Čítanie na pokračovanie II. Martin Prebudila: No tak, usmej sa… (Vydavateľstvo SSS, 2019)

455
Obálka románu No tak, usmej sa...

Martin Prebudila je invenčný spisovateľ a prekladateľ zo Starej  Pazovy, nositeľ Zlatého odznaku Kultúrno-osvetového spoločenstva Srbska a Ministerstva zahraničných vecí Srbska v Belehrade. Má slobodného ducha a možno práve preto sa dokáže ľahšie prihovárať čitateľovi. Jeho miesto je aj medzi slovenskými spisovateľmi, ktorí tvoria svoje diela medzi dvoma domovmi, veď je predstaviteľom strednej generácie slovenského literárneho života vo Vojvodine, členom Spolku vojvodinských spisovateľov, Združenia spisovateľov Srbska, Spolku slovenských spisovateľov a Klubu nezávislých spisovateľov na Slovensku. Patrí tiež do literárneho zoskupenia – Generácia X. Vo svojej tvorbe sa zamýšľa nad hodnotovou orientáciou súčasného človeka. Nečudo, veď problém hodnôt a úlohy v živote človeka vystupujú do popredia práve dnes, keď naša spoločnosť prechádza množstvom rýchlych a hlbokých zmien. Práve táto hodnotová orientácia nadobúda smer ,,mať niečo” a nie „byť niekým“. Azda práve toto bolo motívom, ktorým autor načrel do hĺbky vzťahov, dnes podhodnotených a orientujúcich sa predovšetkým na materiálne hodnoty a konzum. Azda tu vidí tzv. krízu hodnôt. Žiaľ, netýka sa to len jednotlivca, ale celej spoločnosti. Kvalita nášho života závisí od toho, čo nás láka a čo odpudzuje, čo nás trápi, alebo naopak. Zaujímavým spôsobom nazrel svojou optikou do umeleckého prostredia v ktorom sa hrdina jeho knihy pohybuje, zvlášť pri búraní „zaužívaných konvencií“. Martin Prebudila napísal knihu o svete umelcov, ktorý je dosť často zahmlený pozlátkou, pod ktorú sa málokto dostane. Umelci si svoje často introvertné prostredie chránia. Kniha No tak, usmej sa… (Vydavateľstvo SSS, 2019) prichádza, aby ukázala nejeden ľudský osud práve z neho. Ponúkame ďalšie čítanie na pokračovanie

Pokračovanie úryvku z 1. 3. 2019

II.

Tie ho takmer stáli hlavu, totiž za jeho zdanlivým monumentálnym a drsným zovňajškom hemingwayského typu sa ukrýval veľmi citlivý, nedospelý chlapec, ktorý život vnímal predovšetkým ako hru. Azda práve preto do ľúbostných vzťahov vchádzal príliš úprimne a trochu naivne, aby z nich mohol vychádzať ako víťaz. V skutočnosti mal iba dve veľké lásky, pravda, ak nepočítame tie stovky bleskových jednorázoviek, a práve tie dve jeho veľké lásky urobili z neho takmer emocionálneho mrzáka. Záchranu hľadal, a azda aj nachádzal, vo fanatickej tvorbe stále nových a nových obrazov a grafík. To ho nikdy neunavilo.  Priatelia mu neraz radili, aby trochu pribrzdil, žeby mu  prospelo, keby trochu menej robil, ale on im vždy odpovedal, že jeho jediným skutočným oddychom je maľovanie. Jeho trest a najväčšia odmena.

Už pri vchode do ateliéru sa Boris vopred tešil na pokoj a naplnenie, ktoré ho tam čakali a na celý deň pred ním. Stojan, farby a štetce, panensky biele plátno a – celý svet bol jeho. Ten vonkajší mizol a objavoval sa krajší a dokonalejší – jeho svet. Aj jeho životné krédo bolo veľmi jednoduché: This is my way, fuck you…!

