Ako vidia cudzinci Rusko alebo slovenskí spisovatelia v Moskve

149

Stojím na križovatke Druhej bratskej a Haškovej (Jaroslavovej Haškovej, pravdaže!) ulice Moskvy a mám čo robiť, aby som „počul“ sám seba, hoci hovorím dosť nahlas a dosť pozorne sa počúvam. Tá druhá menovaná ulica je aj v bežných dňoch živou hlavnou tepnou – dopravnou aj obchodnou – mesta, no teraz doslova prekypuje životom.

Aj Moskva má svoje dni

Inokedy autá, motorky a autobusy prúdiace oboma smermi, v každom v štyroch preplnených dopravných pruhoch, síce pre uzáveru tadiaľto nehlučia, no z bublajúceho „hrnca“ Tverskej kypia iné zvuky. Také, čo by určite hravo pohltili aj denne obohrávanú dopravnú kakofóniu. Spomínaná uzávera totiž súvisí s Dňami Moskvy a davy Moskvíčov i návštevníkov hlavného mesta Ruskej federácie, Rusov aj Nerusov, víriace v bohatom dianí, robia ulicu až po jej vyústenie na Červené námestie kdesi za horizontom naozaj živým a hlučným organizmom. Najľudnatejšie mesto Európy a najsevernejší megalopolis sveta s takmer 13 miliónmi obyvateľov je teraz ešte o poznanie ľudnatejší. Skrytý klaustrofóbik vo mne síce trúbi na poplach, no obdivovateľ a priaznivec ruskej kultúry a ruského vkladu do fungovania sveta víťazí na celej čiare a popchýna ma vpred. Vstupujem do davu, ktorý ma vďačne vťahuje ako dobre fungujúca odstredivka, a robím dobre. Toľko na jednom mieste nahromadenej pozitívnej energie a radostne sa usmievajúcich ľudí som nezažil ani nepamätám! A to už čosi pamätám. Ženy, muži a deti každého veku, rodiny aj páriky, najmenší v kočíkoch a na pleciach otcov, dôchodcovia opierajúci sa o paličky, aj o mladších z rodu, mládež i stárež, Európania, černosi, mulati, Aziati… Je tu azda celý svet a všetci sa zabávajú a tešia – so vzájomnej ľudskej blízkosti, pekného počasia a mesta. Prirodzene hrdí, nenásilne sebavedomí a spokojní. Stalíca Moskva ma svoje dni a oni s ňou. Či už sú jej deťmi a či návštevníkmi, či sú Rusi a či inostranci, všetko jedno – vsjo rovno. V pravidelných vzdialenostiach sa nad davom týčia veľké pódia, na ktorých vystupujú špičkoví umelci. Pred chvíľou som minul to, na ktorom sólisti Moskovského štátneho baletu tancovali časť Labutieho jazera, teraz stojím v hlúčiku pred ďalším, z ktorého zas profesionál zo štátnej opery spieva áriu z Čajkovského Onegina. Uchvacujúca atmosféra Tverskej má však aj iné spektakulárne kulisy. Rusi – nielen Moskovčania! – si totiž v tomto roku pripomínajú 80. výročie Všeruského výstavného centra. To dnes vo svojej „pôvodine“ v inej časti mesta na ploche 2,4 km2  predstavuje skvelú ukážku architektúry socialistického realizmu a napríklad aj dvojicu pompéznych fontán – dôstojne pozlátenú Fontánu družby národov a úžasné farebný rozprávkový Kamenný kvietok. Aj tieto dve, spolu s ďalšími objektmi, sú ako zmenšené makety súčasťou diania. Nechýba ani maketa slávneho Lunochodu, pod ktorého „kupolou“ sa ľudia prechádzajú a zdravia sa s hercom v skafandri Gagarina, prvým mužom vesmíru… A ešte čosi – všade kvety, od výmyslu sveta, upravené záhony, svieže a voňavé.

