Ceny Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo Petrovi Jarošovi a Tomášovi Winklerovi

200

„Vykročil rezko a čoskoro minul Východnú a za ňou sa pustil doľava, prešiel na važecké lúky, a tam div neonemel. Medzi chopkami a borievkami sa bŕľali hríby ako barance, hoci bola iba jar. Neveril svojim očiam a len chodil pomedzi tie hríby, ktoré neraz vykukovali spod posledných fliačkov snehu. Chodil, kráčal, motkal sa a stále ho to ťahalo a viedlo kamsi do údolia potôčika a údolím potôčika sa dostal k rieke. Fíha, onemel druhý raz, veď to je Hybica, a ja sa krútim dokola, parom ťa bral!“ To je úryvok z prvej kapitoly dnes už klasického románu modernej slovenskej literatúry Tisícročná včela (1979) od Petra Jaroša.

Peter Jaroš (* 22. januára 1940) sa v tomto románe razantne vrátil do samého epicentra svojho rodného kraja, aby na ságe rodu Pichandovcov a celého dedinského kolektívu rodných Hýb vytvoril plastický obraz spôsobu života našich predkov na rozhraní 19. a 20. storočia, keď sa prudko lámal chlieb európskych, ale i svetových dejín, vrátane dejín nášho národa. Hoci ide o výsostne umelecké literárne dielo, neváhal v ňom ponechať originálne miestopisné názvy chotárov, dolín, grúňov, potokov i okolitých dedín a miest. Ba dokonca i vlastné mená niektorých významných rodákov, ako bol napríklad známy popularizátor ovocinárstva Ľudovít Orfanides. Od samého začiatku vidieť, že autor sa v tomto prostredí pohybuje s absolútnou istotou a umeleckou presvedčivosťou, kde sa ľahko dýcha aj jeho literárnemu talentu. Je to jeho najlepšie literárne dielo. Vyšlo už vo viacerých vydaniach, bolo preložené vari do piatich jazykov, a na stále živej sláve mu pridal aj jeho viacdielny filmový prepis s medzinárodným ohlasom. Voľným pokračovaním je román Nemé ucho, hluché oko (1984). Z prostredia rodného kraja čerpal aj námet pre historickú zbojnícku filmovú feériu Pacho, hybský zbojník (1975), ktorú neskôr prepísal do rovnomennej novely.

Mimoriadne čitateľsky i kriticky uznávaný román Tisícročná včela však nespadol spisovateľovi ako nečakaný dar nebies. Cestu k nemu mu vydláždilo predchádzajúce rozsiahle prozaické dielo, ktoré predstavovalo dovtedy dve desiatky kníh noviel, poviedok a románov.

Na tomto mieste si nemôžeme dovoliť vstupovať do živností bibliografov, knihovníkov ani do kabinetov literárnych historikov, preto len výberovo uvedieme, že na začiatku jeho úspešného literárneho rozbehu boli novely Popoludnie na terase (1963), Urob mi more (1964) a román Zdesenie (1965), novela Váhy (1966), knihy poviedok Menuet (1967), Návrat so sochou (1969) a niektoré iné. V tvorbe vytrvalo pokračoval aj po prelomovom románe Tisícročná včela. Všetky Jarošove diela z každej dekády jeho života nezvratne potvrdzujú, že to bol a stále je autor nesmierne poučený, ktorý nazrel do každého kúta glóbusu literárneho sveta – v Európe aj ponad oceány…

Spisovateľ, vedec, vysokoškolský pedagóg, publicista, autor literatúry faktu Tomáš Winkler je v slovenskej literatúre prítomný bezmála šesťdesiat rokov. To „bezmála“ skrýva sotva päť rokov času, keď ešte študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (slovenčina – dejepis). Štúdium histórie v ňom prebudilo driemajúci dar analytického myslenia, ktoré dávalo (a dodnes dáva) pevné základy jeho esejam ako prevažujúcemu žánru v jeho tvorbe. Lebo aj Winklerove historické štúdie sa čítajú ako skôr mysliteľský než akademický materiál. V podstate všetky jeho diela sa týkajú dejín. Predovšetkým Matice slovenskej, ktorej venoval na začiatku svojej autorskej a vedeckej dráhy dvojzväzkové dielo s názvom Matica slovenská v rokoch 1919 – 1945: Z problémov a dokumentov ústredia MS (1971; I) a Matica slovenská v rokoch 1945 – 1954: Z problémov a dokumentov ústredia MS (1971; II). Toto vyše šesťstostranové dielo stihol smutný údel prohibita, keďže sám jeho autor sa dostal na čiernu listinu vo vede a kultúre neželaných a v spoločnosti sotva trpených tvorcov. Vedecká práca a s ňou neodmysliteľne spojená publicistika a tvorivé úsilie Tomáša Winklera sa museli (ak chceli a mali prežiť) presunúť na paralelnú koľaj esejistiky (historickej, biografickej, spoločenskovednej i vedeckej) a prejsť dokonca do ilegality, haliť sa cudzími menami a pseudonymami.

Dostať sa z vynútenej anonymity bolo mimoriadne zložité. Tým viac, že to nezáviselo od Winklera samého a jeho pracovitosti a nadľudského úsilia. Rozhodovali, žiaľ, iní. Tak sa ďalšia publikácia dostala na knižný trh len pod menom jeho priateľa (a spoluautora) Petra Štrelingera. Išlo o dva zväzky biografických miniatúr – poviedok – historických esejí o velikánoch slovenských dejín (Kto proti osudu: Biografické miniatúry slovenských spisovateľov, 1976; Kto proti osudu 2, 1978).

Pod vlastným menom mal Winkler po desiatich rokoch prvý raz možnosť publikovať historickú esej o J. M. Hurbanovi Perom a mečom: Biografia Jozefa Miloslava Hurbana (1982). Logickým pokračovaním bolo neskôr vydanie dokumentárneho portrétu J. M. Hurbana v renomovanej edícii Sondy v martinskom Vydavateľstve Osveta Jozef Miloslav Hurban: Život zvoniaci činom (1987)…

Foto: archív, Peter Procházka a pixabay.com

Zdroj: Jaroslav Rezník a Peter Mišák: Laudácio k Osemdesiatke Petra Jaroša. Laudacio k osemdesiatke Tomáša Winklera. In: Literárny týždenník, ročník XXIII, č. 3 – 4/ 2020 (29. 1. 2020), ISSN 0862-5999, s. 9

Obidva články, laudácio obom jubilujúcim oceneným, si môžete prečítať v Literárnom týždenníku 3 – 4/ 2020, ktorý dostanete kúpiť na predajných miestach.