Básnická meditácia

425

Blanka Poliaková
VERŠ NA NOTOVEJ OSNOVE
INŠPIROVANÉ PIESŇAMI LEONARDA COHENA
Bratislava: Mayor, 2017, 1. vyd., 144 s., ISBN 978-80-969133-9-8

 

Aj keď je Poliakovej najnovšia kniha súborom básnických textov, ktoré obstoja v najprísnejšom meradle literárnej kritiky a nedá sa im uprieť charakter pravej poézie, nejde o autorskú zbierku v tradičnom ponímaní. Autorka je v nej totiž väčšmi ako autorkou sprostredkovateľkou, resp. spoluautorkou. A predsa jej autorskosť neutrpí, ba môžeme hovoriť o plnosti autorstva či plnosti v autorstve, a smelo môžeme použiť i termín autentickosť. Tomuto nevšednému literárnemu útvaru musíme priznať pôvodnosť, nie napriek tomu, ale práve preto, že vlastne ide o takpovediac tímovú prácu. Aj keď o kooperáciu na diaľku, dokonca naprieč časom a bez vedomia jej prvotného inšpirátora, hýbateľa, tvorcu. Je vari v diele, ktoré vzniklo pričinením dvoch talentov, menej individuálnosti? Menej jedného na úkor druhého?

Iste, tu niet sporu o prvenstvo. Pretože aj modifikátor originálu je príčinlivým tvorivým duchom, a to takmer v rovnakej miere ako vynálezca prototypu. A ak sa sekundárny autor správa k pôvodine s úctou, nakladá s ňou s jemnocitom a uvedomuje si neoddeliteľnú a neodškriepiteľnú hodnotu jej tvaru ako dokonalej formy, z ktorej s bázňou vychádza, môžeme byť svedkami zrodu niečoho zázračného: diela v diele, diela „nad dielom“, diela vychádzajúceho z diela. A presne tak k tomu pristupuje Poliaková. Uchopila tému i tvar tak opatrne a s takým rešpektom, že nemohla pri jej prenášaní do svojho srdca ani trochu „vyliať“. No dala jej niečo zo seba. Primiešala vlastnú vnútornú farbu či esenciu do podstaty, ktorá vzišla z ducha niekoho iného. Pridala tak, že neubrala. Bola schopná priliať do plného pohára rovnako veľký obsah, aký mal. Bol to takmer alchymický zákrok. Materia prima sa premenila na niečo iné a zároveň ostala takou istou, lebo je tu toľko Poliakovej ako v každej jej knihe, a niet tu o nič menej Leonarda Cohena ako v jeho pôvodných textoch.

Autorka si, samozrejme, plne uvedomuje, že vylepšiť dielo maestra je nemožné a že pokus o čosi také by bol nielen nepatričným, ale priam rúhavým činom, vopred odsúdeným na neúspech. Preto môžeme hovoriť nie o prerábaní Cohenových básní, ale o citlivom vytváraní ich variácií a básnických parafráz. A v tomto autorka už má skúsenosť, podobne ako kedysi Bohumil Mathesius, keďže aj ona sa vydala, i keď len nedávno, na exotickú púť do ďalekého Orientu.

Pravda, nie do starej Číny, ale do dávnej Perzie – v knihe Za ranného šera pohladiť ružu šiel som (Mayor 2015). Azda môžeme uvažovať o Cohenovi ako o modernom Háfezovi zo Šírazu? Prečo nie? Či spájame nespojiteľné? Minimálne o jednom spojive vieme naisto: je to úsilie, a nie márne či prázdne, o transponovanie svojbytného cudzojazyčného textu do slovenského prostredia. Teda do iného jazyka a inej mentality. Dobrá poézia je rozhodne cezhraničná a bezbariérová, hovorí rovnako plynule jazykom individualizmu ako rečou univerzalizmu. A parafráza je niečo zásadne odlišné od citátu. Aj keď zachováva význam a zásadne nemení ani obsah, dáva výpovedi iný odtieň, inú náladu, pomaľuje ju, ako vravia Česi, „jástvom“ („kult vlastného ega“ – pozn. red.) tlmočníka. Bolo by teda chybou očakávať, že sa na stránkach knihy stretnete s obyčajnými prekladmi piesní Leonarda Cohena. Môžete však očakávať ich pretlmočenie. No nielen ústami, ale, ako to pri skutočnom a ozaj úprimnom umelcovi býva, i jeho srdcom. Preto možno uvažovať o zbierke ako o transpersonálnej. Nedajte sa pomýliť, je to zbierka rýdzo osobná, nikdy nie neosobná, no vždy i nadosobná. Je v nej nesmierne veľa autorského. Poliakovej a Cohenovej. Cohenovej a Poliakovej. Je však v nej niečo do tej miery štedro rozdávajúce, až sa akoby celkom zbavuje svojho ega. A o to väčšmi, o čo sú piesne/básne osobnejšie. Cohen svoje piesne venoval ľuďom. Poliaková takisto nepíše verše pre seba.

Nemusíme byť fanúšikmi hudby L. Cohena, nemusíme poznať tvorbu B. Poliakovej, a predsa si k nám táto kniha nájde cestu. Ba môže sa stať, že nás vezmú jej verše za ruku a − ani nevediac ako a kedy − vydáme sa na cestu spolu s nimi. A v prípade, že máte tohto básnika, textára a speváka radi – schválne uvádzam každú z jeho troch umeleckých domén, pretože v jeho osobnosti a tvorivom úsilí sa všetky stretajú, a aj keď nemožno každý jeho text nazvať básňou, možno medzi ne položiť znamienko rovnosti –, otvorí sa vám pri čítaní tejto knihy ešte iná, úplne nová dimenzia. Krásne osobne nadosobná. Vtedy odporúčam pri každej básni pustiť si príslušnú Cohenovu pieseň. Bude vás sprevádzať. A možno si pritom budete aj pohmkávať. Hádam aj takú podobu môže mať básnická meditácia…


Bibliografický odkaz:

LENČO, Goran: Básnická meditácia. In: Literárny týždenník, č. 13 – 14, ročník: XXXI, vyšlo 11. 4. 2018, ISSN 0862-5999, EV 3136/09, s. 13. Dostupné z: <https://literarnytyzdennik.sk/goran-lenco-basnicka-meditacia/>.