Bude to ďalšia kniha?

278

Rodák z Martina Igor Válek (*1967) je redaktor, publicista, básnik, prozaik a editor. Autor básnických zbierok Na-miesto piesne (2000) a Korene a úlomky (2007), knihy próz Haškovi v pätách. Koláž o hľadaní a nájdení Slovenska a spisovateľa (2003), syntetizujúcich slovníkov (napr. Lexikón literárnych diel – svetoví autori, 2002; Lexikón literárnych diel – slovenskí autori, 2009), editorsky pripravil a doslovom doplnil výbery z J. G. Tajovského (Maco Mlieč a iné poviedky, 2004), J. Jesenského (Slnečný kúpeľ, 2005), J. Záborského (Chruňo a Mandragora) a J. Kráľa (Jarná pieseň, obe 2006).

Nielen pre deti prerozprával Najkrajšie rozprávky Pavla Dobšinského o zlate (2004), Najkrajšie slovenské národné rozprávky Pavla Dobšinského (2010), Najveselšie rozprávky Pavla Dobšinského i NEBOJSA! a iné HORORozprávky a napísal Povesti o slovenských riekach (všetky 2013), Povesti o slovenských liečivých prameňoch a kúpeľoch (2015) a Povesti o jazerách, plesách, studniach a studničkách (2017). Žije a tvorí v Mojšovej Lúčke a v Martine, je tajomníkom žilinskej odbočky SSS. Má rád Jaroslava Haška a, podobne ako on, rovnako rád pri písaní využíva fabuláciu, nonsens a vtip.

Bude to ďalšia kniha?

V nenávratne Jaroslavovho objemného brucha so zasyčaním zmizla ďalšia fľaša kozla. Veľkopopovického. Desiatky. Koľkej už, nevedel. Pokrivené uzávery prestal rátať podvečer. Pri trinástke. Už ich iba mechanicky hádzal ponad plece do koša. Teda smerom, kde kôš stál. Že nie vždy trafil, vedel. Keď sa išiel vyprázdniť, musel prekračovať roztrúsené dôkazy svojej basketbalovej nemohúcnosti a zo dva razy stúpil bosou nohou na ich ostré zúbky. Vtedy nadurdene zašomral: „Čo hryzieš?!“

Šuchtavým krokom sa vrátil z miestnosti, kam aj prezident chodí pešo, skydol sa na prepotený a akoby kyslou kapustou raziaci poťah hojdacieho kresla a hrabol do škatuľky cigariet. Lačno si potiahol a naučeným pohybom dlhoročného fajčiara sklepol popol do preplneného popolníka na opierke. Na okamih zaváhal a vzápätí vytiahol z plechového vedra ďalšiu fľašku.

„Tsssss!“ privravela sa mu pena oslobodená zo skleného zovretia.

„Glo, glo, glo!“ odpovedal priateľsky, naraz do seba vlejúc polovicu fľaše. Takto povzbudený si na kolená posadil redakčný notebook a začítal sa do riadkov na modravo svietiacom monitore.

„Ako sme sa dozvedeli z listu, ktorý prišiel do redakčnej pošty, v Banskej Štiavnici sa prednedávnom objavili zvláštni návštevníci. Svojím neobvyklým vzhľadom a správaním rušia nielen ,zabehanýʻ mestský život, ale aj jeho obyvateľov. Bez váhania sme sadli do auta a vydali sa po stopách, ktoré naznačoval list. Po príchode na Radničnú ulicu sme sa nenápadne votreli medzi tmoliacich sa ľudí. Mne sa pred budovou evanjelického lýcea, priamo pod pamätnou tabuľou, svedčiacou o skutočnosti, že tu svojho času študoval aj Sládkovič, podarilo na lavičke nadviazať rozhovor s poblednutým mladíkom. Sprvoti síce, píšuc akési veršíky do obyčajného linajkového zošita, nepríliš ochotne reagoval na moje pozvanie na dve deci červeného (veď ako lepšie začať reč s neznámym človekom?), no keď som prezieravo spomenul, že mám namierené aj do Pischlovho domu naproti Kostolu sv. Kataríny, ožil.

