Čierne verzus biele (Rimbaudove Samohlásky) O externalitnom skúmaní pravdy a o hľadaní normatívnej hranice vo viere

40

Samohlásky by nám samy osebe o svete nič nepovedali, pravda, inak by to bolo, keby sme ich pokladali za symboly, ako to urobil jeden z historicky najväčších francúzskych i svetových básnikov Arthur Rimbaud v sonete Samohlásky (V šestnástich rokoch muž, VSSS, 2018, s. 51): „A čerň, E beľ, I rúž, O modravosť, U zeleň: / ja, samohlásky, raz chcem odhaliť váš zrod. A, korzet sčernený do múch, čo pre bzukot / si volia ako terč zápachy, hodné šeliem. / Zátoka tieňov. E, stany a hmla, duch vôd, / šípy krýh, trojica kráľov, srieň, biely jeleň…“ podobne rozpráva poet o samohláskach v ďalších ôsmich veršoch. K symbolizmu ho inšpirovala novela Edgara Allana Poea Dobrodružstvá Gordona Pyma, obraz vášnivých dobrodruhov v Tsalalskom čiernom zálive, imaginárnej krajine, ktorí padajú do priepastí hieroglyfických tvarov a tam nachádzajú smrť alebo nové poznanie, ale i čierny granit a slieň či čudné biele vtáky. Dve veľké priepasti sú vlastne zhmotnené v obrázkovom písme A (čierna) a E (biela), akýchsi pomyselných hraniciach, medzi ktorými pulzuje iskrivý život s hýrivými farbami prírody, belasejú sa nebesá, zelenajú sa lúky a lesy, modrejú oceány, odohrávajú sa udalosti lásky aj nenávisti.                                                                                                          „Trafiť do čierneho“, tá známa fráza sa neraz tvári, že pojedla všetku múdrosť sveta, že jej autor nebodaj vymyslel teplú vodu, lenže zväčša je to iba zdanie, chiméra, ktorá pobalamutila zmysly človeka, brnkla mu na prítulnú strunu; čiernu či bielu v chápaní pravdy ako takej si ľudia radi prisvojujú, obliekajú do hávu neomylnosti, bránia do zdivenia duše, hoci im za chrbtom obe vyplazujú jazyk. Zabúda sa, že čerň môže blednúť a vyblednúť, dokonca sa znenazdajky, akoby naschvál a pod tlakom nových okolností, premeniť na bielu, resp. všetko môže prebiehať naopak. Čierne verzus biele nie je trvácny a trvalý kontrapunkt, je to vzťah vo vývoji a metamorfózach. Mimochodom, konformný človek si z toho ťažkú hlavu nerobí, prezlečie si kabát, taký obojstranný, z jednej strane biely, z druhej čierny. Napokon prečo nie, obe farby sú elegantné a vlastne ani nevychádzajú z módy.