Miloš s nemalou námahou pootvoril mohutné oblé drevené dvere s ťažkým železným kovaním a celý spotený vkročil do priestranného ateliéru, v ktorom panoval príjemný chládok. Bolo tam aspoň o pätnásť stupňov menej ako vonku. Celkom príjemné a upokojujúce prostredie. Borisa našiel pri obrovskom, ručne vyrobenom lise, kde otáčal ťažký kovový valec a vytváral novú grafiku. Spod tmavozeleného filcu práve vytiahol veľký, bohato zdobený grafický list a keď vo dverách zbadal Miloša, pomaly sa otočil k nemu s vysoko zdvihnutou novou grafikou – ako práve chytenou rybou. Namiesto pozdravu sa ho Miloš hneď spýtal na jeho mienku.                                                                                  – Výborne! Úžasné! – zvolal nadšene Miloš a prevzal ešte stále mokrú grafiku. – Človeče, ty si skutočne blázon! Kam na to všetko chodíš? Dokonalé! Akýže Dalí, aký Picasso!                – Nerob si srandu, Miloš! Nie je to nič nové. A nič zvláštne, človeče!                                  – Skromne, ako vždy – povedal Boris a pozval ho, aby si sadol niekde k tomu masívnemu ručne vyrobenému drevenému stolu, takmer mäsiarskemu, veľkému a prehnane ťažkému, okolo ktorého stáli tiež ručne vyrobené drevené lavice.                                                    – Prosím ťa, kým ja toto zavesím, niečo nám nalej. Grafiku by sa patrilo poctivo zaliať – povedal Boris. – Vieš, už som myslel, že sa mi nevydarí, že ju vôbec nedokončím. Už celé tri mesiace sa s ňou jebem, kopem a ryjem a ajhľa, niečo z toho predsa len bude. Aj sám som takmer spokojný. Celkom solídne, však?!                                                                  – Dokonalé, majstre! Aj ten famózny Brunovský by bol spokojný! – naďalej bol nadšený Miloš, a za ten čas z pomocného stolíka spomedzi množstva otvorených a neotvorených fliaš pijatiky vybral tú s malou bielou papierovou nálepkou, na ktorej bolo obyčajnou ceruzkou napísané: marhuľovica, 1997.                                                                          – Veľmi, veľmi dobrý rok! – komentoval akože znalecky Miloš.                                          – Čerta dobrý rok. Katastrofálny! – mračil sa Boris. – V tom roku som sa po druhýkrát rozviedol. Rok zlý, ale marhuľovica božská. No tak, čo čakáš, už nám nalej, človeče!

Keď išlo o pijatiku, u Borisa vládli ruské pravidlá, nápoj sa nalieval do dvojdecových pohárov, ale na rozdiel od skutočných Rusov iba do polovice pohára. A k tomu nesmela chýbať buď nakrájaná domáca klobása, šunka, alebo aspoň kúsok slaninky, syra a záväzné boli nakladané uhorky, v zime nesmela chýbať kyslá kapusta.                                          – Nemôžeš piť a nič nejesť, človeče! – vždy mu hovoril Boris. A mal pravdu, ale Miloš sa o jedlo nikdy príliš nestaral, a preto medzi tými jeho maliarskymi obrazmi na Pevnosti práve on prvý padal pod stôl.

Kým Boris utieral a čistil striebristú lesklú pozinkovanú grafickú platňu, Miloš pohľadom analyzoval novovytvorenú grafiku, ktorá, pripevnená dvoma štipcami, visela na krížom roztiahnutom špagáte a sušila sa ako Michelangelova koža.

– S akou láskou a bolesťou toto všetko vytvára Boris – pomyslel si Miloš vediac, že je Borisova duša teraz plná radosti a šťastia, podobne ako u čerstvého otca, ktorému práve oznámili, že sa mu narodilo živé, zdravé a krásne dieťa. A vôbec nezáleží na tom, či je to chlapec, alebo dievča. Podstatné je, že je zdravé a krásne. A táto grafika, ako všetky ostatné Borisove grafiky, bola ako novorodeniatko. Voňala mliekom, mávala aj rukami, aj nohami v novom životnom priestore, bezzubo plakala a nedočkavo čakala na prvé            dojčenie. Kým sa tak pozeral na grafiku chvejúcu sa vo vzduchu, Miloša sa zrazu zmocnil smútok prameniaci z jednoduchého, ale nadovšetko hlbokého obsahu grafiky. V prvom pláne dominoval trojnohý maliarsky stojan, postavený  na zvlnenej tmavosivej rovine, a na tom stojane, namiesto začatého či dokončeného obrazu bol zavesený obnosený plášť, ktorý sa nepodobal ani na ten maliarsky, ale ani na vojenský kabát. Podobal sa skôr na zabudnutý jesenný  kabát nejakého tuláka či žobráka. Vzadu vľavo boli obnažené tmavé stromy bez lístia, ktoré pri koreňoch diagonálne pretínala beloba, symbolicky naznačujúca sneh, alebo prázdnotu. Celý námet bol vlastne veľký priestor plný emotívnych spomienok na skoré detstvo a uplynulú mladosť, a nastávajúceho neskorého veku i zabudnutia. Bola to konečná únava z boja o holý život, skutočný umelecký, sparťanský a samotársky, Borisov život. Naučil sa okrem iného, byť dokonalým pozorovateľom prírody, ľudí, vtákov, zvierat.

