Čítanie na pokračovanie pre deti – I., II. a III. časť Erich Kästner: Malý muž a malá slečna (Vydavateľstvo SSS, 2019)

602

Erich Kästner je špičkový autor pre deti a jeho knihy pozná niekoľko generácií. Na Slovensku však niektoré z jeho kníh ešte vôbec nevyšli, preto Vydavateľstvo SSS systematicky tento nedostatok napráva každoročným vydaním ďalšej.

(Viac aj na https://literarnytyzdennik.sk/erich-kastner-maly-muz/)

Kniha, ktorá vyšla prvý raz v roku 1967, sa v Nemecku dočkala už 24-tich reedícií, no nám je celkom neznáma. Hrdinom detského románu je opäť trpasličí kúzelníkov učeň Maximko, o ktorom príde režisér z Hollywoodu nakrútiť film. Maximkovi sa jeho osamelosť vo svete veľkých ľudí v tomto pokračovaní príbehu podarí prekonať. Po nakrútení filmu a jeho premietnutí v USA sa totiž na Aljaške nájde rovnako drobné dievčatko Emily, ktoré za Maximkom pricestuje. V detskom svete vystupujú aj dospelí hrdinovia, spomenieme aspoň Maximkovho otčima Jokusa von Pokusa s manželkou a či zločincov Bernarda a Ota, veď príbeh sa nezaobíde bez napätia…. Kästner potvrdzuje svoju koncepciu detského románu: realistické presné vykreslenie, morálny prístup, kriminálnú zápletku, starostlivé vykreslenie charakterov. Slovenský preklad pripravila skúsená a zručná prekladateľka Kästnerovych diel Iva Vranská Rojková. V knihe sú početné originálne ilustrácie z nemeckého vydania od Horsta Lemkeho, ktoré verne napodobujú štýl pôvodných Tierových ilustrácií a Kästnerovým knihám dávajú osobitý atraktívny nádych.

Prvá kapitola

Kriminálny komisár Buldog zahryzne do granitu / Bernard má komplex a plešatý Oto smäd / V Tempelhofe pristane cestovná spoločnosť z Paríža / Mister John F. Drinkwater prichádza z Hollywoodu, je vysoký 1,90 m a má naponáhlo.

„Čo doposiaľ vieme o tých dvoch naničhodníkoch, nestojí za reč,“ priznal kriminálny komisár Buldog. „Máme ich pasy, ich letenky a ich odtlačky prstov. Pasy sú falošné. Cieľ letu je Madrid. Nemyslím si však, že tam chceli ostať.“

„Ale odtlačky prstov sa nedajú sfalšovať,“ tvrdil Maximko. Sedel v strede písacieho stola na okraji popolníka a pohojdával nohami. „Odtlačky prstov sú vždy pravé.“

„To sedí!“ prízvukoval Jakub Bystrý. „Každý človek má svoje jedinečné odtlačky. Ani len dvojičky ich nemajú rovnaké. A ak už bol niekto raz vo väzení, je odhalený. Polícia porovná nové odtlačky prstov s tými vtedajšími, a vec je jasná.

„Myslíte si, že sme spali?“ spýtal sa komisár. „Ani sme oko nezažmúrili,“ srdcervúco zazíval. „Ihneď sme o prípade upovedomili Interpol v Paríži, Scotland Yard v Londýne, FBI vo Washingtone a Spolkový kriminálny úrad vo Wiesbadene.“

Profesor Jókus von Pokus vyzeral prekvapene. „Načo toľko okolkov? Tí dvaja povaľači ukradli Maximka a chceli ho uniesť do zahraničia. Za to patria do väzenia a o rozsudku niet pochybností. Pri tom nehrá žiadnu rolu, ako sa v skutočnosti volajú a či predtým kradli strieborné lyžičky alebo zlaté hodinky!“

„Pre vás nehrá, ale pre nás áno,“ zhovievavo skonštatoval komisár Buldog. „Pretože po prvé, predošlé tresty sprísňujú nasledujúci trest. A po druhé, chceme sa dostať pod kožu povestnému seňorovi Lopézovi. Plešatý Oto porozprával malému mužovi veľmi zaujímavé veci. Možno aj ja z neho niečo vytiahnem.“

Maximko sa zľakol: „Chcete ho mučiť?“

„Nezmysel,“ zamrmlal komisár Buldog.

„Pretože na zlodeja sa ku mne správal celkom milo. Je skôr hlúpy než zlý,“ obhajoval Ota Maximko.

„Aj hlupáci bývajú nebezpeční,“ skonštatoval komisár.

V tom momente sa Maximko preklopil dozadu a padol do popolníka. Keď sa z neho opäť vydriapal, vyzeral dosť nedobre a rozkýchal sa.

Jókus vylovil špičkami prstov cigaretový ohorok, očistil ním chlapca, ako to len šlo a napomenul ho: „Popolníky nie sú vhodným miestom pre nefajčiarov. Zapamätaj si to!“

V čakárni pred komisárovou pracovňou stáli dve drevené lavice. Na jednej, medzi dvoma strážnikmi, sedel plešatý Oto a na druhej Bernard. Tiež medzi dvoma strážnikmi.

„Sprosté čakanie,“ zavrčal Oto. „Vysedávame tu ako u zubára.“

Bernard sa naňho výhražne pozrel. „Ale u zubára treba otvoriť ústa dokorán. Na polícii naopak…“

„Ticho!“ nahnevane ho zahriakol strážnik.

„Držte hubu!“ zavelil druhý.

„Počuješ,“ ozval sa Bernard a potichu sa pochechtával. „Dokonca aj polícia požaduje, aby si držal zobák.“

„To platí aj pre vás!“ nazlostene skríkol tretí strážmajster. „A už ani slovo!“

„Beriem na vedomie,“ odvetil Bernard.

„Beriem na vedomie,“ zopakoval plešatý Oto a vyľakane pozrel na Bernarda. Potom všetci šiesti stíchli a čakali ďalej.

