Chuťovka z moderného klasika

321

Roberta Musila (* 1880 – † 1942) štyri roky po smrti označil mienkotvorný londýnsky časopis Times Literary Supplement za najvýznamnejšieho a zároveň najneznámejšieho nemeckého spisovateľa prvej polovice 20. storočia. Už predtým sa však nemýlil Thomas Mann, keď Musilovmu dielu predpovedal veľkú budúcnosť, ani Hermann Broch, ktorý autora románu Muž bez vlastností nazval „absolútnym epikom“, alebo Arnold Zweig, ktorý v ňom videl „kvistenciu toho najlepšieho, čo rakúska literatúra má“.

Posmrtná sláva „moderného klasika“ prišla až po takmer dvadsaťročnom mlčaní, no v takej miere, že Musilove prózy vydávajú na celom svete v miliónoch exemplárov (literárni štatistici nedávno narátali viac ako 120 vydaní v prekladoch), a tak – hoci ide o čitateľsky„ťažkú“, náročnú literatúru – možno hovoriť o bestselleristovi.

Na knihe Tri ženy, ktorá vonia novotou na pultoch našich kníhkupectiev, je zaujímavé, že nielen obsah, ale ani preklad nezostarli za vyše 30 rokov od jej prvého slovenského vydania. Prekladateľ Vincent Šabík sa roku 1983 do Musilovej tvorby vnoril a zžil sa s ňou tak hlboko, že adekvátne kongeniálne pretlmočil najjemnejšie nuansy Musilovho štýlu aj dobové i nadčasové paralely. Rovnako zasvätený je i spôsob, akým v doslove komentuje a vysvetľuje Musilov literárny odkaz.

Nazdávam sa, že podtext noviel z knihy Tri ženy môže byť dnešnému čitateľovi bližší a pochopiteľnejší ako pred 30 rokmi, keď ešte symptómy postupujúcej mravnej a duchovnej krízy západnej civilizácie, na aké autor už v začiatkoch poukazoval, neboli také vypuklé a nedotýkali sa i nás tak ako dnes.

Tú knihu si (akokoľvek pozorne to urobíme) nestačí prečítať raz, aby sme si uvedomili, čo všetko a ako to spisovateľ vyslovil. To ako ma zaujalo predovšetkým, lebo v tom, ako tému uchopiť, je R. Musil taký bravúrny a jedinečný, že študovať by ho vari ako jednu z ciest mal každý adept umeleckej prózy.

Nebudem citovať, čo sa čitateľ dozvie z obsažného doslovu. Dovolím si zhrnúť niekoľko osobných postrehov zo svojho (prvého) čítania tej knihy.

V troch novelách (Grigia, Portugalka, Tonka) vystupujú tri ženy, ktorých postavy sa len veľmi málo odlišujú jedna od druhej. Zdá sa, že autor ani nepokladal za potrebné nazrieť hlbšie do ich vnútra. Videné očami dočasného partnera (a vlastne hrdinu všetkých troch próz) sú jednoduché, nevýrečné, prispôsobivé a vcelku ľahostajné aj k vlastnému osudu. Úloha, akú im spisovateľ prisúdil, je toho hrdinu (každá iným kurióznym a aj sebazhubným spôsobom) zničiť. Ženy sú tri a muž je jeden. Hoci v jednej novele vystupuje ako geológ, v druhej je dávnovekým šľachticom a vojvodcom a v tretej vedcom, svojou mentalitou, charakterom, myšlienkami, pocitmi, ba i postojom k žene je to v podstate tá istá postava.

A vlastne bez toho, aby ho autor osobitne maskoval, v komplikovanom mladom mužovi, vzdelancovi, nie dosť spôsobilom uplatniť sa podľa svojich predstáv v praktickom živote, zobrazil seba samého v ohrození tradičným (archaickým) aj nastupujúcim moderným svetom, ktoré v jeho dialektickom ponímaní narážajú do seba.

Hrdina v novele Giorgia má meno Homo. Milovaná manželka mu s chorľavým dieťaťom odíde do kúpeľov a on odchádza na geologický výskum na vidiek. Tam sa očarený krajinou, prírodou i jednoduchým sedliackym životom teší úniku zo zunovanej civilizácie. Ako prirodzenú súčasť prostredia i svojho blaha vníma aj sedliačku, s ktorou sa zapletie – takú vzdialenú od jeho spoločenského postavenia, že neočakáva nič záväzné. Podobná (vrátane tragického konca) je aj mezaliancia nádejného vedca s chudobnou, nevzdelanou „slúžtičkou“ v novele Tonka.

R. Musil (vzdelaním inžinier) nie je spontánnym rozprávačom, ale projektantom a staviteľom svojich príbehov, architektom, ktorý má pod kontrolou každú tehličku stavby. Obdivuhodné je, ako suverénne ovláda svoj tvorivý priestor. Zdá sa, akoby dej ani postavy neboli samy osebe dôležité, a slúžili mu skôr ako panely na vyslovenie myšlienok. Manipuluje nimi, ako chce. Niekde o čosi viac skomplikuje aj tak už komplikovanú psychiku geológa, inde pridá záhadnosť tajomnej Portugalke alebo vieru v nevinnosť nevernej Tonky. Dej nechá plynúť pomaly, ale zrazu zrýchli tempo a preskočí aj moment čitateľského očakávania. Čo nechce, neprezrádza, nevysvetľuje. Prekvapujúca pointa nabáda k úvahám.

Robert Musil
TRI ŽENY

Preklad a doslov Vincent Šabík
Bratislava: Vydavateľstvo Európa, 1984, 2018, 1. vyd., 125 s., ISBN 978-80-89666-59-1

Podporil Fond na podporu umenia a Úrad spolkového kancelára Rakúskej republiky