– Hej, kam si sa to zatúlal, človeče?! – vrátil ho do reality Borisov hlas naďalej pripravený na žart. – Tu som. Tak trochu rozmýšľam, žeby bolo dobre, keby na niektorej z tvojich budúcich grafík ten plášť, predsa len našiel svojho majiteľa.                                              – Opäť tá tvoja ľútosť, tvoj posratý altruizmus. Vyser sa na to! Človeče, už si konečne pripime! Na zdravie, môj dobrý Miloš!                                                                             – Na tvoje zdravie, môj Boris Veľký. Ja to už nejako zvládnem. Dobrá ti je táto pálenka – pochválil Miloš výbornú marhuľovicu. – Znalci by povedali nápoj lásky.                            Po druhom prípitku poháre zostali prázdne. Teraz už nalieval Boris, ktorý sa stával čoraz väčším a väčším. Pravdaže, v Milošových očiach.                                                             – Ráno som vstal ešte pred pol štvrtou a… – začal Boris.                                                 – … ja som si akurát vtedy ľahol – prerušil ho Miloš uprostred vety.                                   – Škoda, človeče, nevieš o čo prichádzaš! Takže počúvaj. Na samom úsvite som sa spustil k rieke a hodil niekoľko mojich udíc. Pôžitok, jedna radosť. Rieka bola pokojná, červená ako jablko, tam, na druhej strane, mesto spalo a ryby sa zbláznili. Už o ôsmej som mal plnú sieťku a už aj slnko začalo pripekať, tak som sa vrátil dokončiť grafiku. Jednoducho to prišlo na mňa.                                                                                                                       – Že máš nervy hodiny sedieť a čumieť do tej vody? – Miloš sa neprestával diviť jeho veľkej záľube.                                                                                                               – Práve o to ide, človeče. Nie sú podstatné ryby, ale, ako hovoríš, to čumenie do odchádzajúcej vody.                                                                                                       – Viem, viem. Už si mi stokrát hovoril o tom tvojom rybárskom bláznovstve.                       –  Miloš, fakt si pravý idiot. Zaručene si ešte nikdy nevzal udicu do rúk.                             – Nevzal a ani nemienim, hoci rieku milujem…                                                                 – Dosť bolo….! Vypime si ešte jednu a ideme pripraviť pravú rybaciu polievku. Súhlasíš? Je tam aj jeden sumec, človeče, taký asi troj-štvorkilový. Toho by si mohol hodiť na gril – navrhol mu Boris, lebo vedel, že Miloš kedysi bol skutočným majstrom grilu, dokonca aj toho s rybou.