V prítmí tichej kaviarne som si najskôr vypočul jeho horúčkovité rozprávanie o akejsi Márii, ktorej prastará mama rozjatrila dušu študentovi a ten o nej zložil básnický opus, a vzápätí o tom, že o čosi podobné sa pokúša aj môj spolusediaci. Už pri druhej runde sa mi však podarilo prehodiť reč na moju nôtu. Dozvedel som sa, že už niekoľko dní sa od rána ulicami mesta potulujú počerní ľudia v dobových rovnošatách tureckých bašibozukov. Presne akoby z oka vypadli tým sadrovým z muzeálnej expozície v Novom zámku na vrchu Frauenberg. Ešte aj tie krivé šable a vykrútené bajúzy majú rovnaké… Stačili však ďalšie štyri deci červeného vínneho moku, a bolo po záhade! To vraj iba nejakí podnikavci takýmto spôsobom, v originálnych kostýmoch, pozývajú hostí do novootvorenej balkánskej cukrárne a môj ,priateľʻ dostal nápad, že upozornením na nich priláka do Banskej Štiavnice redaktora našich novín.

Aby mu ponúkol na uverejnenie svoje básne. Keď ma videl ,ňuchaťʻ pred lýceom, hneď vedel, že sa mu zámer podaril a okázalú nevôľu nad mojimi otázkami len predstieral. Znechutene som ho odkázal na živoriace literárne periodikum a chcel som odísť. Vtedy ma naspäť na stoličku prikovali slová od vedľajšieho stola! Akýsi Nácko s Imrom sa rozprávali, že spod Sitna už tretiu noc počuť podivné zvuky. Ani čo by kov narážal na kov. Musím si presadnúť, tuším niečo veľké…“

Trochu sa mu driemalo, no ďalšia cigareta mala v sebe čosi podmanivo povzbudzujúce, o čo sa s ním rada podelila. Aspoň cigareta, pousmial sa.

„Ako sme sa dozvedeli z telefonátov od obyvateľov Vyšného Kubína, minulý týždeň sa len ťažko dostávali autami cez hlavnú cestu. Príčinou bolo jej zatarasenie ťažkými stavebnými mechanizmami. Už v piatok 13. augusta sa z neďalekého Dolného Kubína prihnali skriňové nákladiaky s robotníkmi, za nimi bagre, domiešavače s betónom a autožeriav. Na veľké prekvapenie domácich sa ľudia i technika rozložili okolo pamätníka na mieste, kde stál kedysi rodným dom Pavla Országha Hviezdoslava. Kým jedna skupina robotníkov začala lokalitu v okamihu ohradzovať vlnitým plechom, druhá, napriek výhradám Vyšnokubínčanov, sa pustila do podkopávania onoho kameňa.

Razom sme navštívili miesto podozrivých prác. Po príchode sme mohli konštatovať, že tu naozaj vládne čulý pracovný ruch. Za neďalekou zákrutou, oproti – aká symbolika! – rodnému domu Margity Figuli, stáli tri ubytovacie maringotky a po ceste mechanicky fučali ďalšie nákladiaky s ešte čerstvo voňajúcimi smrekovými doskami. Pred potravinami, popíjajúc fľaškové pivo, sa miešali domáci s robotníkmi. Najprv sme sa pokúsili osloviť práve mužov práce, no dôraznými gestami a nepublikovateľnými slovami nám dali jasne najavo, že sú viazaní mlčanlivosťou. Keď náš fotograf zbalil do brašne to, čo mu ostalo z fotoaparátu, prešli sme k stavenisku. Lepšie povedané, k nepriehľadnému plotu, spoza ktorého zneli nefalšované zvuky stavebných prác. Napriek všetkým doteraz inde úspešným úskokom sme neuspeli ani tu.

