval, že jedno s druhým vytvorí vitálny biogenetický vzťah, potrebnú biosynergiu, no akosi to nerešpektoval. Učiteľovi sa občas – podľa toho, ako Adam manipuloval s programom – zdalo, že stvorenie zárodkov flóry je ťažšia úloha ako stvorenie zárodku rozmýšľajúceho a sebapoznajúceho živočícha, vrátane človeka. Učiteľ ho za to obdivoval: hm, krásna výnimka.

Najhoršie na tom bol Abel. Celý čas nerobil nič, iba čo sa vŕtal v jamke. Ba vo viacerých! Len čo vyhrabkal jednu, pokutkal sa v nej, zízol na Gea, jamku zahrabkal. A zas to isté. Ten sa nehral na Jazierko, ale na krtka. Big-bang, čo je s ním?

Popoludní, ked sa Planetárne slnko priblížilo na pol cestu k obzoru, sa ho chcel na to spýtať, ale to, čo neurobil pri iných Deťoch, už nemohol urobiť ani pri Abelovi – etomer by mu to neodpustil. Až večer, keď sa Posledná hra skončila a z Centra avizovali Skorý prílet priestoroletu z Večnej základne, s trpkosťou v hlase mu povedal:

– Abel, vieš, že Dnes nevyhráš?

– Viem, – povedal smutne i vzdorovito zároveň Abel. – Ale nemohol som sa hrať. Aha, – ukázal ruku, – porezal som si prsty.

Učiteľ zaúpel. Krvavú ranu nevidel už pár desaťročí. A tu videl viac rán – Abel mal dorezané brušká.

– Prečo si mi to nepovedal skôr?

– A prečo? V piesku som nič necítil.

– Naozaj?

– Naozaj.

– Nuž… no, držal si sa statočne, Poomáčaj si ruku v Oceáne…

V tú chvíľu si Učiteľ spomenul na Sen. Teda tak: veštil nepríjemnosť a tá je už tu. S hrôzou sa pozrel na etomer. Ešte nikdy nebol zelenší, hoci mal signalizovať červené varovanie. To prinajmenšom. A on sa zelenie!!

Zrazu ničomu nerozumel. Všetko začalo byť akosi naopak.

x

Odlet z Planéty prebehol tak rýchlo, až to bolo podozrivé. Rovnaké to bolo aj s technológiou zberu členov Táborov – postupne ich zbierali a odvážali raketoplány. To sa doteraz nestalo ani pri jedinej organizácii Tábora. Ani roboty, poverené demontážou a likvidáciou Táborov, neboli nikdy také činorodé – temer vzdychali od námahy. Až v priestorolete sa dozvedeli, že výnimočné opatrenie spôsobilo hlásenie z kontrolného satelitu, ktorý bdel nad bezpečnosťou účastníkov Táborov: vraj kdesi blízko stredu Oceána vybuchla sopka s cunami, obrovské vlny, pokúšajúce sa zahrať na planetárne čierne diery, by pohltili všetky Tábory. Obraz z priezorov priestoroletu, v ktorých boli namontované vyhliadkové ďalekohľady, to potvrdil.

V priestorolete vládla vynikajúca nálada: zachránili nás! Dielňa života, hahá, bude zas chvíľku driemať; načo robiť repliky, keď sú tu živé originály? Jajáj, jaj, hahá…

V dobrej nálade Učiteľ predstúpil pred Deti.

– Ste šťastné?

– Áno, – ozvalo sa zborovo. V tom sú si všetky školy v kozme podobné.

– Určite? – burcoval náladu Učiteľ.

Zas sa ozval Detský zbor s melódiou, v ktorej prevládalo úvodné dlhé á.

– Aj napriek tomu, že som nevyhodnotil súťaž?

– Vyhodnoťte ju teraz, – povedal Geo. – Mám pravdu? – obrátil sa k Deťom, čo znamenalo, že očami vyhľadal Kaina. Ten bezvýrazne prikývol.

– A má to vôbec zmysel? – spýtal sa Učiteľ. Už taktizoval, naťahoval čas, naplno sa pohrával s detskou zvedavosťou. – Videli ste, čo sa odohráva na Planéte. Oceán zaplavil skoro štvrtinu pevniny.

– Uáááá!

– Dobre. Nuž… najkrajšie jazierko vytvoril…

– … Kain, Geo, Luna, Terra! – kričali Deti. Boli už vo svojom živle.