Milošovi sa návrh celkom pozdával, lebo sa dnes nikam neponáhľal. Okrem toho mu Borisova spoločnosť celkom zodpovedala. O chvíľu začal čistiť rybu. Medzitým pokračovali so vzájomným častovaním tou vynikajúcou lahodnou marhuľovicou. Boris pokračoval v nesúvislej rozprávke o tých jeho mladých Lolitách a že by ich predsa mali dnes večer pozvať a venovať im dôstojnú pozornosť. Tieto jeho návrhy Miloš nebral celkom vážne, namiesto toho sa usilovne venoval čisteniu sumca, pritom rozmýšľal o Borisovej svojráznosti a o jeho viac rokov trpezlivo budovanej a krok za krokom dosahovanej samostatnosti. Vedel, že tam niekde dole, v mestskom mravenisku, v tom JEJ dvojizbovom byte žije s ICH dieťaťom, so sedemročnou Annamáriou JEHO terajšia družka Ema. Ema bola asi o pätnásť rokov mladšia od neho a on ju, starý lišiak, zviedol práve v poslednom ročníku herectva. Jej jedinou povinnosťou bola úplná zasvätenosť dieťaťu a ďalej ho milovať. Dnes, po všetkých jeho odchodoch a príchodoch, cítila k nemu nejakú lásku a úctu, hoci sa už dávno unavila v snahe sledovať ho a pochopiť jeho časté viacdňové zmiznutia, nechodenia a nevolania. Emu to časom začalo privádzať k šialenstvu, a tak sa nakoniec rozhodla, že dieťa bude vychovávať sama. Voči všetkým jej nárekom, zaklínaniam a častým vyhrážkam, že mu súdne zakáže navštevovať dieťa, ktoré on zbožňoval a bolo jeho jedinou slabinou, Boris bol ľahostajný a zostal verný svojmu spôsobu života. Ema bola skutočne dobrou a starostlivou matkou a Boris jej zakaždým, keď predal nejaký obraz alebo zopár grafík, posielal väčšiu čiastku sumy. Dobre vedel, že zo svojej hereckej mzdy v zruinovanom a devastovanom divadle nemôže dieťaťu poskytnúť všetko to, čo by potrebovalo. Najmä teraz, keď mala ísť do školy, do prvej triedy. V máji mala sedem rokov. Už…

Z predchádzajúcej predajnej, veľmi povšimnutej a úspešnej výstavy kúpil Annamárii bicykel, zaplatil je pobyt pri mori a sebe objednal plný kamión kvalitných dosák. Tak mu to napadlo. Bola tam prevažne borovica, kubík duba a kúpil si aj elektrickú pílku spolu s ostatným nevyhnutným náradím. Potom celú jar strávil pílením, tesaním, vŕtaním, lepením a pribíjaním tej drevenej hory vyloženej pred ateliérom. V tom mu pomáhal iba jeho dobrý kamarát, na Pevnosti známy a oslovovaný ako Blbý Ďuri. To mu vlastne bolo aj meno aj priezvisko. Ten Blbý Ďuri kedysi dávno zutekal z nápravného ústavu a celkom náhodne prišiel sem a tu, u tunajších maliarov a sochárov, našiel svoje dočasné a neskôr aj trvalé bydlisko. Svojich nových akademických kamarátov Blbý Ďuri zásoboval chlebom a novinami, cigaretami a nápojmi. Platil účty za elektrinu, telefón, vodu, rôzne pokuty za priestupky a vždy ich o nejaké drobáky okradol. Hoci to všetci vedeli, Blbý Ďuri bol presvedčený, že to robí dokonale a že si nikto nič nevšimol. Podľa neho všetko vždy sedelo, aj ten posledný dinár, ale maliari dobre vedeli, že malá čiastka sumičky končila v jeho vrecku. Bolo to ich nevyslovené obslužné, ktoré nikdy a za žiadnych okolností nesmelo vyzerať ako almužna. Okrem toho ho kŕmili a obliekali, ženili a rozvádzali, opíjali a triezveli  – jedným slovom boli jeho jedinou pravou rodinou. A ten dobrý a skutočne trochu blbý Blbý Ďuri práve Miloša pri každom ich stretnutí na Pevnosti oslovoval – Dobrý deň pán doktor! A to iba preto, že mu ho Boris pri prvom stretnutí predstavil ako doktora, mysliac pri tom doktora architektúry. A Ďuri ako Ďuri, skutočne uveril, že je Miloš doktor. V jeho ponímaní vlastne lekár. Miloš v tom čase mal skutočne povesť veľkého talentu a už vtedy si ho vážili ako odborníka aj kolegovia z brandže aj zákazníci. Je to ale už dávno minulý čas.

