Antológia ako cesta

69

Osem rokov po svojom založení, ustanovení, konštituovaní vydal Spolok slovenských spisovateľov zaujímavú publikáciu Slovenský literárny almanach. Akoby v duchu slávnejšej i menej slávnej tradície vydávania almanachov rozmanitej proveniencie zostavovatelia chceli „zuniverzálniť“ slovenskú literatúru v jej ešte stále pomerne voľných kruhoch.
Dnes zvučné mená Dobroslav Chrobák a Štefan Letz zostavili a zredigovali príspevky päťdesiatich slovenských spisovateľov, medzi ktorými nechýbali „nestori“ (Ladislav Nádaši Jégé, Pavel Kokeš Kýčerský, Ján Čajak a i.), ale ani začiatočníci (Chrobák, Haľamová a i.).

„TÁTO KNIHA, POMENOVANÁ SLOVENSKÝ LITERÁRNY ALMANACH, MÁ POSLANIE LITERÁRNO-PROPAGAČNÉ – NEPOTREBUJE KOMENTÁROV, LEBO JE DOKUMENTOM A NIE MANIFESTOM – NIE JE ANI ZÁVEREČNOU BILANCIOU URČITÉHO OBDOBIA SLOVENSKEJ LITERATÚRY, PRETO PATRÍ V NEJ SLOVO IBA AUTOROM A NIE LITERÁRNYM HISTORIKOM – NADSTAVILI SME ZRKADLO A NEPOKÚŠAME SA ZDEFORMOVAŤ ŽIVÝ OBRAZ SUBJEKTIVITOU SVOJHO ÚSUDKU – NECH TÍ, KTORÍ TVORIA PREDVOJ DNEŠNÉHO KULTÚRNEHO ŽIVOTA SLOVENSKÉHO, DEFILUJÚ PRED VAMI V PRACOVNEJ ROVNOŠATE – KNIHA NENÁROKUJE SI NIJAKEJ ÚPLNOSTI, NIE JE REPREZENTAČNÝM SBORNÍKOM, USILUJÚCIM SA O UCELENÝ OBRAZ – JESTLI ČITATEĽ OKREM PROPAGAČNÉHO POSLANIA VIDÍ V KNIHE VIAC: SVEDČÍ TO LEN O SVEDOMITOSTI, AKÁ SA VENOVALA JEJ SOSTAVENIU – SVOJMU PROPAGAČNÉMU POSLANIU SLÚŽI HLAVNE TÝM, ŽE NEOBMEDZILA SA IBA NA JEDNU VEKOVÚ ALEBO IDEOVÚ SKUPINU, ALE PRINÁŠA V HLAVNÝCH ČRTÁCH VŠETKO, ČÍM SA VYZNAČUJE LITERÁRNY ŽIVOT DNEŠNÉHO SLOVENSKA – PRÍSPEVKY VÄČŠINOU VYBRALI SI AUTORI SAMI – JE ICH ROVNO PÄŤDESIAT KU KAŽDÉMU PRIPOJENÝ JE VLASTNÝ ŽIVOTOPIS S AUTOGRAMOM A FOTOGRAFIOU, ABY SME SPISOVATEĽA ČÍM VÄČŠMI PRIBLÍŽILI ČITATEĽOVI,KNIHU ZAKONČUJEME BIBLIOGRAFIOU ZASTÚPENÝCH AUTOROV, ABY SME I TAKTO VYHOVELI JEJ PROPAGAČNÉMU POSLANIU – TÝMTO DIELOM CHCEME POLOŽIŤ ZÁKLAD KU KAŽDOROČNE VYCHÁDZAJÚCEMU SLOVENSKÉMU LITERÁRNEMU ALMANACHU – DÁVAME HO DO VAŠICH RÚK SO ŽELANÍM, ABY VÁM BOL ZÁRUKOU ZDRAVÉHO ROZVOJA A BOHATEJ BUDÚCNOSTI SLOVENSKEJ LITERATÚRY.“ 

