Čítanie na pokračovanie III. Martin Prebudila: No tak, usmej sa… (Vydavateľstvo SSS, 2019)

124
Obálka románu No tak, usmej sa...

Martin Prebudila je invenčný spisovateľ a prekladateľ zo Starej  Pazovy, nositeľ Zlatého odznaku Kultúrno-osvetového spoločenstva Srbska a Ministerstva zahraničných vecí Srbska v Belehrade. Má slobodného ducha a možno práve preto sa dokáže ľahšie prihovárať čitateľovi. Jeho miesto je aj medzi slovenskými spisovateľmi, ktorí tvoria svoje diela medzi dvoma domovmi, veď je predstaviteľom strednej generácie slovenského literárneho života vo Vojvodine, členom Spolku vojvodinských spisovateľov, Združenia spisovateľov Srbska, Spolku slovenských spisovateľov a Klubu nezávislých spisovateľov na Slovensku. Patrí tiež do literárneho zoskupenia – Generácia X. Vo svojej tvorbe sa zamýšľa nad hodnotovou orientáciou súčasného človeka. Nečudo, veď problém hodnôt a úlohy v živote človeka vystupujú do popredia práve dnes, keď naša spoločnosť prechádza množstvom rýchlych a hlbokých zmien. Práve táto hodnotová orientácia nadobúda smer ,,mať niečo” a nie „byť niekým“. Azda práve toto bolo motívom, ktorým autor načrel do hĺbky vzťahov, dnes podhodnotených a orientujúcich sa predovšetkým na materiálne hodnoty a konzum. Azda tu vidí tzv. krízu hodnôt. Žiaľ, netýka sa to len jednotlivca, ale celej spoločnosti. Kvalita nášho života závisí od toho, čo nás láka a čo odpudzuje, čo nás trápi, alebo naopak. Zaujímavým spôsobom nazrel svojou optikou do umeleckého prostredia v ktorom sa hrdina jeho knihy pohybuje, zvlášť pri búraní „zaužívaných konvencií“. Martin Prebudila napísal mimoriadne zaujímavú knihu o svete, ktorý je dosť často zahmlený pozlátkou, pod ktorú sa málokto dostane. Umelci si svoje často introvertné prostredie chránia. Kniha No tak, usmej sa… (Vydavateľstvo SSS, 2019) prichádza k čitateľovi, aby ho nielen zabavila, ale aj poukázala na nejeden ľudský osud.

PhDr. Eva Sisková, zodpovedná redaktorka

Pokračovanie úryvku z 8. 3. 2019

Miloš ešte stále sedel v Borisovom ateliéri. Sám. Za tým obrovským rustikálnym dubovým stolom pil kávu bez cukru z veľkého pomaľovaného keramického hrnčeka. Vstali okolo desiatej, vlastne zobudil ho Boris ospravedlňujúc sa, že musí neodkladne ísť do mesta a aby on, keď pôjde domov, iba zamkol ateliér. Kľúč mal nechať v poštovej schránke.
Kým Miloš s veľkou námahou otváral oči a vstával z Borisovej postele, tento sa už náhlil k mostu do mesta. Včera mu o tom nič nepovedal, veď ako by aj mohol, keď sa spili ako
dogy a ľahli si bohvie kedy. Miloš si spomenul, že asi pred úsvitom od ohňa prvý odišiel
Blbý Ďuri so zámienkou, že je na smrť unavený. Ach, tá jeho Eržika! O niečo neskôr sa do ateliéru stiahol aj Boris a za ním aj Miloš. Boris mu veľkoryso ponechal svoju posteľ a sám
sa oblečený zatiahol do dôstojníckeho šedoolivového futrovaného vaku. Ležiac tak na drevenej podlahe, v tom vojenskom vreci, pripomínal starého unaveného bojovníka. Onedlho začal chrápať. Aj jeho premohli únava a alkohol. Hneď za ním sa aj Miloš odtackal do uvoľnenej Borisovej postele, ktorá bola jedným z mála kusov nábytku v tej miestnosti. Stačil si len vyzuť ľahké mokasíny a oblečený sa zvalil do postele. O chvíľku už spal. Hlboko unavený z niekoľkých po sebe neprespatých nocí.