Na konci apríla, keď Miloš opustil väzenie, hneď na druhý deň navštívil Borisa a už pri vchode ho prekvapila tá kopa ušľachtilého dreva spolu so všetkými povynášanými obrazmi, grafikami a maliarskymi potrebami. Na konci miestnosti našiel Borisa, ktorý plánoval a vymýšľal budúce zariadenie ateliéru. Vtedy si dovolil navrhnúť mu niekoľko dobre myslených rád, zopár drobných riešení. Borisovi sa to okamžite zapáčilo, hoci základný plán prestavby obrovskej katakomby zvanej ateliér už mal v hlave. Ten jeho plán predpokladal v podstate veľmi jednoduché a funkčné riešenie priestoru a estetické aj tvorivé pohrávanie sa s drevom. To, s čím Boris ochotne a s nadšením súhlasil, bola Milošova idea dvojpodlažného riešenia zadnej časti miestnosti, ktorá bola vysoká takmer päť metrov a poskytovala možnosť získania ďalšej prepotrebnej plochy. Boris potom túto myšlienku dopodrobna realizoval a bol veľmi spokojný jednak výzorom, jednak so získaným poschodovým priestorom. Spodná časť ateliéru teraz poskytovala dostatok priestoru na obrovský maliarsky stojan, tiež vyrobený ručne pre potreby maľovania na plátnach veľkých rozmerov, až tri krát tri metre, ktorým sa venoval už niekoľko rokov. Na hornú plošinu sa vystupovalo úzkymi drevenými schodmi, dostatočne širokými, aby sa hore dostal aj statný Boris, vážiaci vyše sto kíl. Ten otvorený akože povalový priestor, z prednej strany ohradený ručne vyrezávaným zábradlím, využíval na odkladanie a sušenie práve tých veľkých namaľovaných formátov, ktorých už teraz bolo asi päťdesiat. Stačilo to, aby mohol urobiť kvalitný výber na novú výstavu, ale Boris sa neponáhľal. Tento nový cyklus obrazov sa postupne menil na jemnú abstrakciu s prítomnosťou pritlmenej a sotva tušenej figuratívnosti podanej bohatým a neskrotným koloritom. Milošovi sa táto nová Borisova senzibilita páčila, hoci mu naďalej boli bližšie a čitateľnejšie jeho minuciózne a obsahovo navrstvené grafiky.

Vo vnútri ateliéru ešte stále bolo cítiť ostrú vôňu bezfarebného laku, ktorý sa vyparoval z drevených konštrukcií a v ťažkom vzduchu sa miešal s ostatnými ťažkými výparmi maliarskych a grafických farieb, terpentínov a ľanového oleja, zatiaľ čo z vonku bolo cítiť vôňu smaženej cibule v rozohriatom kotlíku. Slnko sa pomaly spustilo nad rieku, ale k prvému súmraku bolo ešte ďaleko. Kým Boris kládol do kotlíka pripravenú rôznorodú rybu a Miloš trpezlivo čakal, aby zoslabli plamene horiaceho dreveného uhlia, obsah fľaše s marhuľovicou sa vážne blížil k svojmu koncu. Ale u Borisa takéto prekvapenia nehrozili. Vo svojich zásobách vždy musel mať ešte aspoň jednu fľašku nápoja, ktorý jeho vyberaní a milí hostia práve pili. Čoskoro bola otvorená aj druhá fľaša nápoja lásky a zabudnutia. Asi pred polnocou sa bohvie odkiaľ objavil územčistý Blbý Ďuri, tiež poriadne naliaty, ale zjavne dobre naladený, aby sa k nim pripojil. Hneď začal rozprávať, ako celý deň strávil u jeho Eržiky a že sa dnes až štyrikrát milovali. Zdôveril sa im, že by sa s ňou aj zajtra oženil, len keby sa chcela rozviesť s tým svojím starcom. Ten starigáň už roky arbajtuje kdesi v Rakúsku a ona tu sama navidomoči všetkým vädne.                                              – Viete vy, že sa vidia len niekoľkokrát do roka?! Je to správne, páni?! – pýtal sa ich a zároveň vyjadroval svoje obavy Ďuri.                                                                            – A keď aj príde, sotva raz sa mu  postaví! A ja môžem, vďaka Bohu, môžem bratku, najmenej trikrát! – chválil sa Ďuri. – Teda, hovorím vám, páni, a aj ona sama to hovorí, veľmi sa jej páčim! Ale čo s tým narobíte, keď…! Moja Eržika ma neprestajne ubezpečuje, že miluje iba mňa a že by za mnou išla trebárs aj na koniec sveta, len keby neboli tie jeho prachy. Vy ste, páni, múdri a vzdelaní ľudia, vy by ste mi mohli pomôcť. Vážne, už neviem, čo mám robiť?! Načisto sa zbláznim! Alebo ju zabijem, namojdušu! Nech mi Svätý Ján pomáha! – teraz už celkom vážne žiadal o radu zjavne deprimovaný Ďuri. A našiel, na koho sa obráti. Síce aj Boris aj Miloš mali veľké skúsenosti so ženami, nie však aj šťastie, takže svoje pravé uspokojujúce rady tentoraz vynechali.