– Jedno z mien je správne, – povedal Učiteľ. – Som si istý, že Najkrajšie jazierko mal Geo.

Potlesk a výkriky: uááá. A znovu. Geo sa poďakoval ešte do doznievajúceho revu, zatlieskal si, To isté urobil aj Kain. V duchu si nepripustil, že by mohol mať menej vydarené Jazierko, no sebakriticky uznal, že ako Koordinátor zlyhal. A to je rozhodujúce, lebo Koordinátor vstupuje do Kroniky a po Zápise do Kroniky je už iba krôčik k výberu do Štábu organizátorov s možnosťou študovať mimo Večnej základne. Treba si počkať na Ďalší Tábor.

Keď minuli dráhu menšieho mesiaca (Deti sa nedozvedeli, že raz padne na Planétu), malí večnozákladňoví priestoroletci už spali. Učiteľ mal konečne čas na seba. Premýšľal, spomínal, no iba zľahka, lebo sa chcel uspať. Bezúspešne, a tak začal snovať plánik: len čo priestorolet nasmeruje do čistých dráh k Večnej základni a stabilizujú sa v ňom životné podmienky, zájde za Bratom, aby si spoločne potrkotali o svojich Táboroch i Deťoch, prípadne aj ďalších desiatich, ak sa, pravda, medzitým niečo o nich dozvedia.

Po stabilizovaní rýchlosti a vnútorného režimu, konečne nastal čas voľného pohybu. V tú chvíľku ako na povel začal kvások života v kozmickom minigigante kypieť naplno; priateľ začal vyhľadávať priateľa, príbuzný príbuzného. Skôr, ako sa Učiteľ pobral za Bratom, objavil sa v sektore Jeho Tábora Veliteľ. Zbežne, akoby komentoval zábavný program, pozdravil Učiteľa, a potom, na prahu odchýlených dverí žoviálne zavolal:

– Deti, boli ste skvelé! Super. A to je ešte slabé slovo. Gratulujem! – Deti sa začali preberať zo spánku. Veliteľ vošiel medzi postele a zadíval sa na menovky. – Tak ty si Geo.

– Uhm.

– Super, mládenec! Učiteľ ťa právom pochválil. A, – pohol sa k ďalším posteliam, – a… a… – búchal po okrajoch postelí, – … a tu ťa mám! Abel, milý chlapče, vieš, že si objavil nový prístup? V Centre si myslime, že geniálny. Naozaj si si zranené pršteky chladil v bunkovom rôsole?

– Áno.

Učiteľ zbystril pozornosť. Nič také nevidel.

– Vytieklo ti veľa krvi?

– Neviem. Možno.

– Múdro, synček, múdro.

Veliteľ potľapkal Chlapca po pleci a zvrtol sa na odchod. V chodbičke narazil na Učiteľa. Aj toho potľapkal po pleci.

– Dobrá práca, pán Učiteľ. Novátorská! Dámy v laboratóriu už situáciu simulujú. Tak ešte raz, pán Učiteľ: super, naozaj to bolo super! Dobre sa zabávajte.

Učiteľ čakal pokarhanie stredného stupňa a dočkal sa pochvaly, ba možno – poznal Pravidlá – iba jej prelúdia. Čo tajiť, bolo to príjemné prekvapenie. Vyžíval sa v ňom. V povznesenej nálade vošiel do Centrálnej zóny a pobral sa vpravo, k blízkosti laserovej fontánky, kde mal svoje obľúbené miesto. Brat ho už čakal; Hneď sa mu zdôveril s poslednými udalosťami.

Brat dlho mlčal. Medzitým skúmavo blúdil očami po svojom Klone. Jeho pohľad bol sprvu mäkký, jasný, plný šťastia, no neskôr začal vädnúť, akoby sa jeho psychotróny obaľovali do olova.

– Čo je?

– Čo je? Ty by si to mal vedieť.

– Nerozumiem.

– Ale no! Stručne, bratku: ráno – sen, obavy, strach. Vari si už zabudol? A teraz? Až preháňané nadšenie, spokojnosť, priam chorob…

– Počkaj! … Prečo si prekrývaš ru…

– Čuš! – vyprskol Brat prudko ako mačka a na Učiteľov etomer ráznym pohybom položil niečo, čo sa vo Večnej základni nesmelo používať; bola to amatérsky vyrobená rušička. – Teraz môžeš rozprávať, – obzrel sa okolo seba, ale iba ticho. No; vráťme sa k ránu. Čo sa ti snívalo?