Akýkoľvek dobre mierený pokus nadviazať nielen vizuálny kontakt so stavbyvedúcim sa odrazil od hradby cieľavedomého mlčania a veľavýznamného poklepávania na fascikle s dokumentáciou. Neostalo nám iné, len navštíviť obecný úrad a starostu Vyšného Kubína Mgr. Pavla Podvrchovinského. Ten po dvoch hodinách naliehania a dvoch fľašiach borovičky predsa pre čitateľov našich novín povedal: – Asi pred dvoma týždňami sa so mnou telefonicky skontaktoval istý maďarský štátny občan so slovenskými koreňmi, ktorý bol ochotný investovať značný kapitál do stavby básnikovho domu. Trval však na tom, aby vyzeral ako ten pôvodný na existujúcej makete. V ďalších dňoch sme prostredníctvom zastupujúceho právnika podpísali všetky potrebné papiere a vyhliadnutá firma začala so stavbou. Pýtate sa, kto je ten veľkorysý mecén? Aj keby som chcel, nemôžem jeho meno prezradiť! Vyplýva to zo zmluvy podpísanej medzi ním a obcou.

Viac sme sa od prvého občana Vyšného Kubína nedozvedeli, no ďalší, ktorí chceli ostať v anonymite, nám prezradili, že niekedy pred rokom tu viac dní dovolenkoval manželský pár z Budapešti. Sympatický šesťdesiatnik, drobný pán Pál s fičúrskymi prešedivenými fúzikmi, chodieval na dlhé výlety k neďalekému salašu. Ako nie celkom správne informovaný mešťan a navyše občan maďarského hlavného mesta si totiž, až kým ho ktorási dobrá duša neupozornila, myslel si, že navštevuje legendárnu hájovňu na Podvrší. Po večeroch postával s domácimi na priedomí prenajatej chalupy a pomerne dobrou slovenčinou spomínal na akéhosi predka. Oravca skladajúceho v poslednej tretine 19. storočia advokátske skúšky v Budapešti. Potom nahlas čítal vlastné básne a vyrovnaným krokom spravodlivého človeka hneď po zotmení odchádzal spať.“

„Čo páliš?!“ zaprotestoval Slávo. Cigareta využila jeho zaujatie textom a potisla mu žeravý stĺpček popola medzi ukazovák a prostredník voľne opretej pravačky. Končekom jazyka si oblizol boľavé miesto a nikotín prestriedal chmeľom.

„Ako sme sa dozvedeli v Čachtickom múzeu, poplašné správy hovoriace o zmiznutí viacerých mladých dievčat z obce a blízkeho okolia určite nesúvisia s prípadným obnovením okultnej činnosti na neďalekom hrade. Hoci telo grófky tyranizujúcej okolie na prelome 16. a 17. storočia sa nenašlo ani pri prieskume v roku 1938, nedávna séria tajných nočných pobytov v hradnom podzemí nepotvrdila prítomnosť akejkoľvek tajomnej sily medzi starobylými múrmi.

– Pracovníci múzea, posilnení o špičkových démonológov, strávili vo viacerých priestoroch hradu niekoľko nocí, viackrát ho navštívili aj v neskorú nočnú a skorú rannú hodinu. Keď si odmyslíme miestneho blázna Vyskoča a jeho dve kozy, nenašli nič a nikoho, – povedal nám riaditeľ múzea PhDr. Krištof V. Ctiborovský. Záhadu zmiznutých dievčat sme sa pokúšali ďalej riešiť na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Novom Meste nad Váhom.