Opitej lodi                                                                                                            Pozor však na röntgenové oči, tie presvietia kabát aj hrošiu kožu, zavŕtajú sa do podstaty problému a vmecú do tváre pochybnosť: jedna vec je, čo si o fakte, udalosti myslia ľudia prostredníctvom zmyslového vnímania, a druhá, aká je tvrdá a nepodkupná realita, presne v duchu veršov z Rimbaudovej Opitej lode: „Poznám aj oblohy a blesky ako biče, / smršte a príboje a prúdy, večery / aj rána nadšené sťa kŕdle holubičie, / a často videl som surové nádhery.“ Kde je tu čierna a kde biela? Aj táto kultová báseň je svojím spôsobom externé skúmanie pravdy, úsilie o stanovenie normatívnej viery, po akú hranicu má, resp. môže viera siahať, kedy už sama osebe nestačí. Pestrosť farieb poznávame v procese zložitosti ľudského bytia, v závislosti od stupňa poznania, intelektuálnej vybavenosti, sociálneho postavenia, emocionálneho prežívania, od sily vonkajších atakov na myslenie jednotlivca a ruptúr celého spoločenského vedomia spôsobených bežnými i sociálnymi médiami, bastardizáciou a amerikanizáciou kultúrneho prostredia i organizovanými davovými psychózami.                                                                                                              Hľadanie neomylného, jednoznačného čierneho či bieleho je niekedy sizyfovská robota, často nemožná, čas nám totiž v odlive odhalí slnkom zaliaty piesčitý breh, aby ho vzápätí zahalil prílivom morských vĺn so spenenými hrebeňmi. A pena, onen výsledok zrážky rozbúrených vôd, hlbinných prúdov, je zradná, nevyspytateľná, človek jej beží v ústrety, vystrie náruč, aby sa ňou ovlažil – a zrazu má soľ v očiach, oslepne o ohluchne.                Nesmiernu silu tejto metafory som pocítil, až ma chytili zimomriavky po celom tele, iba nedávno pri pozeraní (ČT2, 19. 1. 2019) vynikajúceho dánskeho filmu Hon (Zlatý glóbus za rok 2014) od známeho režiséra Thomasa Vinterberga. Dielo, aspoň pre mňa, výrazne korelovalo s Rimbaudovou „vidiacou“ poéziou, s rozbitosťou medziľudských vzťahov, s penou, ktorá vyniesla na povrch hrôzu čierno-bieleho videnia: Čerstvo rozvedený 40-ročný Lucas začína žiť nový život, pracuje v materskej škole, má kamarátov, priateľku a skvelý vzťah s dospievajúcim synom. Idylu naruší náhodná desivá lož, že sexuálne obťažoval dcérku svojho najlepšieho priateľa, suseda. Takmer všetci tomu veria! A vtedy pochytí celú dedinu bláznivá hystéria vyúsťujúca do krutej štvanice – hádzanie kameňov do domu, zabitie psa, zákaz nakupovať v miestnych obchodoch, zmlátenie do krvi, terorizovanie syna, až to hlavný hrdina nevydrží. Na vianočnej polnočnej omši chytí priateľa pod krk a kričí naňho, aby povedal pravdu; ten napokon pod vplyvom rozcítenej atmosféry sviatkov mení čierne na biele alebo – ak chcete – biele na čierne. Zrazu sú všetci opäť veľkí kamaráti. Po roku sa partia vyberie na lov, zaznie výstrel, ukáže sa, že niekto chcel Lucasa predsa len zabiť, našťastie netrafil… A práve táto pointa naznačí, že konflikt medzi čiernym a bielym má veľa podôb a odtieňov. V mnohom to pripomína známu Rimbaudovu myšlienku, že lásku treba znovu vynájsť…