Najprv odviedli Bernarda. Posadil sa oproti komisárovi, prehodil si nohu cez nohu a zbežne šacoval pohľadom prítomných. Žiadnu mimoriadnu pozornosť nevenovali ani malému mužovi, ktorý teraz sedel na skrkvanej škatuľke od cigariet. S chladným pokojom si obzeral škaredú kanceláriu a povedal: „Máte to tu veru priam nádherné.“

Žiak Bystrý sa zachichotal. Komisár dnes zmysel pre humor nemal. Príliš ho zmáhala únava. „Nechajte si tie žartíky! Vy a váš kumpán ste uniesli maloletého umelca Maxa Kremienka z berlínskeho hotela, držali ste ho v byte opusteného domu a chceli ste s ním utiecť do zahraničia.“

„Už teraz by som rád niečo uviedol na pravú mieru,“ vyhlásil Bernard. „Maloletého umelca Maxa Kremienka som prezlečený za čašníka uniesol bez Otovej pomoci. A to, že sme ho chceli vziať so sebou do zahraničia, je vaša ničím nepotvrdená a nepotvrditeľná domnienka.“

„Nechceli ste ho teda uniesť do Južnej Ameriky?“

„To by mi tak ešte chýbalo! Toto malé revúce strašidlo?“ Bernard sa striasol odporom. „Až do Južnej Ameriky? Načo? Tú poznám len zo školského atlasu.“

Maximko vyskočil a pohrozil mu päsťou. „Klamete! Chceli ste ma odniesť Lopézovi!“

„Lopéz?“ Bernard sa tváril prekvapene. „Nikdy som to meno nepočul.“

„Tak, tak. A prečo ste teda chlapca vôbec ukradli?“ spýtal sa Buldog.

„To je dlhá história,“ odpovedal mu obvinený.

„Tak tú dlhú históriu skráťte,“ prikázal komisár.

„Mám totiž zlozvyk,“ pustil sa do vysvetľovania Bernard. „A tento zlozvyk som mal už ako dieťa. Keď vidím prázdnu zápalkovú škatuľku, vezmem ju, strčím do nej niečo živé a vláčim tú škatuľku so sebou. Niekedy to býva chrúst alebo čmeliak, prípadne motýľ. Alebo hovnivál. Alebo mucha mäsiarka. Potom to v škatuľke, čo nosím vo vrecku, šuští, bzučí a trepoce sa. Neexistuje pre mňa nič vzrušujúcejšie. A keď som čítal v novinách o malom mužovi, nemal som viac pokoja.“

„Ale ja nie som žiaden hovnivál!“ pobúrene skríkol Maximko.

„Zlozvyky nie sú choroba,“ povzdychol si Bernard.

„Treba mu zašiť vrecká,“ navrhol žiak Bystrý.

Kriminálny komisár stisol tlačidlo zvončeka. „Srdečná vďaka za váš zlozvyk, pán… Ako sa to vlastne voláte? Alebo presnejšie: Ako ste sa volali, keď ste ešte striasali chrústov zo stromu?“

„Veľmi rád by som vám pomohol,“ povedal Bernard. „To je jasné. Ale zabudol som, kedy som sa narodil a kde. Bolo to už tak dávno.“

Jeden z štyroch strážcov vošiel do miestnosti.

„Odveďte ho!“ prikázal Buldog. „A priveďte toho druhého.“

Na stoličke, kde predtým sedel Bernard, sedel teraz plešatý Oto. Zízal pred seba s pohľadom upreným na dosku pracovného stola.

„Ahoj!“ zvolal Maximko.

„S čímsi ako si ty, sa nebavím,“ odvrkol Oto. „Človek sa k nemu správa ako vlastná mať, a on ma podrazí. Vraj ho bolí brucho, vraj pomôžu valeriánske kvapky, a ja somár ich hneď utekám kúpiť – nie, tu je všetka dôvera fuč,“ zúfalo krútil plešatou hlavou. „Kam dospeje svet, keď už takíto malí chlapci sú takí záterní!“

„Zákerní,“ opravil ho Jakub Bystrý.

Oto mávol rukou. „Veď je to fuk a udri jak buchni. Ja som ľudský človek, a on ma udal. To si nesmie dovoľovať ani trpaslík.“

„Na zlodeja detí mi pripadáte príliš bezočivo prostoreký,“ pokojne skonštatoval Jókus a naklonil sa dopredu.

„Ústa už vôbec neotvorím,“ vyhlási Oto, „už len u zubára.“

„To by bolo nemúdre, môj milý,“ ozval sa komisár. Potom vytiahol z ľavej bočnej zásuvky fľašu pálenky a pohár, oboje postavil na písací stôl a usmieval sa, ako by bol Otov obľúbený strýko. „Malého muža ste neukradli vy. O to sa postaral váš komplic Bernard. Previnili ste sa však tým, že ste mu pomáhali. Aj to je ťažký zločin. Ale ,spoluúčasť‘ je ohybný pojem.“

Plešatý Oto zízal ako zhypnotizovaný na plnú fľašku a prázdny pohár.

„Záleží na posúdení súdu, aký vysoký trest udelí,“ Buldog naplnil dvojdecák dopoly, posunul ho k Otovi a zaželal mu: „Na zdravie!“

Oto schmatol pohár, a skôr než ostatní stihli narátať do tri, už bol prázdny. Mľaskal od slasti, postavil pohár späť na písací stôl, zalapal po dychu a spýtal sa: „Tak teda čo chcete vedieť?“

„Kým ste držali malého muža v zajatí, kadečo ste mu porozprávali. O akomsi seňorovi Lopézovi. Je to vraj najbohatší človek na svete, býva medzi Santiagom a Valparaisom v tajuplnom hrade, zbiera staré umelecké diela a mladé baletky a necháva sa ochraňovať stovkou ostreľovačov. Vy sám a Bernard ste pred dvoma rokmi uniesli z Lisabonu Cigánku, ktorá musí odvtedy Lopézovi denne vykladať karty. Čo ešte viete o tomto mužovi a o jeho spolupracovníkoch? Dal vám príkaz na krádež malého muža osobne? Kedy a kde? Alebo jestvuje sprostredkovateľ? Ako sa volá?“

Oto upieral zrak na fľašu, prechádzal si jazykom po perách a mlčal.