Tu sa nám po počiatočnom zmätku, vyvolanom zrážkou ich podnapitého kolegu nadstrážmajstra V. P. s osobným autom s ukrajinskou poznávacou značkou, podarilo od hovorcu Vravného zistiť, že sme opäť raz v pravý čas na pravom mieste. Podobne sa osvedčil spomínaný nadstrážmajster, ktorý napriek viac ako dvom promile alkoholu v krvi presne trafil do mikrobusu uháňajúceho z Čachtíc. Ako sa totiž neskôr ukázalo, vodičom vozidla bol ukrajinský štátny občan Olexyj F., po ktorom už niekoľko rokov pátral Interpol v súvislosti s prostitúciou a nelegálnym obchodom s ,bielym mäsomʻ. V osemmiestnom automobile boli okrem vodiča zaistené ďalšie dlhodobo hľadané osoby, Ilona Ióvacká a Doris Sentéšiová, esá východoeurópskej kupliarskej ,galérkyʻ. Kriminalistov však potešilo predovšetkým zadržanie Alžbety Batorovescuovej, rumunskej hlavy tejto vetvy gangu, ktorý má na svedomí zmiznutie mnohých mladých dievčat z krajín bývalého sovietskeho bloku.

V zadnej časti auta našli aj tri omámené a spútané dievčatá: 18-ročnú Janu P. a jej 19-ročnú sesternicu Paulínu J., obe z Čachtíc, a 20-ročnú Gabrielu K. z Vaďoviec, po ktorých bolo pred mesiacom vyhlásené celoštátne pátranie. Všetky tri boli dlhodobo nezamestnané a prihlásili sa na inzerát ponúkajúci prácu au-pair v zahraničí. Keď však navštívili sprostredkovateľskú agentúru, omámili ich pri pohovore neznámymi barbiturátmi, podanými zrejme v nápojoch, a na viac sa už nepamätajú. Všetky poškodené boli po lekárskej prehliadke prepustené do domácej liečby, všetci podozriví boli zadržaní vo vyšetrovacej väzbe a prokurátor na nich vzniesol viacero trestných oznámení. K množiacim sa prípadom zmiznutia mladých žien zo Slovenska sa vrátime v budúcom čísle rozsiahlejšou reportážou z amsterdamskej štvrte červených lámp.“

Ďalšia návšteva miestnosti raziacej čpavkom. Po návrate zasvietil lampičku zavesenú na stene. Na čítanie aj písanie mu stačilo svetlo monitora, no vždy takto riedil hustotu večernej samoty. Svetlo bolo priateľom a hlavne v čase predvianočnom ho potreboval o poznanie viac ako inokedy. Odkedy žil sám, stromček nezdobil, toto bolo jeho jediné svetlo v izbe. Pozdravil ho priložením dvoch prstov k najhlbšej vráske na čele a pokračoval v prerušenej činnosti.

„Ako sme sa dozvedeli od zástupcov Slovenskej speleologickej spoločnosti, jej dvoch členov J. H. a B. H., po ktorých pátrali desiatky členov tohto dobrovoľného jaskyniarskeho združenia v okolí Jasovskej jaskyne, našli dnes v skorých ranných hodinách na parkovisku v Súľovskej tiesňave. Hrozný pohľad na úplne vyčerpanú a zjavne psychicky otrasenú dvojicu sa naskytol najskôr skupine českých turistov, ktorí sa tu chceli občerstviť pred ďalšou cestou na západ. Privolaní záchranári sa vzápätí postarali o transport postihnutých do nemocnice v Bytči, poskytnúc im predtým prvú pomoc podľa zásady dodržania všetkých piatich T: ticho, teplo, tekutiny, tíšenie bolestí a transport. Hlavne tekutín prečerpali cez útroby úbohých (aj) dehydrovaných jaskyniarov neuveriteľný objem. Ako neskôr lakonicky konštatoval MUDr. Gustáv Neochvejný, službukonajúci lekár na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení: – Slivovica, borovička, demänovka, becherovka, rum, džin, štok, čerešňovica a kalvados – domáci.

