Básnik a prekladateľ, zberateľ povestí, editor, filológ a pedagóg Blažej Belák (21. 5. 1938 Dolné Motešice) po učiteľskom pôsobení pracoval aj v Banskom výskumnom ústave v Prievidzi. Potom v Matici slovenskej v Martine v literárnom archíve, v literárnom múzeu a v bibliografickom oddelení (1969 – 1995). Je autorom štúdií, prekladateľom odbornej literatúry, redaktorom a zostavovateľom zborníkov. Zredigoval do 200 titulov náboženskej a umeleckej literatúry, editorsky a jazykovo upravil Sväté písmo, materiály II. vatikánskeho koncilu, Boží štát od sv. Augustína. Jeho tvorba je žánrovo a tematicky pestrá. Debutoval zbierkou lyriky Poľahčujúce okolnosti (1968); za zbierku Postupne sa usmievam získal Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1969). Napísal knihu poviedok Postilión (1972), reportážne črty Tvrdý sloj. Je tvorcom textov k obrazovým publikáciám Turiec (1977) Dolu Váhom (1983) a Malá Fatra (1985). Do prózy prepísal Eža Vlkolinského (1980). Venuje sa spracúvaniu povesťových a legendárnych námetov, spomenieme aspoň Rozprávky a povesti z turčianskej záhradky (2005), To poleriecke pole – veršované povesti z Turca (2005), Sihote, sihote – veršované povesti z okolia Trenčína (2008), Kamenné vráta – povesti a rozprávky z povodia Bebravy (2009). Aktuálne na vydanie pripravil zbierku veršovaných útvarov, ktorým dal názov Balady z Považia. Ako ukážku ponúka podstatný úryvok jednej z balád romanticky “voňajúcich” vôňou dávnych čias.
Krásna Ifigéna
V ladeckom kaštieli sedem veľkých siení, nikto nechce vstúpiť do nich po zotmení.
V každej visí obraz v čiernom hrubom ráme, s inakším človekom, v inej panoráme.
V každej sieni obraz, v každom iný ženích ladeckej kontesy pani Ifigény.
Tristo sviečok svieti pred každým obrazom, keď sa priblížite, všetky zhasnú razom.
Na dva, na tri kroky – nesmiete ísť ďalej – pocítite vietor duť po celej sále.
Kto sa však pozerá dlhšie na obrazy, vidí, že sa menia za deň štyri razy.
Ráno ste videli mladého junáka, na obed má sivú hlavu vlkodlaka.
Poobede sedí ako múdry gazda, o polnoci za ním vdovica rumázga.
Zvírený prach sadá na ich hladké čelá, pomedzi sa moce v plachte žena biela.
Biela pani vzlyká, zadŕha sa v plači, v ladeckom kaštieli už sto rokov straší.
Po kaštieli chodí pani Ifigéna, voľakedy krásna a bohatá žena.
Po kaštieli chodí, stále čosi hľadá, von oblokmi hľadí, sliedi po záhradách.
V zrkadlách sa hľadá v siedmich veľkých sieňach, slúžka ich utiera zrána do zotmenia.
***
Krásna pani z Ladiec, pani Ifigéna, široko-ďaleko najkrajšia je žena.
Pani Ifigéna zbohatnúť by chcela, získať veľké statky cenou svojho tela.
Pani z nášho zámku vydať by sa rada, chcela by však pritom ostať stále mladá.
Chcela by zachovať peľ panenskej krásy, radosť v čistých očiach, večne hladké vlasy.
Dieťaťom keď bola, keď bola dievčatkom, ešte netušila, že to trvá krátko,
čo sa krásnym vidí, čo sa zlaté kuje, zajtra ako pleva vetrom poletuje.
***
Krásna pani z Ladiec, pani Ifigéna, široko-ďaleko najkrajšia je žena.
– Utieraj zrkadlá, moja milá slúžka, dnes ma čaká prvá veľmi ťažká skúška.
Dnes mi príde ženích, kupec z Amsterdamu, ostaň, moja, so mnou, nenechaj ma samu!
Na koči sa vezie, od mora sem mieri, umývajte okná na celom kaštieli!
Vy, milí sluhovia, pridajte do kroku, našim pekným koňom usypte obroku!
Prvé zo zrkadiel, oproti obrazom, zrazu prehovorí čoby ľudským hlasom:
Pamätaj, kontesa, čo od vekov platí: Ak sa ťa muž dotkne, svoju krásu stratíš!
Slúžka s paňou chodí zo siene do siene, utiera zrkadlá, slúži panej verne.
Na prvom obraze kupec z Amsterdamu, truhlu zlatú vlečie, ledva dýchať dá mu.
Celý svet obišiel, má obrovské lode, nechcelo sa panej ostať na slobode.
Prvá sieň sa skvela pod tristo sviecami, krásna pani svieti bielymi plecami.
Biele plecia svietia, prsia z alabastru, avšak krása svetská schystala jej pascu.
Len čo prah prestúpil, už na prvom schode padol na truhlicu, zo sveta sa podel.
Ešte nezahaslo tristo sviec na stole, už ho vystierali na máry v kostole.
***
Krásna pani z Ladiec, pani Ifigéna, široko-ďaleko najkrajšia je žena.
Druhý ženích prišiel ani nie po roku, sotva usypali paripám obroku.
Druhá sieň sa skvela pod tristo sviecami, krásna pani svieti bielymi plecami.
– Utieraj zrkadlá, moja milá slúžka, dnes ma čaká druhá veľmi ťažká skúška.
Dnes mi príde ženích, rytier Odeskalky, na koči sa vezie z veľmi veľkej diaľky.