„Ruka ruku umýva,“ skonštatoval komisár. „Vy pomôžete mne, a ja pomôžem vám.“ Opäť nalial pohár do polovice. „Na zdravie!“

Plešatý Oto si teraz dal načas. Pil v malých dúškoch, natriasal sa, akoby chcel pálenku v tele poriadne porozdeľovať a potom prehovoril: „To je najdivokejšia zbojnícka báchorka, akú som počul od môjho detstva. Z toho môže človeku ľahko prasknúť bubienok!“

Ostatní naňho znechutene pozreli. Maximko šermoval rukami a nahnevane kričal: „Ja neklamem!“

„Prirodzene, že nie,“ súhlasil Oto. „Výraz klamanie podstatu toho, čo tu odznelo, ani zďaleka nevystihuje. Toto je svetový rekord, chlapček. Taká bujná fantázia v takej malej hlavičke – ako to len robíš?“

„Neklamem,“ reval Maximko, akoby ho na nože brali. „To je nekonečná bezočivosť!“

Profesor Jókus von Pokus si nervózne poťahoval elegantné fúziky. „Ja som trpezlivý človek,“ povedal, „ale teraz ma začínajú svrbieť päste.“ Pomaly sa postavil.

„Bravo!“ zvolal žiak Bystrý. „Rozložte ho na súčiastky!“ Celkom mu sčerveneli líca.

Vtedy kriminálny komisár udrel päsťou do stola tak energicky, že Maximko nedobrovoľne vyletel do vzduchu. „Žiadam ticho,“ zavrčal Buldog. Potom odložil fľašu späť do zásuvky a stisol zvonček. „Na dnes posledná otázka,“ oznámil hrozivo plešatému Otovi. „Keby nebolo pána Lopéza – prečo ste teda vy ,opitý plesnivec, nie plešavec, nie plešivec, ach čo, plešivec… vôbec chlapca ukradli?“

Oto vyvalil oči. „Vy ani neviete, čo chcete. Najprv mi tu vyklopíte, že som to vôbec nebol ja, ale Bernard, a odrazu mám vedieť, prečo som to urobil? Bol som predsa iba pomocník, .spolupáchateľ‘, a to je kolosálne ohybný pojem. Veď sa spýtajte Bernarda!“

Do miestnosti vošiel strážnik.

„Odviesť!“ zvrieskol komisár.

Len čo bol Oto vonku, vybral sa Buldog k divánu v kúte, posadil sa, vyzul si čižmy a ostatným oznámil: „Je síce ešte len popoludnie, ale dvadsaťštyri hodín som nespal. Dobrú noc.“ Potom sa zvalil, pružiny v diváne zakvíkali ako dvadsať šteniat pred kŕmením. Ale komisár to už nepočul.

Rovnaké popoludnie sa udiali ďalšie dve veci, čo sa týkajú nášho príbehu. Do Berlína dorazil mister Drinkwater a v Orly, teda na parížskom letisku, sa začala „Operácia Šípková Ruženka“. Tento podivný názov však získala akcia až potom, keď už bolo neskoro. Dodatočne sú ľudia vždy múdrejší.

Dodatočne sa teda skonštatovalo, že z Orly o 16:25 odletela charterová mašina do Berlína s tridsiatimi ôsmimi pasažiermi na palube. No, takéto turistické lety nie sú nič nezvyčajné. Ani fakt, že cestovné spoločenstvo pozostávalo len z mužov, nebol ničím nápadný. Možno išlo o kolkársky klub.

Let do Berlína prebehol hladko. Lietadlo odstavili do hangáru. Bolo prenajaté na tri dni a spiatočný let zákazník zaplatil vopred. Vedúci cestovateľov, monsieur Boileau, požiadal pilota, aby mu oznámil, v ktorom hoteli ho môže telefonicky zastihnúť. Pretože cestujúci možno budú mať záujem uskutočniť spiatočný let do Paríža už skôr. Po získaní tejto informácie sa Boileau s pilotom rozlúčil a pohľadal svojich ľudí, ktorí už stáli v hale vedľa bežiaceho pásu a čakali na kufre.

Čo mali v Berlíne v pláne, ostávalo zatiaľ tajomstvom. Za členov kolkárskeho klubu alebo za viachlasný mužský spevácky zbor by ste ich pri pohľade na to, ako vliekli ťažké kufre, určite nepovažovali. Vy ste však na letisku, žiaľ, neboli. Veru, človek sa nemôže rozkrájať.

To isté popoludnie, ako som už povedal, dorazil aj mister Drinkwater, jeden z najväčších amerických filmových producentov. Celkovo to bol veľký muž: meral meter deväťdesiat v ponožkách. To každý nedokáže.

Pôvode chcel poslať len splnomocnenca firmy pre Európu. Jemu vďačil za prvé upozornenie na senzácie, ktoré sa odohrali okolo malého muža. No potom sa dal do pohybu sám pán Drinkwater. Hollywood – New York – Londýn – Berlín, čas mu cestou ubehol tak rýchlo, akoby preletel. Rozhodol sa, že musí sfilmovať Maximkov príbeh stoj čo stoj. Dúfajme, že konkurencia ešte nezavetrila, čo za skvelý obchod sa tu povaľuje uprostred ulice. Povedal si: Teraz alebo nikdy!

Keď sa priviezol k hotelu Hilton na Budapeštianskej ulici a v celej svojej výške vyliezol z taxíka, pri vchode už stáli riaditelia hotelu a ukláňali sa mu.

„Čo hľadáte?“ spýtal sa ich, keď sa tak hlboko predklonili. Skôr než sa stihli zdvorilo zasmiať jeho žartu, bol už pri výťahu. A skôr než ho dobehli pri výťahu, už sedel v hotelovej izbe a telefonoval. Tým sa začína…

Druhá kapitola

Riaditeľ Lejavica mení farbu rukavičiek / Ruženka Marcipánová požičia misterovi Drinkwaterovi divadelný ďalekohľad / Filmové rozhovory v Modrom salóniku / Niektorí nesmú v noci spať, niektorí to nedokážu, niektorí to nechcú.

