Cesta k pravde nie je o prezentáciách

190

Strata prirodzených spoločenských väzieb, ktoré zohľadňujú skúsenosti overené časom, vedie v ére zredukovanej na ekonomické ukazovatele, k prehnanému úsiliu presadiť sa za každú cenu. Trend upriamiť pozornosť na seba v priestore nespočítateľných podnetov prináša so sebou často povrchnosť, neadekvátnosť či nekorektnosť. Ponúka totiž len časť z celku, len to, čo chce ten, kto obsah sprostredkováva. Prirodzeným dôsledkom toku obrazov a informácií vyňatých z reality je zmätok urýchľovaný stieraním hraníc nielen medzi skutočnosťou a želaním, ale aj v samej komunikácii, vo vzťahoch či v umení. Pôvodne práve umenie v svojej podstate odkrývalo to, čo v bežnom živote prehliadame.

V umení zväčša zostáva autor ako osoba v úzadí, pretože to, čo prezentuje dielo, je dôležitejšie ako on sám. Pri odkrývaní zabudnutého či skrytého nešlo o samoúčelné prekračovanie hraníc, skôr o porozumenie ich limitov a obmedzení. Umenie, ktoré začalo podliehať tlaku prezentovateľnosti, však začalo často rušiť aj rám oddeľujúci umenie od bežného života, čím stratilo nadčasový i rozlišovací charakter. Dôsledky sklzu umeleckého diela do vôd tendenčnosti či prezentácie prenikli i do literárneho života. Napriek konfrontácii s často priemernou kvalitou kníh má v sebe čítanie ako proces myslenia a reflexie stále potenciál myslieť poza plánované, odkryť i niečo podstatné. Uvedomil som si to aj pri románe Námestie Cinco esquinas (Námestie Päť rohov, v češtine vyšlo s názvom Pětinároží) od peruánskeho nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Maria Vargasa Llosu.

Prehlbovanie rozporov s realitou

Ľahko tečúci text síce na viacerých miestach skĺzne k zjednodušovaniu a podsúva opis lacných erotických schém správania, no ak odoláme povrchnému vábeniu zmyslov, vynárajú sa z príbehu súvislosti, ktoré azda tušíme, no v bežnom konaní ich neberieme priveľmi do úvahy. Na mysli mám prax, ktorá sa, žiaľ, udomácňuje v našom európskom i slovenskom prostredí. Konzorcium, podnikateľ či zbohatlík si priamo alebo prostredníctvom podielov a akcií založí printové či elektronické médium, prostredníctvom ktorého presadzuje videnie sveta, vyhovujúce zhodnocovaniu vlastného kapitálu, odrovnávaniu iných predstáv a diskreditácií potenciálnych protivníkov. Pri všeobecnom deklarovaní nezávislosti vzniká problém v skrytosti pôvodného zámeru, mechanizmu výberu tém a cieľov informovania.

Čitateľ v dobrej viere nepozná kódovanie a režim informovania médií, najmä ak sa väčšina odvoláva na nezávislosť či verejný záujem. Množstvo tém a informácií nemá možnosť konfrontovať s realitou. Je odkázaný na filter dôvery. Skryté zámery prostredníctvom podnetov textu a obrazu, ktoré sa sprostredkúvajú na sietnicu oka, pôsobia na naše myslenie často bez kritickej reflexie. Preberáme modely a schémy, ktoré sa prezentujú ako jediné správne. Vznikajú rozpory medzi tým, čo sme videli, čomu sme uverili, a tým, čo žijeme. Prehlbuje sa priestor disproporcie s realitou, sklamania, frustrácie, rezignácie či agresie.

Na jednej strane sa v mene slobody legitimizuje posúvanie a stieranie hraníc tradície a morálky až po rušenie väzieb a princípov pokračovania života, na druhej strane sa neustále odvolávame na hodnoty a fundamenty, akými sú napríklad spravodlivosť a právo. Tie však stoja práve na tých princípoch a väzbách, ktoré marginalizujeme či rušíme, nech už ide o tradíciu, kultúru alebo životom overenú prax. S tým súvisí aj miznutie predpokladov individuálnej slobody a priestor pre rast osobnosti. Súkromie a intimita človeka. Tieto najvnútornejšie rozmery človeka sú nevyhnutné na formovanie osobnosti i schopnosti obstáť vo verejnom priestore. Diskreditácia jednotlivcov cieleným odkrývaním iba negatívnych čŕt a napokon aj priestoru slobody človeka, jeho intimity a súkromných vzťahov je útokom na podstatu slobody jednotlivca. Začína sa vytrhávaním vybratých sklíčok z mozaiky života a končí sa jeho verejným opovrhnutím.