Ako vidia cudzinci Rusko

Medzi maketami budov Všeruského výstavného centra sme už stáli, teraz sa na výstavisku ocitáme naozaj. V jednom z pavilónov sa totiž koná Moskovský medzinárodný knižný veľtrh a to bol jeden z dôvodov, ktorý našu dvojicu spisovateľov – autora tejto reportáže a Pavla Viteka – zo Slovenska zaviedol až sem. Knižne uvedené – tu je ďalšie vysvetlenie. Za medzinárodný úspech slovenského spisovateľa treba bez akéhokoľvek váhania označiť vystúpenie člena Spolku slovenských spisovateľov, spomínané Žilinčana Viteka v Ruskej geografickej spoločnosti v centre Moskvy. Je autorom dvojice kníh o legendárnych a dodnes fungujúcich ruských železniciach – Transibírskej magistrále a BAM-e – a fanúšikom a znalcom ruskej histórie aj súčasnosti, čo všetko bolo predpokladom, aby v Moskve (spolu s dcérou Sašou, fotografkou „výprav“) na spomínanej „adrese“ vystúpil. Ako vôbec prvý Slovák, pričom vo vystúpení, prenášanom do celého sveta aj online, kládol dôraz na dokumentárnosť a nestrannosť výpovede. Potom sme spolu navštívili aj moskovský knižný veľtrh, kde sme pátrali po možnostiach vydávania slovenských kníh v Rusku. Tam zrejme v dohľadom čase budú smerovať aj preklady spomínaných kníh spisovateľa a cestovateľa. Na pultoch našich kníhkupectiev je dobre napísaných cestopisov ako povestného šafranu. Ním priam však voňajú knihy Vitekove knihy Po koľajniciach do hlbín Ruska (2017) a Sibírske siroty: Bajkalsko-amurská magistrála (2019). S Pavlom sme, po náročnom dni a nesmierne bohatom na zážitky aj chodenie a vozenie sa legendárnym metrom, „spočinuli“ v reštaurácii Slovenského domu, kde sme boli ubytovaní a porozprávali sa.

Pavol, k meritu Vašej nateraz ostatnej návštevy Ruska a Moskvy, kde ste vystupovali v Ruskej geografickej spoločnosti (RGO). Prečo práve tam a s čím ste vystupovali?                                                                                                                Pri príprave nedávnej cesty na Čukotku ruských priateľov z cestovnej agentúry organizujúcej tento trip zaujalo niekoľko postrehov, ktoré som o Rusku uviedol počas nášho prvého rozhovoru. Z našej internetovej stránky vedeli, že som ja, respektíve spoločne s dcérou mali na Slovensku a v Čechách opakované prezentácie o cestovaní po legendárnej najdlhšej železnici sveta – Transsibirskej magistrále. Ani som si neuvedomil, ako rýchlo som dal slovo, že  vystúpim v Ruskej geografickej spoločnosti v Moskve s prednáškou na tému Ako vidia cudzinci Rusko.                                                                                                                         Ako prebieha kontaktovanie a príprava na takéto vystúpenie?                                  Kontakty s RGO zabezpečili ľudia zo spomínanej cestovky. Na prípravu sme, samozrejme, ostali sami s dcérou Saškou. S odstupom času, od okamihu ako som unáhlene rýchlo súhlasil s prednáškou, som si začal uvedomovať, že to bude zásadne iné ako boli naše dovtedajšie skúsenosti. RGO je v Rusku veľmi dôstojná adresa, určite niečo iné ako skupina študentov alebo cestovateľských nadšencov… No a potom to bol fakt, že sme sa rozhodli pre prezentáciu v ruštine. Slovo bolo ale dané a tak som sa sústredil na prípravu. Poslucháčom do Ruska sme chceli priniesť postrehy na ich krajinu z pohľadu dvoch generácii. Poskladali sme osnovu, vybrali fotografie z ciest po Transsibe a BAM-e, z návštev Moskvy, Petrohradu a Kazane a pridali tie najnovšie z Čukotky. Saška pripravila počítačovu prezentáciu a každý sme si k nej napísal komentár podľa tém. Naše osobné postrehy sme chceli doplniť o širší pohľad. Tu sme mali šťastie, že sme mohli zrealizovať anketu medzi študentami, ktorí navštívili Moskvu. Aj na niekoľko zahraničných zdrojov, časopisov alebo sprievodcov.