Mister Drinkwater bol neúnavný muž. „Spím len dvakrát do roka,“ zvykol hovoriť. „Raz v júli a druhý raz v decembri, ale potom prespím celý mesiac. Deň čo deň spím celých dvadsaťštyri hodín, tu nepoznám zľutovanie.“

Keď reportéri vyvaľovali oči a pýtali sa, či aspoň príležitostne nevstane, aby zjedol nejakú drobnosť, odvetil: „Nie. Nikdy nerobím nič polovičato. Mesiace spánku trávim na svojej jachte Sleepwell a okrem kapitána mám na palube dvoch spoľahlivých zamestnancov. Jeden musí za mňa jesť a druhý sa musí za mňa umývať.“ Nedalo sa na ňom rozpoznať, či klamal, či nie, pretože pri svojich slovách nemihol ani brvou.

Nech je už, ako chce: tu v Berlíne John Foster Drinkwater vôbec nevyvolával ospanlivý dojem. Telefonoval s Jókusom von Pokusom. Telefonoval s riaditeľom cirkusu Lejavicom. Telefonoval s kriminálnym komisárom Buldogom, ktorému telefonát vôbec neprišiel vhod, lebo ešte stále dospával na gauči prebdetú noc. Telefonoval s americkým generálnym konzulom. Telefonoval s miestnou pobočkou Deutsche Bank. A telefonoval s frankfurtskou filiálkou svojej filmovej spoločnosti. Potom sa umyl. Tentoraz osobne, pretože nebol ani júl, ani december. Neskôr, tiež osobne, jedol ragout fin zapečený so syrom v hotelovom bare Golden City.

A na začiatku cirkusového predstavenia sedel v lóži, ktorú preňho rezervovali.

Riaditeľ Lejavica ho veľmi radostne privítal, pričom mal na rukách žiarivo biele glacé rukavičky a veľactenej návštevy sa spýtal, či smie do posledného miesta vypredanému hľadisku predstaviť zaujímavého hosťa.

„Prečo sa pýtate práve mňa?“ čudoval sa Drinkwater. „Opýtajte sa predsa jeho samého!“

Riaditeľ Lejavica spľasol nad hlavou bielymi rukavicami. „Aké nedorozumenie! zvolal znepokojene. „Zaujímavý hosť, ktorého chcem predstaviť, ste predsa vy.“

„Neopovážte sa! Prišiel som ako obchodník. Prehnaná reklama predražuje nákup!“ nahnevane zaprotestoval Drinkwater a pridal otázku: „Chcete mi urobiť láskavosť?“

„Prirodzene,“ rozpačito odvetil riaditeľ cirkusu.

„Potom si svojimi krásnymi bielymi rukavicami držte ústa, kým naša zmluva nebude celkom v suchu,“ rázne odporučil Lejavicovi americký filmový producent.

„Dúfam, že to s tými rukavicami myslíte len obrazne,“ pobúrene poznamenal riaditeľ Lejavica a rozhodol sa pre odchod. „A teraz idem,“ oznámil.

Mister Drinkwater listoval v brožúre s programom a mimochodom utrúsil: „Myslel som, že ste už na ceste.“

V profesorovej šatni hlboko dotknutý riaditeľ cirkusu rozprával, čo zažil. „Taký neokrôchaný patrón!“ hromžil. „Vraj si mám držať ústa!“

„Príliš zdvorilý, veru, nebol,“ súhlasil Jókus. „Ale v podstate mal pravdu. Nechce, aby si ho konkurencia všimla a ponúkla nám viac peňazí, než on.“

„Čo nás do toho?“ riaditeľ si vykrúcal konce fúzov dohora. „Zmluvu máme uzavrieť s tým, kto ponúkne najviac peňazí.“

Jókus so smiechom nesúhlasne potriasal hlavou. „Uzavrieme zmluvu s najlepším mužom. A to je mister Drinkwater. Smiem vám osviežiť pamäť, milý Lejavica? Pred istým časom, a nie je to ani tak dávno, malo v cirkusovom svete senzačný úspech číslo ,Veľký zlodej a malý muž‘. Gagy, ktoré ponúkali dvaja umelci publiku, nemali obdoby. A čo? Naháňali sa tí dvaja umelci za peniazmi?“

Riaditeľ Lejavica si utrápene prezeral špičky svojich lakovaných topánok. „Nie. Ale nová zmluva, ktorú ste so mnou uzavreli, tiež nebola najnevýhodnejšia.“

„Prečo by sme sa mali vzdávať zaslúžených výhod? To by tak ešte chýbalo,“ odvetil Jókus. „Moje krédo znie: najlepšia možná zmluva s najlepším možným mužom. To platí pre vás a to platí aj pre mistera Drinkwatera. Zhodneme sa na tomto prístupe?“

„Rozkaz, pán profesor!“ Lejavica zrazil päty, spravil čelom vzad a odpochodoval k dverám. Tam sa zrazil s Ruženkou Marcipánovou.

Mala na sebe dres a gazeliu sukničku, pretože sa chystala do manéže na trampolínu, aby predviedla svoje neodolateľné skoky. „Platí, na čom sme sa dohodli?“ zavolala na riaditeľa. „Mám si cez prestávku prisadnúť k nášmu filmovému cárovi?“

„Buďte opatrná,“ varoval ju riaditeľ Lejavica. „Filmový cár hryzie.“

„Mňa nepohryzie,“ skonštatovala Ruženka a vystrúhala piruetu.

„Pokojne si sadni k nemu do lóže, miláčik,“ ozval sa Jókus. „A ak by ťa pohrýzol, neostaň mu ani ty nič dlžná.“

„Odkážem mu to,“ predviedla hlboký úklon a odcupkala uličkou medzi maštaľami.