Teraz, keď tak sedel pri obrovskom stole v kúte a popíjal horkú kávu z veľkého keramického hrnčeka, Milošovi sa miestnosť z jeho súčasnej polohy, zdala byť omnoho väčšou a priestrannejšou. Akosi prázdnejšou. Z náprotivného horného otvoru, ktorý kedysi dávno pravdepodobne slúžil ako ventilačný otvor, predierali sa slnečné lúče a dopadali pred ním
presne na stôl. Svojím jasom lúče ako reflektor svietili na jeho ruky a keramický hrnček s kávou v istej chvíli sa mu zazdalo, že to ani nie sú jeho ruky. Slnečný lúč ich pretínal na predlaktí a tie nemo a odcudzene zostali ležať na stole. Zdvihol pohľad k štvoruholníkovému otvoru a hoci ho slnko bolestivo oslepovalo, chvíľu vydržal aby si obzrel tie ťažké mreže kuté rukou akéhosi dávno zosnulého kováča. Tento obraz ho nechtiac vrátil do obdobia, ktoré strávil v podobnej miestnosti s podobnými mrežami, nenávratných poldruha roka strávených vo väzení. Na koniec minulého storočia, presnejšie na ten diabolský a apokalyptický 1999999999999… rok si Miloš bude pamätať do konca života. Vtedy mu nebolo dané so všetkým skoncovať, namiesto toho bol ponechaný, aby jeho duša a telo naďalej trpeli najhlbšou bolesťou, ktorá ho pravdepodobne mala urobiť lepším, milosrdnejším, silnejším a menej zraniteľným. V ten deň, už si nevedel spomenúť, či to bol utorok, alebo streda, ale určite to bol jeden z prvých augustových dní, teda presne pred tromi rokmi okolo poludnia, vyšiel na balkón a všimol si, že dole pod ním na ulici premávka akosi zamrela. Po chodníku ponáhľajúc sa kráčalo len zopár drobných postavičiek. Nemohol uveriť, že sa ľudia skutočne vyľakali včera nahláseného zatmenia slnka, podľa mnohých – súdneho dňa.
– Šialené NATO bombardovanie sme akosi prežili, ale toto dnes určite neprežijeme – hovorili niektorí z jeho kolegov ešte dnes predpoludním v práci, predtým, než ich šéf okolo jedenástej neposlal domov pozerať priamy prenos konca sveta vysvetľujúc, že príkaz prišiel zhora, čo v istom zmysle slova bolo aj racionálne. Od rána aj tak nikto nič nerobil. Všetci hovorili iba o tejto téme a nepretržite vytelefonovávali svojím blízkym, aby skontrolovali kde sú a či sú v bezpečí. Skutočný idiotizmus: Miláčik, dieťatko moje, babička moja… si v bezpečí…?!
V bezpečí, predstavte si len, pred prichádzajúcim súdnym dňom?!
Aj Milošovi zatelefonovala z práce jeho Kristína vysvetľujúc mu, že aj ich riaditeľ poslal domov, ale že aj tak bude meškať asi hodinu, lebo sa po ceste musí zastaviť v obchode.
– Dobre Tina. Budem ťa čakať Na konci sveta…! – zašpásoval si Milan, pri čom mal na mysli ich obľúbenú čárdu na brehu Dunaja a bez štipky obáv zložil slúchadlo. Opäť sa vrátil na balkón a s chladným pivom v ruke si sadol do záhradnej stoličky, uvoľnený a nezaťažený hlúpymi a naivnými myšlienkami o možnej katastrofe, hoci…
Ani Miloš nebol celkom odolný voči rôznym proroctvám, ktoré čítal a v ktorých bolo naznačované, že pri konci famózneho XX. storočia planéta jednoducho vybuchne, a tak život na zemi zmizne, alebo aspoň jeho väčšia časť. Aj príroda aj ľudia aj zvieratá. Nastane skutočná kataklizma. Ešte ani nezačal chodiť do školy, keď mu babka po otcovi, pôvodom Češka, rozprávala o tom, ako máme byť dobrými, že sa musíme naučiť odpúšťať svojim blízkym, že nesmieme klamať a kradnúť, lebo ON všetko vidí a počuje a keď sa budeme
správať inak, ON nás potrestá. Babka Karolína, starostlivá babka Karolína mala čosi cez sedemdesiatpäť, keď sa jej vyčerpanej a natrápenej pomiatol rozum a keď jej myšlienky
„zapadli“ v akýchsi temných priepastiach. Počas niekoľkých týždňov, pokým ležala na smrteľnom lôžku, hrčavými i ťažkými prstami robila vo vzduchu pohyby akoby chytala neviditeľné vlnené nite, akoby ich ešte stále spriadala, akoby jej zostala ešte jedna malá nedokončená práca. Vtedy ju len málokto z jej početných detí a iných potomkov
navštevoval. Na rozdiel od nich, Miloš často pristupoval k jej lôžku a podával jej pohár vody, nejaký ten liek a dlho sedel na hokerlíku počúvajúc jej teraz už nezrozumiteľné a nesúvislé rozprávanie. Aj naďalej vo vzduchu spriadala pomyselnú vlnu. Boli aj chvíle, keď si celkom jasne pamätala niektoré mená, udalosti a veci. Raz, počas jedného z tých zriedkavých stavov jasnej mysle ho prísne napomenula: … aby si to už nikdy v živote neurobil!                                                                                                                        – Čo, babička? – spýtal sa vtedy ešte malý Miloš. – To s remeňom, či povrazom, nezbedník
malý…!