Inscenovanie a fabulovanie nepriateľov

Život, ktorý žijeme pod vplyvom takýchto impulzov, nie je odkrývaním vrstiev ľudskej duše ani realizáciou talentov, ale zrkadlí len vnemy a podnety, ktoré nám čoraz intenzívnejšie podsúva mediálny priestor, ktorému sme chtiac-nechtiac vystavení. Realita sa scvrkla a sploštila do rýchlo sa meniacich zábleskov na našej sietnici, pritom sme neustále vystavení novým podnetom. Čím dráždivejší podnet, tým rozorvanejšia zostáva duša a myseľ. Už len šťastie zredukované do predstavy blahobytu a rozkoše prináša nutkavú obsesiu stupňovania a hromadenia, ktorá zväčša ústi do nespokojnosti s tým, čo človek má a čím je.

Na princípe ustavičného stupňovania podnetov je založený aj princíp trhu, ktorý po nasýtení základných potrieb posúva svoje ponuky a konzum do presýtenosti. Nútený je tak posúvať predstavy túžob i za hranice racionálnosti. V podobnom duchu fungujú médiá, ak sú postavené do prostredia konkurencie a peňazí, kde o úspešnosti rozhoduje počet platiacich divákov. Sprievodným javom je rozdúchavanie senzácií i sporov, výnimočných správ a posúvanie informácií, ktoré sa vymkli z normálu. Fabulujú sa nepriatelia a inscenujú situácie podľa predstáv sledovateľnosti či priamo majiteľov médií. Niekedy sa dokonca už vopred účelovo vyrábajú nahrávky pre budúce vydieranie a diskreditáciu. Paradoxne sa z plurality názorov vytráca odlišnosť a informovanie nahrádza presadzovanie jediného správneho videnia sveta s definovanými nepriateľmi. Každý, kto stojí v ceste, sa mediálne zosmiešni či odsúdi. V románe peruánskeho spisovateľa sa nájde novinárka, ktorá prizná zlyhania a odkryje dlhodobé financovanie diskreditácie protistrany majiteľom média.

Či k tomu prichádza alebo príde aj v našich podmienkach, závisí od našej pozornosti a schopnosti reflektovať videné v kontinuite s prežitým. Podobne by sme mali byť rozvážni pri každom novom škandále alebo zviditeľňovaní súkromia rozličných osobností. Nemali by sme si zvyknúť a tolerovať mechanizmus škandalizovania a mediálneho znemožňovania politických oponentov, a to ani vtedy, keď nám to názorovo hrá do kariet či vyhovuje nášmu videniu sveta. Takto vyvolávané emócie majú vplyv nielen na úroveň diskusie, ak vôbec nejaká prebieha, ale zásadne stupňujú nedôveru nielen ku konkrétnym osobám, lež aj k spoločnosti, ktorej sme všetci súčasťou. Škandál a jeho účelové šírenie nie je ani v románe, ani v živote cestou k odkrývaniu pravdy. Kontrola moci, ktorá je taká dôležitá pre demokraciu, by nemala skĺznuť do neprestajného rozdúchavania vášní a nedôvery.

Zredukovanie politiky na boj dvoch či viacerých názorových skupín, zúženie informovanosti na negatívne a tendenčné dohady či módne trendy prináša v dlhodobejšej perspektíve stratu dôvery v demokraciu. A to po tridsiatich rokoch od novembra 1989 nie je dobrá cesta. Tak ako ani na pôde literárnej nie je vulgárnosť, lacnosť až primitívnosť cestou k mysleniu, ale pohybom opačným smerom. Každý, kto narába so slovom, by si mal byť vedomý svojej spoluzodpovednosti za kontext rozprávania. Záleží na nás, či bude písanie a rozprávanie skutočným dialógom, diskusiou a inšpiráciou, alebo kladivom na údajné čarodejnice.

Foto: Mario Vargas Llosa. Foto: Morgana Vargas Llosa (in: blogs.getty.edu)

Zdroj: Pavol Tomašovič: Cesta k pravde nie je o prezentáciách. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 41 – 42 (27. 11. 2019), ISSN 0862-5999, s. 1 – 2