Boris preto celú situáciu otočil na žart: – Možno by si ju mal uniesť a skryť niekde tu v Pevnosti, v nejakom podzemnom úkryte, možno by sme ti ju mohli trochu postrážiť, čo povieš, človeče…?!                                                                                                        – Vy si robíte srandu, pán Boris. Vy neviete, ako mi je. Všetko by som urobil preto, aby sa za mňa vydala. A aby mi  porodila aspoň jedného syna – takmer plačúc sa sťažoval Ďuri: – Hľa, už mám tridsaťpäť a nemám ani kúsok šťastia! Ach, moja Eržika, moja milá bláznivá Eržika! Nemám nikoho, som sám, ako kôl v plote…!                                                        – Ale predsa máš nás, Ďuri! – povedal, teraz už oveľa vážnejšie Boris. Tieto slová Ďuriho ešte viac rozľútostili.                                                                                                     – Len plač, dobrý môj Ďuri, uľaví sa ti – objal ho a pobozkal na čelo Boris.                         – Prepáčte mi to páni. Nariekam ako dáka baba, ale ja skutočne neviem bez nej žiť! Zabijem sa!                                                                                                                  – Vieš ty, Ďurino môj, že to vôbec nie je hanbou, keď plače muž? Aj ja som plakal, hej, hej! Počúvaj, porozprávam ti jeden príbeh, aby si pochopil, že sa za plač vôbec netreba hanbiť – pokračoval Boris zamyslene a vážne pod vplyvom vypitého alkoholu. – Keď som vlani bol v Moskve, spomínaš si že, človeče, keď som tam v tej ich pres–tíž–nej No–vej ma–né–ži mal výstavu… Tak tam sme raz večer kolektívne vtrhli do nejakej reštaurácie, ktorá sa volala Tetrovovo hniezdo! No a tam som sa aj ja rozplakal, spitý so všetkými tými ruskými špongiami a maliarmi. A vieš, čo mi tí vtedy povedali?! Nevieš?! Samozrejme, nevieš! Ani ja som nevedel, ale dobrý Serjožka mi vyrozprával, presne to, čo ja rozprávam teraz tebe. Hej, tam u nich, pre muža nie je žiadnou hanbou, keď sa rozplače! A potom mi to vysvetlil, ten môj dobrý Serjožka, že ani názov tej reštaurácie – Tetrovovo hniezdo – vôbec nebolo zvolené náhodne. A vieš prečo, môj Ďuri!? Samozrejme, nevieš. Ani ja som to nevedel, kým mi to nepovedal môj Serjožka. A čo mi to povedal, ten môj dobrý Ser-jožka?! Povedal mi, že tetrov, ten nádherný vták, keď spieva svoje ľúbostné volanie – absolútne nič nepočuje. Je hluchý. Proste spievajúc ohluchne! Chápeš, človeče, ohluchne!                        – Ako to, Boris?! – čudoval sa Ďuri.                                                                                  – Tak, ohluchne od piesne, človeče! A práve preto, že vtedy nič nepočuje, práve vtedy poľovníci naňho poľujú. Hrozné! A viete, čo sa potom deje?! Samozrejme, neviete! On vtedy, ten hluchý tetrov, zahynie pre tú svoju pieseň a lásku. Hrozné. Skutočne hrozné. Teraz snáď chápeš, môj dobrý Ďuri, prečo sa hovorí – zamilovaný si po uši ako tetrov! Hej, hej, všetci sme my občas, a nielen občas, zdá sa, že vždy, praví tetroví muži! Te-tro-ví! Priprav sa na odstrel. Ach, Ďurino môj, len ty plač. My všetci hynieme pre lásku.

Ďalšie pokračovanie uverejníme v piatok 15. 3. 2019.