– Že som oklamal etomer.

– Paráda! Takto? – ukázal na rušičku na svojom etomeri.

– Neviem. Nespomínam si. Ale asi nie. Voľajako inak.

– Inak sa nedá oklamať. Iba ak by si si odťal ruku. No potom by ti ho namontovali na čelo. Spoza hlavy horšie počuť.

– Prosím ťa!

– Uľavujem si, Bratku. Vieš, aj mne sa snívalo, že som oklamal etomer.

– Náhoda.

– Aj to je náhoda, že podobné sny mali aj Učitelia z iných Táborov?

– Chceš mi tým povedať, že… Ktosi… ktosi začal na nás telepaticky vplývať?

– Konečne si povedal niečo, čo stojí za ďalšie premýšľanie. Áno, to som chcel povedať.

Ticho. Dve, tri tichá. Učiteľ neveriacky krútil hlavou, skláňal ju, dvíhal, očami blúdil od fontánky k Bratovi a občas aj Vyššie, čo bol odjakživa znak miesta pobytu najvyšších.

– Povedz, ako si sa cítil na Planéte? – začal spájať niť rozhovoru Brat. – Ja…

– Moment. Čosi už viem o tomto svete. Ty mi najskôr povedz, ako si sa cítil.

– Prosím: Fantasticky na milióntu, Bratku! Ani odísť sa mi nechcelo. Tá Planéta mala pred sebou výnimočnú budúcnosť. Čo, mohla byť pupkom Vesmíru! Také podmienky na prirodzený vývoj nájdeš ak raz za…

– Stop. Hovoríš v minulom čase: mala, mohla. Už nebude?

– To je vo hviezdach. Všetko záleží od Detí, ako sa činili. Nuž, moje sa – ak to chceš vedieť – činili. Hrali sa na Stvoriteľov.

Brat dohovoril a čakal, čo povie Učiteľ. Ten mlčal. Zdalo sa mu to vhodnejšie. Čo už narozpráva? Čo môže zmeniť rozprávaním v bezvýznamnom kútiku priestoroletu? Aj jeho Deti sa činili. A určite sa činili aj Deti z ďalších, oveľa väčších Táborov. Okrem Abela. Ten sa správal akosi zvláštne, nevečnozákladňovo. Napriek tomu ho pochválili. Vari ešte viac ako Gea. A potom: Posledná hra. Naordinovali ju z Centra. Bez možnosti pripomienok. Naozaj iba pre potechu Detí zahrať sa na Stvoriteľov? To treba zistiť. To si treba overiť.

– Koľko Detí sa zúčastnilo na Poslednej hre? – konečne prehovoril Učiteľ.

– Dobrá otázka. No neviem. Upozorňuješ však na veľký rozpor. Vo všetkom sme Presní a Dôslední. Samý predpis, kontrola. A zas kontroly a predpisy. Čísla a čísla. Kódexy a Pravidlá. Bratku, tu je veľká medzera. Odhadom mi to vychádza, že na Poslednej hre sa na celej Planéte zúčastnilo okolo dvestopäťdesiat až tristo Detí.

– Aj mne. My sme mali menšie Tábory.

– Na kontamináciu postačí aj jeden Tábor.

Zmienka o kontaminácii Planéty vyvolala v Učiteľovi celú reťaz asociácií. Odrazu mu začalo svitať. Sprvu sa za to hanbil, potom pocítil obrovské poníženie. Ak Posledná hra poslúžila Centru ako krycí manéver, ako Mimikry, druhoplánovo, ale rozhodne nie na druhom mieste, treba ju chápať ako Vojnu. Ako vojnu… Vojnu Inému životu! Zničiť ho skôr, ako rozprestrie svoje krídelká a… začne konkurovať… Nám. Centru. Sieti. Večnej základni! Bum-bác, pekne v predstihu! Bože! Ja nie som Učiteľ, ani Brat nie je Učiteľ, ani Iní vedci z Táborov nie sú Učitelia… Sme Bojovníci. Vojaci! A Posledná hra musí byt potom Prvou hrou… Zábavkou… Bože! Ale je tu ešte šanca. Je tu ešte šanca…

Pozrel sa na Brata. Očividne čakal na odpoveď.

– Myslím si, že ma skúšaš. Provokuješ, Bratku. Ruku na srdce, nie je to náhodou tak, že začínaš mať konšpiračné chúťky? Práca Učiteľa je nudná a život v ilegalite je oveľa vzrušujúcejší.