Program prebiehal, ako sa na program patrí, čiže podľa programu. Umelci, klauni, kone a dokonca aj tiger sa mimoriadne usilovali. V divákoch vzbudili vynikajúcu náladu. A aj pán Drinkwater sa dobre zabával. Popritom si občas zapisoval poznámky. Vyzeral, akoby umelcov známkoval. Zrejme aj čosi počítal. Obchodníci to majú v krvi. Počítajú dokonca aj v spánku. Zdá sa, že sa im táto činnosť oplatí.

Nastala veľká prestávka a väčšina divákov sa zdvihla zo svojich sedadiel. Drinkwater však ostal na mieste. Potom do lóže vošla Ruženka Marcipánová, s blond vlasmi a v strieborných šatách. Vtedy vstal. „Boli ste skvelá,“ skonštatoval. „A ste prekrásna.“

Pobavene mu podala ruku. „Človeka poteší, keď ho vedia oceniť.“ Potom, čo sa obaja posadili, vytiahla divadelný ďalekohľad a podala mu ho.

Vzal ho, poprezeral si Ruženku cez zväčšovacie sklo a prikývol. „Dokonca mimoriadne krásna!“

„Ste trošku nechápavý, mister Drinkwater,“ usmiala sa. „Cez ďalekohľad ste sa mali pozerať, až keď vystúpi Jókus s Maximkom.“

„Škoda,“ skonštatoval.

Druhá polovica programu sa odohrala ešte majstrovskejšie než prvá. Nečudo. Všetci horúčkovito čakali na senzáciu, na číslo ,Veľký zlodej a malý muž‘. A keď profesor Jókus von Pokus vstúpil do manéže za duniaceho aplauzu, mister Drinkwater si divadelný ďalekohľad od Ruženky Marcipánovej pevne pritisol k očiam. Nechal ho klesnúť až potom, ako sa holubica Emma vrátila s Maximkom na chrbte z okružného letu v kupole cirkusu a úspešne pristála na profesorovej dlani.

Na dvadsaťosem minút sa pritom známy filmový producent zmenil na jedného z tisícov očarených divákov. Smial sa spolu s ostatnými. Vyvaľoval oči ako oni. Pociťoval rovnaký strach ako ostatní. Aj tlieskal ako oni.

A keď sa kruhové mreže vzniesli nahor, vrhol sa spolu s ostatnými do davu, aby konečne zbadal malého muža, ktorému všetci mávali. Pretože, hoci ho Ruženka vyzbrojila divadelným ďalekohľadom, chlapca nevidel ani na sekundu.

Marcipánová slečna nespúšťala pána z Hollywoodu z očí. Nič jej neušlo. Teraz vedela, že to nie je len chladnokrvný obchodník, ktorý vidí namiesto života čísla, namiesto ľudí ich mzdové nároky a namiesto kytice kvetov jej maloobchodnú cenu.

Keď sa predieral vzrušeným davom a vracal sa do lóže, bol už znovu chladným počtárom. „Kupola stanu sa bude ťažko osvetľovať. No let holuba musím zachytiť ostro ako cez lupu. Neexistuje vari aj pevná strecha nad hlavou? Murované cirkusy? So stabilnými rampami pre reflektory na kupole? A pre mojich kameramanov? Okrem toho sú aj poistné poplatky pri nakrúcaní v takýchto štvorstožiarových stanoch príšerne vysoké.“

Ruženka sa usmiala. „Keby to tak nebolo, nemuseli by sme v stanoch pracovať my cirkusanti, ale zvládali by to aj poisťovací agenti.“

„Vynikajúci nápad!“ povedal mister Drinkwater a pôžitkársky zatvoril oči. „Oddych by som vám srdečne doprial.“

Potom Ruženka nasadila vecný tón. Oznámila mu, že napríklad v Mníchove je cirkus Koruna. Na Marsovom námestí. Neďaleko od hlavnej železničnej stanice. Sídli v murovanej, pred pár rokmi renovovanej budove.

„Dá sa ten cirkus prenajať?“ vecne sa spýtal Drinkwater.

„Načo?“ odvetila otázkou marcipánová slečna. „Veď tam tak či tak budeme ešte v tomto roku hosťovať.“

Drinkwater sa potešil, ale s miernou obavou sa spýtal: „Dúfam, že nie v decembri, lebo vtedy spím.“

„Riaditeľ Lejavica uzavrel zmluvu na október a november,“ oznámila Ruženka.

„All right,“ uspokojil sa Drinkwater. „Mníchov mi vyhovuje. A aj dva mesiace mi vyhovujú. Cirkus nakrútime v cirkuse, ateliérové scény v Bavarii v Grünwalde, a domnievam sa, že dedinka Kremienok tiež leží niekde v blízkosti.“

„Čo chcete robiť v Kremienku?“ zaujímala sa Ruženka.

„Tam sa predsa bude začínať dej nášho filmu!“ vysvetľoval. „V malej dedinke s drobnými domčekmi, maličkými obyvateľmi a cvičencami. A s Maximkovými malými rodičmi, keď obaja so svojimi minikufríkmi vykračujú k ministaničke, aby vo veľkom svete hľadali šťastie. Alebo si viete predstaviť nejaký lepší začiatok?

Pokrútila hlavou. „Lepší začiatok neexistuje, mister Drinkwater.“

„Volajte ma John,“ ponúkol jej príjemným tónom.

Diváci okolo ich lóže začali prejavovať nespokojnosť. Niektorí hovorili „Pst!“ a „Ššš!“. Jeden dokonca zlostne utrúsil: „Držte konečne klapačky!“

Po predstavení sa stretli v Modrom salóniku hotela, v ktorom býval Jókus s Maximkom. Posedenia sa zúčastnilo päť osôb: Ruženka Marcipánová, John F. Drinkwater, malý muž, Jókus von Pokus a – v rohu medzi nimi uväznený – riaditeľ Lejavica. Mal na sebe myšaco sivé rukavice. Takpovediac, odzrkadľovali polosmútok. Napomádované špičky fúzov mu viseli na pol žrde. Možno sa na filmového strýka z Ameriky ešte stále hneval.