Slová zostavovateľov na úvod boli – a dnes to už vieme – viac zbožným želaním, než reálnym plánom. Nejde pritom len o vydávanie zborníkov, almanachov – tento bohumilý zvyk začal zapúšťať korene v osemnástom storočí (Staré Noviny literního Umění první knižečka Mesáce Máje roku 1785. V B. Bistricy, vytisstené u Jana Jozefa Tumlera.) a o ich postupné spevňovanie sa zaslúžil úctyhodný rad zborníkov či almanachov po celé storočie devätnáste. Slávnejšie z nich si pripomeňme: aspoň Hurbanovu Nitru, resp. Almanach mládeže slovenskej (sto rokov po Starých novinách…), ale aj zborníky Učeného slovenského tovaryšstva vydávané F. R. Osvaldom. Slovom, bohatá je minulosť literárnych almanachov, pribohatá na to, aby jeden almanach z tridsiatych rokov minulého storočia mal byť niečím výnimočným. Predsa však asi je.
Už sme sa naučili nespoliehať sa priveľmi na ľudskú pamäť, tým skôr, že pamätníci vymierajú. Najspoľahlivejšie nie sú ani pramene dobovej tlače, veď novinári vždy niekam patrili (presnejšie by bolo niekomu a reči o nezávislosti akéhokoľvek média sú, boli a ostanú vždy len rečami).
Spoločnosť v tridsiatych rokoch nebola o nič menej polarizovaná, než je dnes. Spisovateľský stav bol na tom rovnako, pokojne však mohol byť na tom ešte horšie, keby bolo spisovateľov viac. Paradoxne rovnako ako dnes sa aj v tom čase videlo, že ich je priveľa. Napríklad Janko Jesenský v krátkej životopisnej glose v almanachu píše, že „na Slovensku je kde-kto spisovateľom“. Skromnosť, vrodená Slovákom, vďaka ti!
Všimnime si pozornejšie text z povedzme preambuly almanachu : „…o svedomitosti, aká sa venovala jej sostaveniu – svojmu propagačnému poslaniu slúži hlavne tým, že neobmedzila sa iba na jednu vekovú alebo ideovú skupinu, ale prináša v hlavných črtách všetko, čím sa vyznačuje literárny život dnešného Slovenska“. Môžeme ju pochopiť aj ako úmysel / nádej / úsilie zmierniť polarizáciu. Ako sa neskôr ukázalo, dosť márne. Ako sa vždy, zakaždým po podobných snahách ukázalo, ukazuje a bude ukazovať, išlo, ide i pôjde o snahy márne. Napriek tomu v nich asi treba pokračovať. Prinajmenšom preto, aby ostal záznam aj o nás, že sme niečo urobili a naše úsilie niekam smerovalo. Narážam na nedávne – veľmi plodné – snahy Spolku slovenských spisovateľov (v spolupráci s inými spisovateľskými organizáciami v zahraničí – a nielen európskom) o vydávanie zborníkov – tematických i profilových. Poďme chronologicky: Refrény času (2018), Básnici 2018 (2018), Veľký pán Dunaj. Antológia poézie klasikov (2019), Všetko je poézia. Antológia maďarskej poézie (2019*), Duní Dunaj… Antológia slovenskej poézie o Dunaji (2020). V rozlične pokročilých štádiách rozpracovanosti sa nachádzajú viaceré antológie či zborníky („výročná tatranská“ antológia, antológia súčasnej slovenskej prózy a i.), ktorých prípravu a vydanie inicioval nedávno zosnulý predseda a čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov Miro Bielik. V jednej z rozlúčkových rečí sa hovorilo aj o pokračovaní v načatej ceste. Ten záväzok sa popri iných rozbehnutých spolkových aktivitách týka aj (možno najbytostnejšie) prípravy a vydávania zborníkov. Tadiaľ vedie jedna z ciest zviditeľňovania sa Spolku slovenských spisovateľov, ktorý, žiaľ, slovenská čitateľská verejnosť berie na vedomie čoraz menej. Pritom Spolok, jeho bývalé i súčasné predstavenstvo spolu s početným členstvom nemá na tomto fumigovaní nijakú vinu. Príčinlivo sa o to stará len ťažko definovateľný, zato však vševediaci a aj keď nie všemohúci, tak rozhodne veľamohúci mainstream, zo všetkých strán útočiaci na vkus, vnímanie i zmýšľanie ľudí na Slovensku.
(Len trochu zlomyseľne a oveľa viac skepticky dodajme, že sa tento veľamohúci prúd teší nebezpečne veľkému počtu príčinlivých sekundantov z radov duchovných bezdomovcov.)
Veterné mlyny od čias Cervantesa neprestali rásť ako huby po daždi. Sú výzvami a boj s nimi napriek svetskej márnosti nikdy neprestane byť aktuálny. Tým skôr, že sa stále otvárajú veľmi široké bojiská. Rodia sa aj sofistikované stratégie a cesty. Hodno sa nad nimi zamýšľať. Ale popri myslení sa oddá aj konať. Úspešnosť uvedených aj iných, napr. regionálnych zborníkov a zborníčkov, albumov či portrétnych almanachov dáva našej ceste za pravdu. Dokončime, čo sme začali a začnime, čo treba začať a doviesť do úspešných koncov. Skúsenosť má v tejto oblasti vyše dvestoročné šediny a moderný almanach už pomaly prekročil vek deväťdesiatich rokov. Bol inšpiráciou aj návodom.

* Antológia vznikla ako prvý krok vzájomnej spolupráce Spolku slovenských spisovateľov a Zväzu maďarských spisovateľov. Druhým má (mal) byť zborník slovenských autorov v maďarčine, ktorého vydanie zatiaľ na Slovensko nepreniklo. Možno len pre pandemickú situáciu.