Brat vygúlil očí – toto naozaj nečakal. Ironicky sa usmial.

– Vzrušujúcejšie? – chytil sa najmenej útočnej časti repliky. – Správnejšie by bolo: spravodlivejšie… Pouvažuj o tom. Pouvažuj.

Vtom mrkol na hodiny za fontánkou. Usúdil, že je najvyšší čas oslobodiť etomer. V tú chvíľu siahol na rušičku aj Učiteľ. Hoci bol Brat už dlhšiu dobu preč, stále ho videl pred sebou.

x

V priestorolete sa začala Zábava. Učiteľ si všimol, že Veliteľ dal pokyn na jej začiatok oveľa skôr ako zvyčajne. Pre väčšinu posádky priestoroletu to bola vítaná zmena, no pre Učiteľa po rozhovore s Bratom prehĺbením trápenia, lebo začiatok Zábavy bol porušením Režimu, ktorý v celom Systéme od Večnej základne po posledné detašované pracovisko na maličkom asteroide fungoval na nanosekundu presne. Á teraz Toto. Prečo? Je to Dar?

Neprichádzal na nič rozumné. V istú chvíľku sa dokonca začal zhrýzať: priveľmi som ovplyvnený Bratovými názormi. Chce ma do Niečoho zatiahnuť. Testuje moju lojalitu. Alebo je všetko inak?

Problém vyriešil tak, že sa rozhodol zájsť do Mudrovne, ako pred nedávnom – čertvie prečo – Centrála premenovala Knižnicu. Mal už svoj Plán: preštudovať všetko možné o histórii Táborov, histórii terrizácie, právach Detí či medzigalaktických dokumentoch o ochrane Života. Hoci bol s Plánom spokojný, vnútorná spokojnosť, po akej túžil po celý život, mu chýbala. Mal na to vážny dôvod. Aký odkaz zanechá v Počítači, keď si vyžiada Ten či Onen Dokument? Ak bude odôvodnenie zlé, ľahko sa môže stať, že Centrum zistí, ako zmýšľa. Stačí na to jedno Posedenie pri Detektore. Ach, Učiteľko, Ty si rozmýšľal o Ilegalite? Potom príde na rad jednoduchá Procedúra – zoberú mi etomer. Bratku, do čoho si ma to zaplietol? Bez etomeru nebudem mať pri ďalšom klonovaní nárok na svoje dovtedajšie vedomie, čo nie je nič iné ako, Bože môj, Poprava…

Po chrbte mu preleteli zimomriavky, čo sa mu nestalo už niekoľko desaťročí. Poprava! A ďalšie zimomriavky. To sú slová! Slová staré, zabudnuté, ale presné. Presné ako pulzar. Čo sa to so mnou robí?

S úvahami ďalej nezašiel, lebo v Miestnosti zbadal svoje Deti. Z rohu pri vitrínkach s reliéfmi bývalých Veliteľov priestoroletu mu zamávali: hej, hej, pán Učiteľ, poďte si s nami zatancovať! Nasilu sa usmial, zamával im a pokúsil sa prekričať speváka: – Hneď prídem! Teraz musím ísť do Mudrovne.

Nemusel im to povedať, ale také bolo Pravidlo. Etomer vždy ocení, keď Učiteľ oznámi svojím Deťom, kde sa nachádza vo svojom voľnom Čase.

Cestou do Mudrovne začal svoje rozhodnutie ľutovať. Zrazu ho začal považovať za netaktické, Deti sú uvoľnené, etomer sčasti ruší hlasná hudba, nuž toto by bola ideálna príležitosť porozprávať sa s nimi a postupným manévrovaním z nich dostať nejaké informácie. Osobitne od Gea a Abela. Na oboch chlapcoch sa mu stále voľačo nepáčilo. Správali sa tak… no… sprisahanecky.

Pri vstupe do Mudrovne prišiel na iné myšlienky. Pri počítačovom Registri sa inak ani nedalo. Začal pri písmene P a po posunoch sa pristavil pri Pravidlách. Ďalšie ťuknutie mu prezradilo, že ich je vyše desať tisíc. Hneď zaúpel: pfuúúj, to bude robota!

Vtom začul za sebou šuchot. Prudko sa obzrel.

– To si ty, Abel? – vydýchol si. Detektor by v jeho výdychu zaregistroval strach.