„Och, počkať!“ zašepkal Maximko a strhol sa, keď sa vynorila vysokánska postava mistera Drinkwatera. „Veď ten muž hore nikde nekončí! To by bolo niečo pre mňa. Rodená šplhacia tyč!“

„Správaj sa slušne!“ prísne ho napomenul Jókus. Malý muž sedel za stolom a lyžičkou jedol horúcu čokoládu.

„Rozkaz, pán profesor,“ zašepkal Maximko.

Drinkwater si zapálil veľkú čiernu cigaru a potom vyhlásil: „Chcem nakrútiť životný príbeh Maximka Kremienka, a prirodzene, on sám musí hrať tú rolu. Ani ostatné hlavné role neobsadím hercami, ale vami. Kvalitní artisti sú takmer vždy použiteľní ako herci.“

„A kto bude hrať riaditeľa cirkusu?“ opatrne sa spýtal riaditeľ Lejavica.

Drinkwater sa zasmial. „Prirodzene, že vy! Alebo poznáte niekoho lepšieho? Nie? Ani ja nie.“

Lejavicove poklesnuté končeky fúzov sa opäť vztýčili. Potom si potajomky pod stolom sňal sivé rukavice a odložil ich. Krátko nato sa mu na rukách objavili snehobiele rukavice. Neudiali sa žiadne čary, jednoducho mal pri sebe jeden sivý a jeden biely pár. A striedal ich podľa nálady, akú práve mal. Potreboval to k životu. Prečo nie? Bývajú aj horšie návyky. A väčšina z nich vyjde drahšie.

Mister Drinkwater podrobne vysvetľoval prítomným, ako si predstavuje film, kedy a kde ho mieni nakrúcať a že réžiu prevezme on osobne. Oznámil im aj to, ktorých dvoch hercov si vyhliadol na úlohu zlodejov detí, pretože, zažartoval, tí skutoční darebáci, Bernard a plešatý Oto, zrejme od komisára filmárske prázdniny nedostanú. Potiaľ v tom mal jasno. „Ibaže čosi mi chýba,“ dodal. „Čosi veľmi dôležité. Príbeh lásky. Pretože príbeh lásky patrí do každého filmu. Ale ten ešte vymyslím.“

Vtedy sa Maximko zasmial a takmer sa zakuckal horúcou čokoládou.

„Možno by sme vám mohli pomôcť,“ ponúkla Ruženka Marcipánová s vážnou tvárou. „Čo ak by sa vo vašom filme artistka skáčuca na trampolíne zaľúbila do kúzelníka?“

Drinkwater si potiahol zo svojej havany a zamyslel sa. „Nie je to taký zlý nápad. Ale chýba tam ešte dramatický konflikt. Ten je najdôležitejší. Publikum ho potrebuje. Šťastie bez ťažkostí sa do filmu nehodí.“

„Aj to by sa dalo zariadiť,“ ozval sa riaditeľ Lejavica, zatiaľ čo ľavá biela rukavica jemne pohládzala pravú. „Keby napríklad jeden z klaunov na kúzelníka žiarlil a v šatni artistov mu vymenil jeho frak za frak krasojazdca…“

„A ďalej? Som samé ucho,“ napäto počúval Drinkwater.

„A keby krasojazdec v kúzelníkovom fraku vklusal do manéže bez toho, aby o výmene vedel… A keby mu náhle z nesprávneho fraku vyleteli veľké kytice papierových kvetín a dva cvičené holuby a do manéže by vyskočil biely králik… A žrebec by sa spätil a známy umelec by veľkým oblúkom padol do piesku…“

„Vynikajúce!“ zvolal Drinkwater. „To by bolo riešenie! Láska, žiarlivosť, napätie, vymenené fraky, komické scény pred vypredaným hľadiskom, krasojazdec mláti klauna, kúzelník pobozká chutnú blondínku – viac nemožno žiadať! Otázkou len ostáva, či taký seriózny pán ako profesor Jókus von Pokus chce hrať úlohu blondínkinho milého.“ Pozrel pritom na „seriózneho pána“ a nespúšťal z neho pohľad.

Pretože marcipánová slečna, povolaním artistka na trampolíne, sa začala nežne tisnúť ku kúzelníkovi a povedala: „Dáko ho už prehovorím.“

A Jókus k tomu trocha zmorene dodal: „Asi budem musieť s tou úlohou súhlasiť.“

„Aha,“ pochopil Drinkwater. „Napokon mi zaplo. Skutočnosť tu bola skôr než ja.“

„Presne tak,“ riaditeľ Lejavica sa tešil ako malé dieťa. „Aj klaun, aj vymenené fraky a pád z koňa – nič z toho som si nevymyslel, ale všetko sa to odohralo v mojom cirkuse.“

„Nech žije skutočnosť,“ spokojne predniesol mister Drinkwater. „Niekedy má život také skvelé nápady ako ľudia od filmu.“ Vtedy sa ostaní rozosmiali a on sa srdečne smial s nimi.

Potom však smrteľne zvážnel, posadil sa napriamene ako svieca a vyhlásil: „Tie takzvané umelecké otázky sme týmto otvorili ako prvé. Aj to musí byť. Ale teraz sa začne dôležitejšia časť našej konferencie, a to obchodná.

„Vznášam námietku,“ ozval sa Jókus. „Chlapec musí do postele. Aby mu neušiel posledný vlak.“

„Zaneste ho do jeho zápalkovej škatuľky,“ zavelil Američan. „Potom sa bude rokovať ďalej…“

Jókus energicky pokrútil hlavou. „Vylúčené. Je to môj partner.“ Náhle sebou trhol. „Maximko, kde si vlastne?“

Akoby do nich udrel blesk. Všetci hľadeli na stôl. Malý muž zmizol!

„Maximko!“ kričal Jókus.

„Miláčik!“ volala Ruženka Marcipánová.

Maličký!“ zvolal riaditeľ Lejavica.

Chvíľu sedeli ticho a strnulo ako namaľovaní a zadržiavali dych. Nič. Ani hláska. Len vonku pred dverami sa niekto prechádzal sem a tam.