Farebnosť v bezfarebnosti                                                                                  Nepochybne išlo v tomto kontexte aj o znovuvynájdenie pravdy, o poukázanie na zložitosť vzťahu medzi čiernym a bielym, o hľadanie vnútornej farebnosti v bezfarebnosti. Dá sa to vôbec? Dá, presvedčil som sa o tom už viackrát, napríklad pred štvrťstoročím v múzeu Nelson-Atkins Museum of Art v americkom Kansas City na obrazoch slávneho čínskeho maliara Li Chenga (10. storočie), ktorý svojím nevšedným krajinkárskym umením hľadal mier, pokoj a pohodu na našej planéte, nachádzal ich v harmónii kontrapunktných veličín – na prvý pohľad mŕtveho kameňa a ustavične dobiedzajúcej živej kvapky vody. Ozajstný symbol života!                                                                                                                Obe farby (skôr ich bezfarebno), Poeov čierny granit alebo neznámy biely vták, sú ako dve pevno ukotvené lode pripravené zo všetkých síl brániť svoje pozície, hádzať po sebe, ako to český prezident Miloš Zeman nazýva, šrapnely. Včera aj dnes!                                          Jeden taký šrapnel, teraz trocha odbočíme, Zeman nedávno vypustil v barrandovskej televízii, neviem, či bol útočný, obranný, alebo syntetizujúci, vlastne viem, ale nechávam to na úsudok čitateľa: nahneval sa, že česká tajná služba (BIS) si pozvala na koberček ministra školstva, lebo vraj moderné dejiny, vrátane národných buditeľov, sa prezentujú v školách v akejsi sovietskej verzii, a to si, páni, vyprosíme! Minister sa zľakol, sklapol podpätky a odovzdane zasalutoval. „Veď do takých vecí si netrúfla hovoriť ani ŠtB za minulého režimu,“ rozohnila sa hlava štátu. „A čo na to historici, pedagógovia a ďalší odborníci?“ pýtal sa. „Prečo si dajú liezť do kapusty?!“ Skrátka, agenti povedia, že to musí byť čierne… a hotovo. Nič medzi tým, ostatné farby nejestvujú. Až ma mrazí z toho, že zakrátko prikážu nebodaj páliť knihy (veď už dnes sa „kontroverzné“ diela zasúvajú do tzv. „slepých“ regálov v mnohých kníhkupectvách – ako sa mi stalo nedávno /4. 2. 2019/ predpoludním v bratislavskom Martinuse na Obchodnej ulici zrejme s „nežiaducou“ knihou Necenzurované... /autori P. Dinka, P. Žantovský/ – predavačka s menovkou Kika ju hľadala dobrú polhodinu vo všetkých poličkách aj v sklade, no nikde ju nenašla, hoci v počítači svietili tri kusy)!                                                                                                    Nespomenul som príklad z Česka náhodou, len tak mimochodom. Aj u nás sa nosí podobná móda: mimovládna organizácia Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku za podpory ministerstva zahraničných vecí pripravila brožúrku Učitelia proti dezinformáciám 2, v ktorej diktujú pedagógom, ako majú myslieť, vyučovať a mátať hlavy našim deťom; treba ich kŕmiť myšlienkami o blahodarnosti migrácie, strašiť do nepríčetnosti extrémizmom, vysvetľovať kauzu Skripaľ (prečo nie, veď všetko „videli“ na vlastné oči) a podobne. A ministerstvo školstva mlčí. Zrejme nenašlo odvahu povedať, že politika nepatrí do škôl, že nijaký politický aktivista (Jaroslav Naď /OĽaNO/, Irena Biháriová /Progresívne Slovensko/ atď.) nemá právo obracať mladých ľudí na svoj obraz, tobôž poúčať učiteľov spôsobom večerných univerzít marxizmu-leninizmu – prípustná je iba naša farba! Čierno-biele videnie chtiac-nechtiac presakuje do vnútra človeka, obchádza svet v podobe zakukleného strašidla. Kam sa pohnete, tam naň narazíte. Rozkotúľalo sa po stráňach politiky a kultúry vôbec, rado sa vyžíva v šarvátkach, raz sa ocitne na jednej strane, inokedy na druhej. Bičujúce úsudky, vytresnuté bez rozmyslu či úchytkom napríklad v našom parlamente, výroky plné zloby a nenávisti, rozsýpajúce sa žulové pravdy, hlučné upaľovanie bosoriek, naťahovanie ľudí na škripce a nevyberané škandalizovanie – ten je zlodej, tamten podvodník, onen zase mafián – sa stalo neodmysliteľnou súčasťou politických hier. Argumenty netreba! Piesok parlamentnej púštnej búrky prekryje všetko. A ak treba, pridajú sa mediálni spolupútnici, denuncianti a záhadou opradení vynášači z tajných policajných spisov (očividne spätí s oligarchickými štruktúrami), ortodoxní šíritelia „zaručene“ férových informácií, takí, čo všetko vedia, všetko videli a všetko počuli – skrátka, hlavy neomylné, ktoré veštia zo sklenej gule, a to neobyčajne chvatne – hneď na druhý deň po oznámení Šefčovičovej kandidatúry na prezidentský úrad napríklad napíšu, že „zo slabého eurokomisára bude slabý slovenský prezident“ (.týždeň č. 4/2019); prípadne redaktor televíznych Reportérov podrží niekomu zo tri minúty pri ústach mikrofón, a rozsudok ako „hrom“ je zaraz na svete – nič to, že sa súdy (ešte predtým vyšetrovatelia a prokurátori) s niečím podobným mocú celé mesiace v úsilí jednoznačne preukázať daný skutok, resp. Denník N len tak spakruky vychrstne na verejnosť vedro nenávisti v podobe Cynickej obludy.                                                                                                Zatlieskajme našim veštcom, „investigatívcom“ a cynikom!