Chlapec zdvorilo prikývol. Bol akýsi nesvoj. Sčasti zakríknutý a sčasti vydesený, trochu nesmelý, ale aj trochu nahnevaný. Úplne mu pripomínal okamihy pri Poslednej hre.

– Nevyzeráš dobre, Abel. Mám ti pomôcť? Chlapec pokrútil hlavou.

– Chceš mi niečo povedať? – rozvíjal rozhovor Učiteľ. Chlapec prikývol.

– Prosím, sadni si. Chlapec si s nevôľou sadol.

– No?

Jednoduché otázky sú niekedy viac ako dvetisíc slov. Aj táto bola takáto – presná ako gamalúč.

– Môžem sa vás niečo spýtať?

– Abel. Počúvam.

– Ako vyzerá zásobník superurýchľovača produkcie dezoxyribonukleovej kyseliny? A taktiež časový impulzátor väzieb.

Takúto otázku nečakal. Drobné Chlapča, ktorému by svedčilo spýtať sa na posledný hit Hopsahopsu, sa pýtal ako vedec najvyššieho kalibru, čo by u Detí z Večnej základne neprekvapovalo, keby sa neocitol v Priestorolete, teda v zóne, kde Deti nemajú mudrovať, ale iba Oddychovať, Rásť a Žiť, pokým ich opäť nepošlú do nového Tábora. Zároveň si uvedomil, že Abel sa nepýta len tak, že za jeho otázkou musí byť Zážitok a za Zážitkom aj nejaká Skúsenosť.

– Vieš, Abel… Ja sa v tom veľmi nevyznám. Som iba Učiteľ, ale…

Prerušil odpoveď, lebo si spomenul na etomer. V Mudrovni mal právo vypnúť ho, aby nerušil Sieť a navyše povinnosť Kontroly prebralo Centrum, no vypnutie by mu prinieslo čierny bodík za sebectvo. Napriek tomu zariskoval.

– … máme tu Počítač, – usmial sa na Abela. – Spoločne to zistíme.

Nezistili. Ani pod Z, ani pod S, ba ani pod D s následným posunom na DNK. Počítač nezabral ani pri vyťuknutí I a V. Učiteľa to prekvapilo.

– Vidíš, – obrátil sa k Abelovi,– nič. Nič! Taký zásobník asi nejestvuje.

– Asi nie, – pokúsil sa o malú milosrdnú lož Abel. – Aj tak vám ďakujem, pán Učiteľ. Robte si svoje, – zvrtol sa na odchod.

– Počkaj, Abel. Buď úprimný – ty si taký zásobník videl?

– Neviem… Bola tma…

Abel sa zháčil. Uvedomil si, že zašiel ďalej, ako chcel, že sa hrá na Chlapca z pradávnej rozprávky o cisárových nových šatách, že začal rozprávať svoj Príbeh, že…

– Bola tma, – povzbudil ho Učiteľ. – A čo bolo ďalej?

– Nič.

Abel bol už tým, čím mal byť. Učiteľ vedel, že z neho nedostane – pokiaľ sa nestane Zázrak – už ani slovo. Deti boli odjakživa najlojálnejšími obyvateľmi Večnej základne. Napriek tomu to skúsil, uvedomujúc si, že nasledujúca otázka bude krutá, svojím spôsobom neetická.

– Abel! Aj ty raz dostaneš etomer. – V Abelových očiach sa objavil ohník zdesenia. Učiteľ vedel, že trafil do čierneho a pokračoval: – vtedy ťa začne hrýzť svedomie, že si raz klamal. Potom možno zo zúfalstva urobíš nejakú hlúposť. Vieš veľmi dobre, čo Tu znamenajú hlúposti. Teraz… Teraz môžeš povedať pravdu.

Učiteľ poznal frázu o kôpke nešťastia, ale nikdy nemal príležitosť uvidieť ju, lebo vo Večnej základni bolo nešťastie neznámym pojmom. V tú chvíľu ju videl.

– No tak, Abel!

– Viete, chcel som ho vyhrabať … ten zásobník. Aj Geov. Ale boli hlboko. Nešlo to… Pomôžete mi?

– Rád, ale neviem v čom… či ako, Abel.

– Aby som sa raz mohol vrátiť na tú Planétu.

Ilustračná kresba: Ján Fekete

Foto: Štefan Plevo st.

Zdroj: Ján Fekete-Apolkin:Dôkaz: Návrat do Tábora. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 7 – 8 (27. 2. 2019), ISSN 0862-5999, s. 13.