Jókus stál v okamihu pred dverami. Bleskovo ich otvoril „Kto ste?“

„Ale, pán profesor,“ ohradil sa muž, „veď ma predsa poznáte. Som hotelový detektív, ktorý stráži Maximka.“

„A kde je?“ spýtal sa Jókus.

„Nerozumiem otázke,“ detektív ostal celý paf. „Veď je predsa s vami. Celý čas som strážil pri dverách, aby ho nikto neukradol.“

„Je preč!“ zvolal riaditeľ Lejavica a rýchlo si stiahol biele rukavice.

„To je celkom vylúčené,“ tvrdil detektív. „Modrý salónik má len tieto dvere, a ja som z nich oka nespustil, odkedy ste nimi vošli.“

„A prečo teda chlapec neodpovedá, nech kričíme, ako len vládzeme?“ nervózne sa spýtal Drinkwater. „Zmizol!“

„Vylúčené,“ detektív sa nenechal vyviesť z miery. „Zmizla aj vaša kravata. Napriek tomu musí byť ešte tu v salóniku.“ Skutočne, Drinkwaterova pestrá kravata bola fuč. Nik si to nevšimol.

„Poďme!“ zvolala Ruženka Marcipánová rázne. „Na kolená, páni!“

A štyria muži už aj štvornožky lozili po Modrom salóniku a hľadali strateného chlapca. Škoda, že tu nebol žiaden fotograf. Získal by skvelý záber.

Ruženka Marcipánová neklesla na kolená. Mala príliš úzku sukňu. A pomyslela si, že štyria muži kľačiaci jej pri nohách stačia. Ona skúmala vyššie lokality: malé rohové stolíky, zariadenú knižnicu, vitrínu so starým porcelánom a zdobený písací stôl z obdobia biedermeieru. Niektoré zo zásuviek boli odchýlené a cez okraj jednej z nich visel cíp pestrej kravaty z mäkkého organtínového hodvábu.

Ruženka opatrne nadvihla cíp kravaty a pokojne povedala: „Tuná leží, ten nezbedník!“ V okamihu stáli všetci štyria muži na nohách. Tisli sa pri písanom stole, oprašovali si nohavice a očarene hľadeli do otvorenej zásuvky. Maximko spal. Spal ako medveď. Nezobudil sa, ani keď ho Jókus zdvihol, pozorne si ho položil do holej dlane a po špičkách s ním opustil salónik.

Až keď ho hore v spálni strčil do starej škatuľky od zápaliek, Maximko nakrátko otvoril oči a zamrmlal: „Už som bol taký unavený…“ potom však hneď znovu zaspal.

Rokovanie sa na ten deň skončilo. Mister Drinkwater sa odviezol do hotelu Hilton a tam počítal, pretože nemohol spať.

A niekde vo veľkom meste Berlín sedel monsieur Boileau spolu so zvláštnou a početnou spoločnosťou z Paríža. Nechystali sa spať. Potrebovali sa porozprávať o svojich temných plánoch, ktoré mali v úmysle zrealizovať v nasledujúci deň. A týmto nasledujúcim dňom, hoci nie hneď so zvláštnymi cestujúcimi, sa začína…

Tretia kapitola

Reč je o obchode / Aj počítanie patrí k životu / Záhadná obálka / Pán von Goethe ako majster učiteľ / Druhá zapečatená obálka / Obchod vyšiel perfektne.

Obchodné rokovania sa začali hneď po raňajkách. Modrý salónik opäť strážil hotelový detektív, ale iný. Pretože detektív, ktorý mal službu v predošlý večer a po celú noc, sa, prirodzene, unavil a musel sa vyspať. Striedali sa každých 12 hodín.

Z obchodovania chcem porozprávať len to najnutnejšie, pretože viem, že deti to príliš nezaujíma. Tisíckrát radšej majú, keď jednookého zlodeja koní chytia do lasa alebo ak opitý starosta pri dirigovaní hasičskej kapely spadne do bubna. V porovnaní s tým sa zdajú obchodné rokovania nudné.

Napriek tomu nemôžem konferenciu v Modrom salóniku obísť. Po prvé, je dôležitá pre náš príbeh a po druhé: veď sčítavať, odčítať, násobiť a deliť sa neučíte v škole len nato, aby ste urobili láskavosť učiteľom a riaditeľovi školy. Ak niekto nevie počítač, jedného krásneho dňa sa mu to kruto vypomstí. Môžu ho položiť na lopatky, len sa tak zapráši. Pretože nie všetci dobrí počtári, s ktorými máte v živote dočinenia, sú súčasne aj dobrí ľudia.

„Už som vám vysvetlil, čo chcem kúpiť a s akým zámerom,“ povedal mister John F. Drinkwater. „Teraz ste na rade vy, profesor. Povedzte vašu cenu.“

„Veď mu ukáž tú obálku,“ poradil Maximko. Znova sedel za stolíkom položeným hore na veľkom stole a ujedal si z ananásovej tortičky.

„Čo za obálku?“ prekvapene sa spýtal Drinkwater.

Ruženka Marcipánová sa šibalsky usmiala. „My cirkusanti sme rafinovaný národ, môj milý John.“

„Naša cena je napísaná na lístočku,“ vysvetlil Maximko. „Lístoček je strčený v obáločke. Obálka je zapečatená. A zapečatenú obálku má strčenú v náprsnom vrecku môj poručník a partner Jókus von Pokus.“

Riaditeľ Lejavica ostal prekvapený a urazený. „Nič o tom neviem!“ Zvliekol si sivé rukavice a celkom v rozpore so svojimi zvyklosťami pol hodiny sedel s celkom obnaženými rukami, pretože ešte nevedel, či si má navliecť biele alebo čierne rukavice.

