Celistvá osobnosť s trvalými odkazmi

39

Rozprávačské Lodno od svojich počiatkov poskytuje priestor hovorenému slovu v jeho pôvodných nárečiach, citlivom spomínaní, veselých situačných príhod či odoziev na aktuálnu prítomnosť. Na jeho 22. ročníku predsedníčka poroty etnografka Hana Hlôšková začala krátkou spomienkou na VILIAMA JÁNA GRUSKU. Viacerí účastníci národnej súťaže konanej na dolných Kysuciach si pamätajú s akou osobnou skúsenosťou, konkrétnymi vizuálnymi a zvukovým podkladmi sa im muž s renesančným rozhľadom po tradičnej kultúre Slovenska prihováral na jednom zo seminárov.

Ľudská pamäť, osobné skúsenosti, kolektívna súdržnosť, pôvodná reč a osobitý prejav jej nositeľov a šíriteľov boli pre neho vzácnymi zdrojmi pri zostavovaní živých posolstiev, vážnych pripomínaní, súčasných výziev, hľadaní partnerov, cez ktorých a s ktorými vysielal čitateľné odkazy pre najmladšie a dozrievajúce generácie. Predkladal to širokej pospolitosti cez komorne koncipované programy s monumentálnym scénickým rozsahom a hlbokým citovým dosahom. Ako kmeňový tanečník Lúčnice (a myslím počas celého svojho života žičlivý partner tohto stmeleného kolektívu) popri rozvetvených a rôznorodých rytmických zázračnostiach, sprevádzaných ľúbezným i bujarým spevom, vnímal aj zdroje a sloje, ktoré na pódiách amfiteátrov a na javiskových scénach ostávali v úzadí – ba neraz akoby ani neboli súčasťou bohatého dedičstva národnej kultúry.

Hovorené slovo zvyčajne zaznievalo v polohe sprievodného textu, uvádzali sa ním jednotlivé vystúpenia, stručne predstavili účinkujúci. Akoby sa o slovenskej duši na prehliadkach folklóru stačilo vyjadrovať prednostne alebo výsostne iba cez tance a spevy. Viliam Gruska slovo „zrovnoprávnil“ cez spomínanie, rozprávanie, príbeh sprevádzajúci dianie na scéne. Je celkom prirodzené, že cez profesiu scénografa slovesné programové vstupy rámcoval na pódiách konkrétnych amfiteátrov (podoba nejedného vzišla z jeho architektonickej dielne a vhodne dotvára krajinný priestor), kde sa konajú národné a významné regionálne folklórne festivaly. Pracoval vytrvalo, takže v širšej verejnosti jeho individuálne podnety, nápady premieňané do skutkov vyznievajú ako kolektívne posolstvá. Takým sa vo výtvarných podobách uchovali aj slávnostné sprievody s ornamentníkmi ako erbové znaky a vlajky folklórnych súborov, miest a oblastí s bohatými kultúrnymi tradíciami alebo desiatky veľkých sôch vytváraných skúsenými rezbármi v areáli amfiteátra vo Východnej na podujatiach Kresané do dreva. Prehliadková rampa v tomto priestore slúžila na uvádzanie originálnych scénických programov nazvaných Tichá krása. Výrečný pokoj, ktorý z nich vyžaroval, povyšovalo i hovorené slovo do vznešených sviatočných pocitov, keď si zvykne uľaviť aj ubolená duša.

Viliam Gruska cez slovo, hovorovú reč, cez spomienkové či spontánne rozprávanie vyjadroval mnohovrstvové spoločenské súvislosti: čírosť materinského jazyka, jeho pestré nárečové podoby, politikum jazykovej kodifikácie, postavenie národa v susedstve iných kultúr a politík, kultivovanie spisovného jazyka, potrebu jeho obrany a ochrany v silnejúcom globalizačnom ťažení. Rovnocenne blízko mal k ľudovej slovesnosti i k literárnemu jazyku. Dlhodobo sa zaujímal o život a cezeň o tvorbu Hviezdoslava a Mila Urbana (aby som spomenul aspoň dvoch oravských rodákov, odkiaľ vzišiel a kde si nad susednou liptovskou Kvačianskou dolinou, v drevenici vo Vyšnom Borovom vybudoval trvalé pracovné zázemie). Prvému venoval scénické programy Hviezda tisícročia, v širších rodových súvislostiach Potomstvo Hájnikovej ženy. O druhom napísal knihu Milo Urban – Velikán spod Babej hory, o svojom generačnom súpútnikovi knihu Cesta a ozveny diela Milana Rúfusa. Zostavil programy Maliar a pieseň národa venovaný Martinovi Benkovi, Zem spieva Karolovi Plickovi, Syn slnka a národa Štefánikovi, pripomínal a aktualizoval posolstvá Cyrila a Metoda, Bernoláka, Sládkoviča, cez hudbu Bohuslava Warchala.

Tieto a ďalšie programy zostávajú súčasťou Gruskových Rodostromov, počínajúc Rodostromom národa, Rodostrom slovenčiny uviedli 25 ráz po Slovensku i v jeho hlavnom meste Bratislave pred plným hľadiskom centrálneho Domu odborov. Prizýval k sebe desiatky ľudí, ktorých stretával a dôverne spoznával na svojich cestách a v priateľských rozhovoroch pri opakovaných návštevách. Dovtedy ich zväčša poznali iba najbližší susedia, cez vystúpenia v týchto programoch sa stávali súčasťou významných spoločenských udalostí a celonárodných pohybov. Ich osobné príbehy citlivo zapájal do rozvetvených kompozícií s nadčasovými posolstvami. Iba on poznal náročnosť takejto prípravy a výpravy, nikto iný sa neobohatil stretávaním a cizelovaním ich vystúpení tak ako on. Presiakli do jeho života, účinkujúci sa mu stali rozvetvenou rodinou, zastavoval sa za nimi na svojich cestách ešte dlho po tom, ako zišli za potlesku divákov z javiskových pódií.

V predchádzajúcom čísle LT v príspevku Zomrel legendárny scénograf a choreograf sme stručne pripomenuli robustnosť aktivít Viliama Grusku. Jeho individuálne výkony boli rôznorodé, a zároveň celistvé, v osobnostnom profile pevne zapadali do celonárodného kultúrneho kontextu – a dodnes z neho presahujú ako aktuálne podnety a výzvy na ich pokračovanie a rozvíjanie.

Foto: Martin Kleibl

Zdroj: Dušan Mikolaj: Celistvá osobnosť s trvalými odkazmi. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 35 – 36 (16. 10. 2019), ISSN 0862-5999, s. 14.