Ako je to s Palárikovými vzormi?

201

Od nášho spolupracovníka Petra Mišáka (na fotografii) sme dostali podnetné zamyslenie. V apríli, takpovediac mesiaci Jána Palárika.

Na túto úvahu ma nasmerovalo niekoľko tvrdení autorov – odborníkov na dielo Jána Palárika. Ak si autor hesla v Slovenskom biografickom slovníku, IV. Zväzok, s. 372 (MS 1990) spomenie pri prvej Palárikovej hre Inkognito (vyšla tlačou v almanachu Concordia, 1858) hneď na niekoľko viac alebo menej známych dramatikov „domácich“ i „zahraničných“ a na prvom mieste je Ján Chalupka, začne to veštiť aj pre nezasväteného záujemcu voľačo prinajmenšom neštandardné. Napokon aj dobová kritika Palárikovi vyčítala nepôvodnosť (odborníci sa v podstate zhodujú na tom, že autorom jednej z kritík, napísanej po nemecky, bol Jozef Miloslav Hurban), ale aj rozvláčnosť dialógov a všeobecne akúsi „uvravenosť“.

Sám dramatik sa nebráni ani tak výčitkám týkajúcim sa nepôvodnosti, naopak, priznáva, že viacerí autori (ešte o nich bude reč) poslúžili mu svojimi dielami ako predlohami. Rozvláčnosť deja a dialógov však ospravedlňuje obavou, že „diváci po slovenských mestečkách a dedinách nie sú ešte pripravení vnímať myšlienky podané v umeleckej skratke“ (Čavojský).

Všeobecne sa dá konštatovať, ako sme to napokon aj vyčítali z názorov popredných slovenských teatrológov, že akokoľvek Palárik využíval už hotové divadelné hry (komédie) iných, starších autorov, svoje diela tvoril v duchu požiadavky nastaviť zrkadlo negatívnym spoločenským javom. A tých bolo – ako všetci vieme – v druhej polovici päťdesiatych rokov 19. storočia v našej spoločnosti neúrekom. (Dnes ich nie je menej, ale žiaľ, nemáme už žijúceho Palárika.)

Profesor Ladislav Čavojský hovorí, že Palárik čerpal dej pre svoje veselohry z cudzích hier, no prevzatú dejovú osnovu naplnil vlastnými myšlienkami, z čoho vyplýva, že jeho umelecké postupy, metódy, sa významne odlišovali od autorov predlôh.

Azda okrem Jána Chalupku, ktorý je na Slovensku dostatočne známy nielen odborníkom,  autori ďalších hier, ktoré Palárika inšpirovali, sú pre súčasnú slovenskú kultúrnu verejnosť pomerne neznámi.

Autori predlohy pre hru Drotár sú – ako sa dozvedáme od už citovaného L. Čavojského a Z. Rampáka – nevýznamní či „druhoradí“ francúzski dramatici A. Decourcell a Jaim ml. (?). Hra má názov Hľadá sa vychovávateľ. Palárik sa k jej použitiu spočiatku nepriznal. Pravdepodobne čerpal z jej nemeckého prekladu Man sucht einen Erzieher, ktorá neskôr vyšla aj v českom preklade. (Len ako zaujímavosť dodajme, že túto cudziu predlohu odhalil až Jaroslav Vlček a pokladal Palárikovo dielo za zhoršenie rezkej francúzskej dvojaktovky…)

Pánov Decourcella a Jaima neuvádzajú novšie slovenské vydania dejín francúzskej literatúry, nespomínajú sa ani v Malej encyklopédii spisovateľov sveta, ba nenašli sme ich ani v širšie koncipovaných encyklopédiách. Napokon už len dodajme, že ich neuvádzajú ani internetové stránky. Nuž, pravdepodobne bude na tom dosť veľa pravdy, že išlo o autorov naozaj druhoradých. Rovnako ako ich dielo, v ktorom „nekládli hlavný dôraz na výchovné poslanie umenia, ako to robí Palárik, ale sa snažia iba o nezáväznú divadelnú zábavu“ (Čavojský).

Pátranie po týchto dvoch autoroch a ich možnom ďalšom literárnom diele, ako aj po ich životných osudoch, sme teda museli predčasne uzavrieť. Nepochybne by sme pri dostatku času a trpezlivosti napokon k pozitívnym výsledkom dospeli, no žiaľ, tu a teraz sme úspešní neboli.

Zaujímavejšie je už pátranie po autorovi predlohy k ďalšej, tretej Palárikovej veselohre. Odborné pramene (poľské) uvádzajú Jozefa Korzeniowského ako zakladateľa poľskej romantickej drámy, priekopníka modernej poviedky. Bol to profesor literatúry, pôsobil v Kyjeve , na viacerých významných univerzitách, o. i. aj v Krakove. Narodil sa 19. marca 1797 v Brodoch (Poľsko), zomrel 17. septembra 1863 v Drážďanoch.

Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch má teda predlohu v divadelnej hre Obžinky, čo je zároveň aj český preklad hry Okrežme. Korzeniowski bol obľúbený a veľmi často prekladaný autor v Čechách v päťdesiatych rokoch 19. storočia. Je autorom 11 divadelných hier, piatich zväzkov poézie a prozaických kníh.

V hre Obžinky „chcel … poukázať na nezmyselnosť povyšovania sa pánov nad ľud, vysmiať sa ich filozofickým názorom prineseným z Nemecka, ktoré preháňali do absurdnosti. Korzeniowski teda v podstate sledoval rovnaký politický program ako Palárik. Obaja horlili za spojenectvo ľudu so šľachtou“ (Čavojský). Aj preto je Palárikov hra Zmierenie asi najbližšie svojej pôvodnej predlohe. Ako o tom píše ďalej Ladislav Čavojský, „textové zhody medzi Korzeniowským a Palárikom sú veľmi časté. … Mechanické prenášanie Korzeniowského textu do Zmierenia spôsobuje, že táto jeho veselohra stráca v závere na umeleckej presvedčivosti.“ A dodáva, že Zoltán Rampák nazval túto skutočnosť rozporom medzi Palárikovou poéziou a pravdou, ktorý vzniká tam, kde Palárik prestal zobrazovať náš život takým, akým bol a kreslí ho tak, akým ho chcel mať. Túžil ho mať taký, ako ho vykreslil Korzeniowski. Týmto nepriamym dvojitým citovaním Zoltána Rampáka a Ladislva Čavojského by sme mohli naše referovanie o Zmierení alebo Dobrodružstve pri obžinkoch uzavrieť.

Ostáva „smutnohra“ Dmitrij Samozvanec. Ani tu sa Palárik nevyhol predlohám, ba azda ich aj hľadal. V čase vytvorenia tejto hry bol už farárom v Majcichove. V osemnástom, ale aj v devätnástom storočí išlo o veľmi obľúbený a často dramaticky spracovávaný námet. Prvý sa oň pokúsil Friedrich Schiller, no drámu nedokončil. Ostala len v zlomkoch a na ich základe a na základe náčrtu celej hry, ako ju Schiller plánoval napísať, pokúšali sa hu dokončiť dvaja básnici (Hebbel a Kühne), napokon na podklade tohto Schillerovho zlomku napísal český autor B. Mikovec hru Dmitrij Ivanovič. (1856)

Friedricha Schillera asi netreba osobitne predstavovať. Povedzme len stručne, že išlo o významného nemeckého básnika, dramatika, umeleckého teoretika. Literárna história ho zaraďuje medzi predstaviteľov literárneho klasicizmu. Z jeho drám je azda najznámejšia hra Zbojníci. Napísal ju r. 1781, do slovenčiny bola poslednýkrát preložená r. 1960. Jeho dielo je však nepomerne rozsiahlejšie, je autorom mnohých teoretických prác, básní, románov popri Zbojníkoch aj viacerých divadelných hier, medzi nimi u nás známej hry Úklady a láska, resp. Don CarlosMária Stuartová. Odborná literatúra by nám povedala viac, my sa však máme zaoberať viac Jánom Palárikom…

Ferdinand Břetislav Mikovec (1826 – 1862) bol žurnalista, divadelný kritik a teoretik so širokým rozhľadom a hlbokými vedomosťami. Vo vlastnej tvorbe bol veľmi ovplyvnený dielom W. Shakespeara. Popri už spomenutej hre Dmitrij Ivanovič  (s použitím Schillerovho zlomku a náčrtu; 1855) napísal hru Záhuba rodu Přemyslovcov (1848).

Dmitrij Samozvanec je Palárikova jediná tragédia (smutnohra). A zdá sa, že práve zápas o všestranne slobodného človeka, ako ho stvárnil Schiller, bol veľkou inšpiráciou aj pre Palárika.

Mohli by sme zovšeobecniť, resp. nájsť jedného spoločného menovateľa Palárikových diel. Nevyslúžili si uznanie dobovej kritiky. Pre zástancov národnej rovnoprávnosti a slobody človeka, ale aj viacerých Palárikových kritikov boli jeho diela – zjednodušene povedané – akosi primálo. Vyčíta(lo) sa mu, „že v umeleckom spracovaní nedokázal prekročiť hranice tej triedy, ktorú chcel svojou kritikou naprávať a posilňovať, hranice triednej obmedzenosti buržoázie, ba hlása zmierenie i so zvyškami feudálov“ (in Čavojský, citovaný Gašparík).

Súčasnosť a dnešné videnie však dáva Palárikovi takmer vo všetkom, čo ako dramatik vytvoril, za pravdu. Citujme na záver Prof. Čavojského: „Palárikovo dramatické dielo je umelecky zrelé. Odráža sa v ňom dôkladná znalosť zákonov drámy a skutočnosť, že Palárik žil istý čas v tesnej blízkosti profesionálneho divadla. V jeho tvorbe je badateľný vplyv veľkých svetových klasikov, no i druhoradých autorov rôznych národností.“

Foto: archív MS