Okrem toho, že bez väčšej ujmy na zdraví prežili aj túto ,kalorickúʻ bombu, je na prípade zarážajúci jeho takpovediac geografický aspekt s dôrazom na speleologické atribúty. Veď J. H. a B. H. boli napriek očakávaniam pátrajúcich objavení na úplne opačnom konci republiky! Keďže postihnutí ešte neboli schopní súvislo komunikovať, opýtali sme sa na prvé zistenia náčelníka Slovenskej speleologickej spoločnosti Ing. Záboja Podkrtinského.

– Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, Jaro a Božo sa z Jasova v Slovenskom krase v Košickej kotline, ergo z východu republiky, dostali podzemím až do jaskyne Šarkania diera v Súľovských vrchoch v Žilinskej kotline, ergo na sever republiky! Ako sme vyrozumeli z ich rozprávania, pri rutinnom zostupe v jasovskom Dóme netopierov sa zrazu preborila stena a pred nimi sa otvorila chodba. Neváhali a pustili sa, ako zapálení jaskyniari, ďalej. Po úplnej strate zmyslu pre časovú realitu – stále iba kráčali, brodili sa a preliezali – sa prebrali pod skalami Roháča neďaleko Obrovskej brány, ergo v Šarkanej diere, – s vytrešteným pohľadom rozpráva skúsený speleológ, uhýnajúc si z poľnej (jaskynnej) fľašky.

– Rum, – skúsene konštatuje okoloprechádzajúci MUDr. Neochvejný. Zainteresovaní už oslovili aj špecialistu na magické miesta Slovenska RNDr. Ing. Milivoja Jasenského, PhD., ktorý sa vyjadril, že po zostúpení do chodby zacítil výrazný zvierací pach. Zároveň okolostojacim prerozprával viacero šarkaních legiend z okolia Jasova i Súľova a mrmlal si akési zaklínadlá.“

Jaroslavovi odkväcla hlava. Hneď sa prebral a vrávoravým krokom rozospatého človeka prešiel na neistých nohách najskôr izbou a potom chodbou až k vchodovým dverám. Rozdrapil ich myknutím a vyťapkal sa na kamennú verandu starorodičovského domu. Vždy sa sem – do relatívneho dedinského ticha Súľova, odkiaľ pochádzal po praslici (po prasnici, ako hovorieval novinárskym kamarátom po uzávierke v krčme známej ako Ochmelisko) – utiahol, keď sumarizoval staré články do ďalšej knihy, ktorá mu aj tak opäť nevynesie pochvalu kritiky, no napodiv sa bude celkom dobre predávať a on si prilepší k biednej almužne nazývanej výplata. Zrazu sa strhol. Kdesi v chladnej tme za už dlhšie opustenou maštaľou zachytil periférnym videním pohyb. Urobil dva-tri kroky tým smerom a uvedomil si ročitý pach dobytka. Aj starý otec rozprával, že práve ten sem počas tuhých zím neraz prilákal hladných vlkov. Ešteže nie som Červená čiapočka, pomyslel si Slávo, no vtom zbadal, že roh maštale obtrel akýsi dlhý šupinatý chvost.

„Čo buntošíš?!“ prehodil pobavene a vykročil ta…

Ďalšiu fľašku piva z plechového vedra vytiahol ráno sused Jožo. Starý mládenec, ktorého po bujarom včerajšku sušilo a dobre vedel, kam sa ísť liečiť. Roztrasenou rukou otvoril šmykľavú fľašu o opasok, ako sa to naučil na vojne, a zhlboka sa napil. Trochu ho naplo, ale statočne preglgol a zapálil si nalomenú cigaretu spoza ucha. Hodil sa do hojdacieho kresla a karpavými očami pozrel k rozchľabeným dverám. Ten Slávo určite zas zaspal na záchode, uchechtol sa a bezmyšlienkovite si znova logol, klopkajúc špinavými prstami na kamarátsky svietiaci notebook.

Foto: archív a autor