Hlbočizná strmina                                                                                                  Zanechajme však politiku a médiá – tie nám v prekonávaní priepasti medzi čiernym a bielym (v duchu Hobbsovej myšlienky človek človeku vlkom) veľa nepomôžu, obe „bezfarby“ delí hlbočizná strmina, ktorú ľudstvo sotva prekoná. Veda a filozofia sa usilujú pátrať, očisťovať hrdzu z faktov, objavovať, zovšeobecňovať a syntetizovať, ale chýba im to podstatné – sila emócie. A ňou popri poznávaní a skúmaní života disponuje jedine umenie, no najmä literatúra. Krásno spolu s rozumom a citom poľudšťuje človeka. Výstižne, s jemu príznačnou hĺbkou, to vyjadril Rimbaud, ktorý je vnútorným sprievodcom tejto mojej eseje (prepáčte dlhší citát): „Básnik upiera zrak do budúcnosti… Človek sa začína prebúdzať – alebo dotýkať sa plnosti veľkého sna. Musí najprv spoznať sám seba, zmocniť sa svojej duše a potom ju zdokonaľovať. (…) Básnik musí byť vidiacim, musí sa stať vidiacim; a stane sa ním len vtedy, keď bude sústavne rozrušovať zmysly, keď bude pochybovať o všetkom, čo ho násilne naučili tí, čo vydávajú predpisy, vytvárajú princípy, zákonodarcovia a iní mocní. To nie je ako tancovať valčík. To, prosím, znamená, že sa človek jednoducho podvolí rozličným pokušeniam, ktoré, pravda, môžu doliehať na plnokrvnú bytosť! Vidiaci, básnik budúcnosti, bude zdokonaľovať všetky formy lásky a utrpenia“ (Françoise d’Eaubonnová: Vášnivý život Arthura Rimbauda. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1956, s. 149).

Pre Rimbauda byť vidiaci znamená vidieť niečo, čo iný, bežný smrteľník, nevidí. Taká je vlastne celá jeho poézia. Básnik o sebe tvrdil, že nemôže za to, že je básnikom. Jednoducho sa to stalo, sám jeho život klokotal vo vzopätiach medzi smútkom a veselosťou, surovosťou a vľúdnosťou, krikľúnstvom a mlčaním. A tým, čo ho videli len cez čierno-bielu prizmu, odkázal: „Ja je niekto iný. Tým horšie pre drevo, keď si uvedomí, že je husľami, a do čerta s nevedomcami, ktorí sa škriepia o to, čomu nerozumejú.“     

(Prebásnenie veršov Jeana Arthura Rimbauda: Ľubomír Feldek, Ján Stacho)

 

Obálka knihy Jean Arthur Rimbaud – V šestnástich rokoch muž, ktorá vyšla v roku 2018 vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov

Zdroj: Pavol Dinka:Čierne verzus biele (Rimbaudove Samohlásky). O externalitnom skúmaní pravdy a o hľadaní normatívnej hranice vo viere. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 5 – 6 (13. 2. 2019), ISSN 0862-5999, s. 3