Akosi zjari, keď babka bola ešte na nohách a všetci z domu boli v práci alebo na roli, Miloš sa chcel obesiť. So svojimi neúplnými desiatimi rokmi prvýkrát chcel odísť z tohto nespravodlivého a nepoctivého sveta. Aspoň si vtedy tak myslel. Z ulice do dvora vbehol celý v slzách, nahnevaný a rozčúlený, že ho počas futbalu jeho prvý sused Pavel v jednom útoku takmer dolámal a následne dal aj rozhodujúci víťazný gól. Nesmel mu to oplatiť. Pavel bol o dva roky starší než on a takmer raz taký veľký a silný. Nenávidel ho aj seba, lebo kvôli nemu prehrali zápas. Od hanby a bezmocnosti zatúžil aby ho tu nebolo. Celý bez seba z ľudskej nespravodlivosti plačúc a vrieskajúc, bežal po dvore, až kým pri vchode do konskej maštale nezbadal zavesený starý otcov remeň. Zúrivo ho stiahol a chvejúcimi ručičkami ten koniec s dierkami pretiahol cez pracku. Tak pripravenú slučku si zavesil okolo krku. Neďaleko rástla mladá marhuľa a nakoľko jej spodné konáre boli dostatočne nízke a silné, Miloš sa v okamihu rozhodol, že sa tu obesí. Najnižší tenký konár bol tesne nad jeho hlavou a práve oň začal priväzovať visiaci koniec remeňa, pričom neprestával kričať: – Obesím sa…! Obesím sa…! Vtedy z kuchyne vybehla jeho babka Karla s drevenou varechou v ruke. Keď zbadala ako sa Miloš kolenačky kopŕca, aby čo najsilnejšie utiahol slučku okolo svojho krehkého krku, rozčúlene pribehla k nemu, rozmotala samovražedný remeň a bez váhania mu tou drevenou varechou nadelila po zadku. Zopár buchnátov sa mu ušlo aj po rukách a nohách. Aby si to zapamätal. Vtedy mu vážne pohrozila: – Aby si na niečo také už ani len nepomyslel! Počul si ma, ty zbojník jeden! Ty sa budeš vešať, sopliak jeden! Čo mám ja stará robiť? Pri vás sa živá dostanem do hrobu!
Bola rozčúlená ako nikdy predtým, dobrá a bohabojná babka Karla. Miloš vtedy musel pred ňou prisahať, že na také niečo už ani nepomyslí, a nieže…
Na kredenci vedľa jej záhlavia okrem pohára s vodou, liekov a oblého strieborného hrebeňa, ležala aj Biblia a zožltnutá tenučká knižočka, ktorú babička Karla tiež vedela takmer naspamäť. Často počúval s otvorenými ústami a vstrebával do seba dlhé úryvky práve z tej zožltnutej knižočky. A hoci vtedy bol ešte malý nato, aby to všetko pochopil, predsa mu až do dnešných dní utkveli v pamäti pasáže z tej múdrej prorockej knihy. Aspoň mu tak hovorila babička Karla. Už študoval, keď raz počas návštevy u svojej tety medzi jej niekoľkými knihami objavil práve tú zožltnutú knižočku. Poprosil tetu, aby mu ju požičala, ale ona mu láskavo navrhla, aby si ju ponechal, lebo dobre vedela, že má ku knihám zvláštny vzťah. Je to jedna z mála vecí, ktoré pripomínajú jeho matku a babka Karla ich lepšie uchová.