Čo ste od vystúpenia očakávali a splnili sa vaše očakávania?                                    Cestovali sme po Rusku v neutrálnom duchu. Na jednej strane bez predsudkov a na druhej bez umelého pozitívneho nadšenia. Nakoniec z toho vyšlo niekoľko zaujímavých postrehov. Aspoň dva. Čistota. V uliciach, v podchodoch, vo vlakoch. Nielen na centrálnych triedach a námestiach v Moskve, ale aj v mestách a mestečkách na Sibíri a na Ďalekom východe. V tom, že sme to správne odpozorovali, nás utvrdili aj odpovede v našich anketách robených na Slovensku. Hoci na spomínanej prednáške videli prítomní Rusi ešte rezervy… Druhým príkladom je tolerantnosť. My tak aspoň vnímame fakt, že popri pamätníkoch Lenina, ktorého s istotou stretnete v každom meste, sa v Rusku masívne obnovujú zbúrane pomníky cárom, čo sme my sledovali hlavne popri trati Transsibu. Popri pomníkoch vojakom – hrdinom Veľkej vlasteneckej vojny nájdete aj pomník japonským zajatcom. Pripomínajú sa obete gulagov, sochu má „biely vládca Sibíri“ – admirálov Kolčak a tiež aj disident, spisovateľ svetového mena Solženicyn. No a keď som spomenul Transsib, treba určite pripomenúť, že po trase tejto magistrály stojí niekoľko pamätníkov československým legionárom. Zo stretnutia s poslucháčmi sme očakávali ich odozvu na nami vybraté postrehy. Je zásadne iné rozprávať o dojmoch z krajiny pred ľuďmi, ktorí ju videli len v televízii alebo o nej čítali a rozprávať o nej ľuďom , ktorí sa v nej narodili a žijú v nej svoje životy. Dopadlo to dobre a navyše vyšperkované zaujímavou diskusiou. Výrazne zaujímavejšou ako na prezentáciách o Rusku na Slovensku…

Bulgakov ma stále volá

Mám niekoľko literárnych vzorov a medzi ruskými spisovateľmi sa týči autor románu Majster a Margaréta Michail Bulgakov. O tom, že má v Moskve múzeum v dome, kde žil a tvoril, už viem dlho. Ba som sa ho pokúšal aj navštíviť pred trinástimi rokmi, keď som bol v meste na sérii besied. Vtedy mi to nevyšlo, „činím“ druhý pokus. K domu – ďalšej dobrej adrese – s krásnou secesnou výzdobou na Veľkej bronnej som trafil priam so zatvorenými očami. No až keď som vchádzal do jeho vchodu, seklo ma. Trochu v krížoch a hlavne o osobné poschodie vyššie, v hlave – nešťastný múzejnícky modrý pondelok, bude zatvorené! Ešte mi na chvíľu svitla nádej, dvere na schodisko boli pootvorené, vkĺzol som dnu. Aj tam, o reálne poschodie vyššie, pootvárané, spoza najbližšej vitríny s exponátmi sa vystrčila hlava upratovačky dežurnej, metla výhražne vztýčená v pravačke. Orientálne farbisto, tak to medzi Rusmi treba, som jej vysvetlil, kto som a že veľmi túžim vidieť múzeum veľkého spisovateľa. Trpezlivo ma vypočula, no odpoveď bola strohá – Zakryto, nevozmožno! Zatvorené, nedá sa! Ešte farbistejšie som apeloval na jej dobrú širokú ruskú dušu, no odpoveď sa nezmenila. Dolu vrzli dvere, vracal sa vrátnik, ktorý fajčil vonku. Je zavreté, času má dosť. Vrhol som sa k nemu a bol som azda najfarbistejší v doterajšom živote. Trpezlivo a so zdanlivou ústretovosťou si ma vypočul, vyfúkol posledný chumáčik dymu a odpovedal – Zatvorené, nedá sa! V duchu som ho kamsi poslal, no zrejme to bolo aj počuť, lebo ešte raz zopakoval – Zatvorené, nedá sa!  Pozrel som sa na oboch, ústretových a pevných v rozhodnutí, ďalší pokus by bol zjavne zbytočný. Dovolili mi urobiť si aspoň pár fotografií a rozlúčili sme sa. Nič sa nedá robiť, musím sa do Moskvy vrátiť, Bulgakov ma volá zápletkou hodnou pôsobenia diabolských síl z jeho slávneho románu. Ach, všemocný Azazelo! Na neďalekom Triumfálnom námestí ma triumfálnym gestom vyprevádza aj veľký básnik – a jeho veľká socha – Vladimír Majakovský. Bratia, spisovatelia, prídem…

Text pod foto:

Dvojica slovenských spisovateľov, Pavol Vitek a Igor Válek, pred pavilónom na moskovskom výstavisku, kde sa konal ďalší medzinárodný knižný veľtrh