Bojovníčka Hana Gregorová

145

Ako píše naša spolupracovníčka Zuzana Bukovenová, neskoršia aktivistka ženského hnutia a literátka Hana Gregorová, rod. Lilgová (1885 – 1958) prišla na svet v martinskej rodine chýrneho farbiara Jána Lilgeho a matky Márie Lilgovej, rod. Jamnickej. Roku 1907 sa v Nadlaku vydala za Jozefa Gregora Tajovského (1874 – 1940), neskôr žili v Bratislave a po jeho smrti sa presťahovala k dcére Dagmar do Prahy, kde roku 1958 umrela. Jej telesné pozostatky, spolu s manželovými, teda Jozefa Gregora – Tajovského, sú uložené na malom cintoríne v Tajove v tesnom susedstve Banskej Bystrice.

Do literatúry vstúpila roku 1911 prekladom románu Dáždnik svätého Petra od Kálmána Mikszátha. O rok neskôr jej v Liptovskom svätom Mikuláši vydavateľom Františkom Klimešom vychádza zbierka krátkych próz Ženy. Venovala sa písaniu pre dospelých i tvorbe pre deti. Písala krátke prózy, novely, romány i cestopisné črty. Roku 1958, ešte za jej života, vyšiel výber z noviel Trpké údely s doslovom literárneho historika a kritika Karola Rosenbauma, ktorý ju možno až príliš vyzdvihol vďaka jej sympatiám ku komunistickej strane, čo bolo v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia veľkým plusom pre spisovateľa. Doslova píše: „Hana Gregorová mala k pokrokovým silám veľmi blízko, k programu komunistickej strany prejavovala sympatie, pomáhala v niektorých akciách, vedených stranou vo zväzku s bezpartajnými, propagovala sovietsku literatúru, hlásila sa do tábora priateľov Sovietskeho sväzu a zúčastňovala sa v boji proti fašizmu, boja za mier, za bratstvo Čechov a Slovákov. Plne zaslúži úctu i vďaku našich súčasných pokolení, za svoj postoj i za svoje literárne dielo.“

Možno  dnes len polemizovať, či by časom, podobne ako tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská, nezmenila na spomínané sympatie názor. A či by aj potom mala taký pozitívny literárno-kritický ohlas u literárnej kritiky. Odhliadnuc od toho, Hana Gregorová bola jednou z činných statočných žien, je príkladom aj pre dnešnú spoločnosť, hlavne pre ženy, ktoré sú možno v defenzíve či už v pracovnom alebo v súkromnom živote. Pre ženy, majúce pochybnosti o sebe v súčasnom svete. Prvýkrát mohli ísť ženy voliť po vzniku I. Československej republiky v roku 1919. S týmto rokom sa spája aj oživotvorenie Matice slovenskej. Práve v tomto medzivojnovom období sa ženám v našich zemepisných šírkach podarilo dosiahnuť to, čo sa ešte do dnešných čias nepodarilo napríklad v Saudskej Arábii či Spojených arabských emirátoch. Majú právo voliť, právo byť zároveň matkami, manželkami i úspešnými manažérkami či už dokonca ministerkami i prezidentkami. A Hana Gregorová bola na počiatku týchto emancipačných snáh a patrí jej naša patričná úcta i obdiv.

Za zmienku stojí, že po svadbe sa Hana Gregorová vzdelávala sama. Venovala sa ochotníckemu divadlu, osvetovej práci, prekladaniu, písaniu, obhajovala emancipačné snahy žien, no v prvom rade bola manželka a matka. Prežila dve svetové vojny, ktoré jej aj osobne zasiahli do života. Roku 1915 narukoval na vojnu jej manžel ako politicky podozrivý a ona s dcérou až do skončenia vojny žili vo veľmi ťažkých podmienkach, takmer bez finančného zabezpečenia. Počas druhej svetovej vojny sa angažovala v protifašistickom odboji. Po roku 1945 bola predsedníčkou Zväzu slovenských žien. Jej myšlienky boli pokrokové, svieže, na tú dobu moderné a nadčasové. „Stáva sa sociálnou potrebou, aby aj ženy boli činné vo verejnom živote, aby sa na ne nehľadelo ako na sentimentálne bábky… Dnes už máme možnosť akademicky študovať, koľko úsilia to stálo. Vzdelaná žena je povinná pracovať kultúrne a verejne v záujme druhých. Žena dneška má pracovať na novej epoche ľudstva, v ktorej nebude nezaslúženej biedy. Má bojovať o lepšie sociálne pomery. Má kultúrou, sociálnou činorodosťou a umením napĺňať formu života.“

Na záver pripájame báseň Laca Novomeského, ktorú napísal pri príležitosti úmrtia „tety“ Hany Gregorovej.

Laco Novomeský

Pohreb Hany Gregorovej

Tak teda zbohom, teta! Rosou padá echo
organu smútočného pri vás na kvety.
Až by ste uja hľadali, ja myslím, nájdete ho
pod viechou „Na večnosti“, niekde v zásvetí

s priateľmi pri mlčaní. Zjasá: pekne vítam,
po pohár pošle pre vás vzdušnú čašnicu.
Prosím vás, teta, pozdravujte ich tam,
až všetkým postískate hmlistú pravicu,

a povedzte im …  Ale nehovorte o tom,
jak podaktorým z nás bo život zbabraný.
Načo aj s nimi ešte o tomto. A potom,
Veď nemlčali tí, čo ta šli pred vami.

Radšej im povedzte, jak kde-kto vyšiel z listov
ujových príbehov a rozvíja svoj dej,
ako si zastane už rečou zápalistou
prerezolútna vnučka mamky Pôstkovej.

To poteší ich väčšmi. Povedzte im, ako
o statky v iných zmätkoch klíči dedina,
jak namosúrený i rozvažitý sváko
v konflikte novej drámy svoje začína,

jak bohuje a šomre na garazdu
– i táto stránka veci patrí ešte k nej –
no dnes by vyobracal gazdinú i gazdu
aj súdruh Maco Mlieč z koniarne družstevnej.

A potom: nehoršite sa, že nekonečné
sú aj tam posedenia v mračnom prívale;
tak je vraj písané, že na večnosti večné
je, čo sme v tomto svete mali namále.

Napokon povedzte im pri zášernom víne
(pri víne zo zášeria, skrátka zášerine),
aby sa nenáhlili príliš od stola.
Len si tu kdesi-čosi ešte vybavíme
a pribehneme ta tiež v hŕstke popola.

(Stamodtiaľ a iné, 1964)

Foto: wikipedia.sk