Nakoľko pre nastávajúce zatemnenie zostalo pomerne ešte dosť času, Miloš si na balkón priniesol spolu s novým otvoreným pivom aj túto babičkinu knižočku, ktorá v jeho knižnici
mala osobitné miesto. Kniha bola v češtine a Miloš si po toľkých rokoch opäť spomenul, aká bola vzdelaná jeho babka. Babička mala po starom otcovi český pôvod a do poslednej chvíle v tom jazyku plynulo hovorila aj písala. Na titulnej strane starého vydania asi z medzivojnového obdobia, v strede obyčajného mäkkého papiera bola perokresba sediacej kráľovnej a stojaceho kráľa a nad kresbou bol tučnými písmenami vytlačený nadpis:
Proroctví Michaldy kráľovny ze Sáby 13. Sibilly
Pomaly otočil prvú stranu a začal čítať úvodnú stať:
Úvod.
Proroctví Michaldy, královny ze Sáby třinácté Sibilly neb prorokyne o bodoucích věcech, kteráž přijela do Jeruzaléma ku králi Šalamounovi, aby slyšela moudrost jeho, před narozením Kristovým 578 let, tyto řeči mluvila k němu v jazyku židovském…
Z kontextu samého začiatku knihy Miloš pochopil, že kráľovná zo Sáby navštívila kráľa Šalamúna, ale vôbec mu nesedel rok ich stretnutia, lebo ako vieme, tento kráľ žil a panoval
v rokoch 970 až 931 pred naším letopočtom, tak to jednoducho nebolo možné. Avšak, ak to bola trinásta kráľovná zo Sáby, tak to možné bolo.
Táto knižočka bola pravdepodobne jednou z početných starozákonných apokryfov, ktoré mali prorocký, alebo apokalyptický charakter. Vedela to babička Karla, alebo to aspoň tušila…?!
Bez ohľadu na dôveryhodnosť obsahu tejto knižočky, verila v jej pravdivosť rovnako, ako verila v pravdivosť samotnej biblie. A stále si ju znova a znova čítala, takže ju mohla v tom jej neskoršom veku vedieť takmer naspamäť. Aj keď už bola na úmrtnej posteli, v zriedkavých chvíľach jasnej mysle, obávajúc sa o budúcnosť vnuka Miloša a jeho generácie,
s určitou dávkou strachu v zachrípnutom a hlbokom hlase hovorila mu o tom, ako na konci XX. storočia nastane strašný súd, že oheň spojí nebo a zem, že budú veľké zemetrasenia,
záplavy a veľké sťahovania. Svet ovládne žltá rasa! Často hovorievala: – Všetko, čo stojí vzpriamene, sa prevráti…! A tí, ktorí budú živí, budú závidieť mŕtvym…!
Iba jej svojskou presnosťou vedela povedať, že sa v roku 1999 narodí Antikrist, avšak už o rok na to sa narodí skutočný spasiteľ a na presné mesto jeho narodenia poukáže neznáma
kométa v podobe venca. Všetky tieto babičkine rozprávania, vtedy ešte malý, Miloš
počúval ako najlepšie vymyslené rozprávky s veľkým obdivom a istým rešpektom a neskôr s trvalou nádejou, že počas jeho života k tomu konečnému koncu sveta azda nedôjde.
Oveľa neskôr, keď čítal Bibliu, spomínal si na tie babičkine apokalyptické výstrahy a porovnával ich so slovami biblických prorokov, napríklad apoštolov Lukáša a Mateja, ale rovnako aj s veštbami početných nadri a kvázi prorokov. Predsa len veril, že vo všetkom je niečo, lebo bol presvedčený, že sa tu nič nedeje náhodou, čo nespočetnekrát pri rôznych príležitostiach a v rôznych situáciách opakoval a dôsledne obhajoval ako svoj
osobný názor a hlboké presvedčenie. Podľa všetkého planéte a ľudskému rodu sa nechystalo nič dobrého.
– Aj toto nastávajúce zatmenie slnka malo byť akousi predohrou k tomu dlho ohlasovanému koncu sveta – uzavrel Miloš svoje zaoberanie sa proroctvami a spomienkami na dávno zosnulú babičku Karlu. A predsa, dobre vedel, že sa tento náš tuzemský svet, len ťažko dá predstaviť bez všemohúceho a vševidiaceho, bez Boha, akokoľvek ho už pomenujeme.
Na balkóne dopil pohár piva a keď sa vybral do kuchyne s úmyslom, že poupratuje stôl a poumýva v dreze nakopené včerajšie riady, zrazu mu telo zaliala vlna vlažného vzduchu.
V tej chvíli mesto začala zahaľovať narastajúca temnota sprevádzaná chladným vetrom. Teplota okamžite klesla o nejakých sedem-osem, možno až o celých desať stupňov a Miloša začali opantávať strach, jemná tieseň a triaška.