Prešiel pol Európy, po kúpeľoch chodil, hostili ho s úctou mnohé staré rody.
Hotujte kočiare, poďme kufre baliť, po svadbe budeme navštevovať bály.
Druhé zo zrkadiel, oproti obrazom, zrazu prehovorí čoby ľudským hlasom:
Pamätaj, kontesa, čo od vekov platí: Nenáhli sa s mužmi svoju krásu stratiť!
Slúžka s paňou chodí zo siene do siene, utiera zrkadlá, slúži panej verne.
V lete pochodili od mora až k moru, na jeseň ho kládli do krypty pod horou.
Muž bol ťažko chorý, nesmel sa poraniť, lebo mu krv riedku nemohli zastaviť.
***
Krásna pani z Ladiec, pani Ifigéna, široko-ďaleko najkrajšia je žena.
Tretí ženích prišiel ani nie po roku, sotva usypali paripám obroku.
Tretia sieň sa skvela pod tristo sviecami, krásna pani svieti bielymi plecami.
– Utieraj zrkadlá, moja milá slúžka, dnes ma čaká tretia veľmi ťažká skúška.
Dnes mi príde ženích, Mesjé-Trompér-Žoli, tie najstaršie vína postavte na stoly.
Z Paríža mi príde, v mäkkých čipkách líha, krásny ako Bakchus, múdry ako kniha!
Zmámil svojou krásou všetky Nemky, Rusky, konverzuje so mnou iba po francúzsky!
Tretie zo zrkadiel, oproti obrazom, zrazu prehovorí čoby ľudským hlasom:
Pamätaj, kontesa, čo od vekov platí: Muža robí srdce, a nie pekné šaty!
Slúžka s paňou chodí zo siene do siene, utiera zrkadlá, slúži panej verne.
Pani Ifigéna pravdu hneď spoznala, keď na svojom konte milión nemala.
Obyčajný dandy, na čo rýchlo prišla, zobral všetky šperky, zmizol do Paríža.
…
Krásna pani z Ladiec, pani Ifigéna, široko-ďaleko najkrajšia je žena.
Siedmy ženích prišiel ani nie po roku, sotva usypali paripám obroku.
Siedma sieň sa skvela pod tristo sviecami, krásna pani svieti bielymi plecami.
– Utieraj zrkadlá, moja milá slúžka, dnes ma čaká siedma veľmi ťažká skúška.
Dnes mi príde ženích, prekrásny mládenec, nože nezabudni na pero, na veniec.
Nech sú plné stoly, plná každá misa! Na siedmy raz hádam život vydarí sa!
Siedme zo zrkadiel, oproti obrazom, zrazu prehovorí čoby ľudským hlasom:
Pamätaj, kontesa, čo od vekov platí: Čím viac mužov poznáš, tým skôr život stratíš!
Slúžka s paňou chodí zo siene do siene, utiera zrkadlá, slúži panej verne.
Siedmy ženích prišiel, mladý kučeravý kytku nepriniesol, poklonu nespravil.
Krásny siedmy ženích namiesto objatia, po ladeckých sieňach s kľúčmi sa obracia.
Krásny siedmy ženích iba obzerá sa, hľadá, kde sa skrýva kontesina kasa.
V siedmej veľkej sieni, vzal jej bledú ruku, pohladil jej prsteň, bozkal na paruku.
Ifigéna krásna, veľmi ostarla si, nič ti neostalo z tvojej veľkej krásy.
Všetkým núkala si iba svoje telo, pošlo ta, kam vtáctvo zo striech odletelo.
Za ženu si vezmem tvoje veľké statky, lebo viem, že s tebou bude život krátky.
Ľudia vravia pravdu, že si vždycky chcela získať veľké statky cenou svojho tela.
Ľudia vravia pravdu, čo od vekov platí: Koľko mužov spoznáš, toľko krásy stratíš!
Darmo svietiš na mňa bielymi plecami, darmo blyštia siene pod tristo sviecami.
Ľudia majú pravdu, keď potichu vravia, že máš ľudské telo, ale dušu diabla!
Len čo jej povedal pravdu celú, všetku, rukou pani siahla pod stôl – taburetku.
Ostrý stilet vzala, do srdca ho bodla, sama obelela ako z gypsu modla.
Roztiahol ramená, pustil pokladnicu, vtedy už kričala slúžka na ulicu.
Siedma sieň sa skvela pod tristo sviecami, krásna pani myká bielymi plecami.
– Utieraj zrkadlá, moja milá slúžka, dnes ma čaká ôsma veľmi ťažká skúška.
Dozvedela som sa, čo som nevedela, dušu som nemala, žila som len z tela.
Mužov som si brala na tance, na pletky, iba pre peniaze, pre panské majetky.
Deti som nemala, mala som len mužov, akože sa nestať zvráskavenou húžvou?
Každé zo zrkadiel vraví pravdu krutú: každý muž mi na tvár vyryl svoju črtu!
***
Smutné tóny hrajú naši muzikanti, na ladeckých strechách jarné slnce šantí.
Na koči sa vezie sám stoličný právnik, dvanásť oficierov ide v rade za ním.
Pod ladeckým krovom škorce nahlas hudú, krásnu Ifigénu vedú drábi k súdu.
Všetky siene žiaria na jej biele plecia, v ôsmej krypte bliká iba jedna svieca.
V ladeckom kaštieli sedem prázdnych siení, sedem veľkých tabiel mokne na podstení.
Kde svietili spálne pod tristo sviecami, dnes na dlážke hnije iba kopa slamy.
Ilustračné foto: Štefan Cifra a autor
