Biela skrinka vydáva svoje tajomstvá

306

Stanislav Háber

Chute a vône? Môže ich sprostredkovať očný kontakt s písmenkami? A dá sa, ak sa pustíte do čítania Antona Pižurného a jeho citlivého rozprávania v Bielej skrinke, pochopiť, čo skutočne svojím textom odhaľuje? Ako tvrdil americký aforista William Temple: „… žiadne zvláštne odhalenie nie je možné, ak celé naše samotné bytie nie je nástrojom tohto odhalenia…“

Autor odhalil totiž skutočne najviac v prvom rade pre seba a v tom ďalšom, nie však poslednom či nepodstatnom, rade pre každého čitateľa osobitne, čo je osobitným darom tohto diela. Spolu s A. Pižurným totiž môžeme pocítiť úprimnosť ľudskej duše, ktorá sa odkrýva čistá a jasná najmä v detskom veku. Nie, Biela skrinka nie je určená detskému čitateľovi, ale Pižurnému sa podaril husársky kúsok, podáva nám ju cez prizmu detského hlavného hrdinu. Jeho slovníkom, jeho opisom rozličných čudesných vecí, akými sú nádherné milovanie milencov v nočnom parku či vstup okupačných vojsk do pokojného mestečka. Dieťa tieto pre dospelých jasné správy a situácie vidí a podáva inak. A to je Pižurného majstrovstvo. Z nevinného kúpania v Hrone vykresliť drámu a z drámy čarovnú rozprávku, v ktorej starý krkavec zomrie v kurníku pre sliepky.

Zvieratá majú v jeho príbehoch samostatnú „poličku“, keďže vystupujú ako ozajstné tvory, bytosti, nie iba živé nemysliace tvory. Tónio sa nečuduje, ani nepoučuje, Tónio opisuje, skladá si malebný svet, v ktorom stojí pevne nohami na zemi, len tento svet nie je z tohto sveta (parafráza Karla Lagerfelda).

Clivota ľudskej duše, aj tá zbytočná, aj tá skutočná, sa zrazu pri čítaní rozozvučí raz ako symfónia od Bacha aj s jeho račím orgánovým obratom, aby zrazu znela ako skutočná rocková formácia. Čo všetko sa teda z Bielej skrinky dozvieme? A. Pižurný v tomto diele nepodáva správu o stave vlastného sveta, ale správu o nás samých. Spolu s ním totiž objavujeme tajomstvá planéty pamäte v nás a celkom nevdojak, ale vedome (sic!) musí čitateľ porovnávať to, čo je napísané s tým, čo sám vo vlastnom živote zažil, spoznal, skúsil. Interaktívnosť Bielej skrinky sa tak stáva veľmi symptomatickou črtou tohto Pižurného opusu. Pripomína sčasti Hľadanie raja (2010) Milana Ferka, či slová Blahoslava Hečka v unikátnej knihe Čas je zlatý prach (2006). No Bielu skrinku možno k týmto dielam len priradiť, a nie ich porovnávať, keďže každá z uvedených kníh je originálne dielo samo o sebe.

Anton Pižurný
BIELA SKRINKA
CHLAPCI ZO SCHUBERTOVEJ ULICE
Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018, 1. vyd., 150 s., ISBN 978-80-8202-042-0

Zdroj: Stanislav Háber: Biela skrinka vydáva svoje tajomstvá. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 9 – 9 (13. 3. 2019), ISSN 0862-5999, s. 13.