„Milý Lejavica,“ prehovoril Jókus, „zmluva medzi misterom Drinkwaterom a vaším cirkusom je oddelená vec. S tou nemáme nič dočinenia. Na lístku v obálke je len honorár, ktorý požaduje Maximko, slečna Marcipánová a ja.“

„Vaša zapečatená obálka ma znervózňuje,“ vyhlásil mister Drinkwater. „Chcem nakrútiť širokouhlý farebný film. Okrem toho chcem pre televíziu vyrobiť šesťdielny seriál o Maximkovom príbehu. Bude to drahý špás. Preto potrebujem celosvetové práva na desať rokov. A preto potrebujem vášho Maximka, vás a vašu slečnu nevestu ako hlavných predstaviteľov na mesiace október a november v budove cirkusu Koruna v Mníchove. To všetko je predsa nad slnko jasnejšie.“

„Film vôbec nebude drahý špás,“ zvolal Maximko.

„Môj partner má pravdu,“ priateľsky povedal Jókus. „Váš film, okrem televízneho seriálu, nebude ani o dolár drahší než akýkoľvek iný cirkusový film. Ale prinesie minimálne desaťkrát toľko peňazí než akýkoľvek iný podobne zameraný film. Pretože ešte nikdy filmová hviezda nemerala len päť centimetrov. Také niečo svet ešte nikdy nevidel, preto každý obyvateľ Zeme pobeží do najbližšieho kina.“

„Poriadne na tom zarobíte!“ zvolal Maximko.

Aj ostatní na Drinkwatera nesúhlasne pozerali.

„Dobre, priznávam,“ zamrmlal Drinkwater. „Možno teda bude náš film skutočne veľkým kšeftom. Ale čo znamená tá zapečatená obálka? A kde je?“

Jókus vytiahol obálku z vrecka a položil ju na stôl so slovami: „Tu je.“ Keď však chcel Američan po nej siahnuť, chytil mu ruku. „Obálka sa otvorí potom, keď na papier napíšete sumu, ktorú ste nám chceli sám dobrovoľne zaplatiť.“

„Je to trochu komplikované,“ vyjadril sa Drinkwater. „Potom otvoríme vašu smiešnu obálku, porovnáme obe sumy a začneme vyjednávať. Načo celé to divadlo s listami?“

„Len počkajte,“ zvolal Maximko. „To najlepšie ešte len príde.“ Spokojne si mädlil ruky.

„Nebudeme spolu vyjednávať,“ vysvetľoval Jókus. „Sumy na vašom a na našom lístku sú konečné. Keď bude vaša suma vyššia než naša, zmluva je skvelá.“

„A ak ponúknem menej, ako žiadate vy v tej prekliatej bláznivej obálke?“

„Potom z obchodu nič nebude,“ ozvala sa pre zmenu Ruženka a zvonivo sa rozosmiala.

Mister Drinkwater spravil niečo, čo sa dialo len zriedka – vystrúhal zdesenú grimasu. Mlčal. A riaditeľ Lejavica si na jednu ruku navliekol čiernu, na druhú bielu rukavicu. Teraz mohlo nastať čokoľvek.

Po chvíli si mister Drinkwater zapálil čiernu cigaru, zahľadel sa na stúpajúce obláčiky dymu, chvíľami znepokojene zazeral na tajuplnú obálku a napokon povedal: „Používate celkom novú metódu. Svedčí o vašej rafinovanosti.“

„V jednom i druhom sa mýlite,“ namietol Jókus. „V obchodovaní sa ani za mak nevyznáme a metóda, ktorú sme použili má už okolo stopäťdesiat rokov.“

„Pochádza od starého-dobrého Goetheho,“ ujal sa slova Maximko. „Od veľkého nemeckého básnika.“

„Goetheho, prirodzene poznám,“ poznamenal Drinkwater. „Azda trik s obálkou vymyslel práve on? Veď vtedy ešte žiadni filmoví producenti neexistovali!“

Ruženka sa opäť nezdržala smiechu. „Vydavatelia kníh však jestvovali, a tí tiež mali čosi za ušami.“

„Obchodníci sú na svete preto, aby uzatvárali obchody,“ skonštatoval Drinkwater. „Kam by sme prišli, keby nám básnici a kúzelníci kládli na stôl obálky?“

„Čo sa stalo, už sa neodstane,“ pripomenul Jókus. „Jeden z vydavateľov, myslím, že sa volal Göschen, chcel vydať Goetheho ďalšiu knihu a nechal si zistiť, koľko stojí rukopis. Vtedy básnik poslal k vydavateľovi svojho dobrého známeho a požiadal ho, aby mu predložil známu obálku. Ak vydavateľ ponúkne menej, než autor požaduje v liste, obchod…

„…stroskotá,“ skríkol Maximko a žiaril pri tom spokojnosťou.

„A ako tá záležitosť dopadla?“ zaujímal sa Drinkwater.

„Vydavateľ veľmi dlho premýšľal.“

„To si viem živo predstaviť,“ ozval sa Američan a vreckovkou si utrel spotené čelo. Zrazu mu bolo veľmi horúco. „A čo potom?“

„Potom napísal na papier vysokú sumu. Bola to tá najvyššia, akú mohol ponúknuť. Vzápätí otvorili obálku a porovnali obe sumu. Ponuka vydavateľa bola vyššia než Goetheho požiadavka. A takto sa obchod uzavrel.“

„Ten váš veľký Goethe bol veľký podvodník,“ nazlosteno zamrmlal Drinkwater. „Aká škoda, že ste okrem jeho literárnej tvorby naštudovali aj jeho účtovníctvo.“

„Nechceme vás k ničomu nútiť,“ pokojne povedal Jókus „Môžete náš návrh odmietnuť.“

„Nie, to rozhodne nemôžem spraviť. Chcem nakrútiť film o malom mužovi, a aj ho nakrútim. Preto musím autorské práva v celosvetovom rozsahu kúpiť práve ja.“

„V poriadku,“ súhlasil Jókus. „Čakáme teda na vašu ponuku. Ak prevýši sumu uvedenú v obálke, všetko je v poriadku. Pokojne o všetkom popremýšľajte. Času je dosť.“

„Nepotrebujem čas na premýšľanie,“ zahundral Drinkwater. „Viem, akú maximálnu sumu vám môžem vyplatiť bez toho, aby som sa zruinoval.“ Vstal, energickým krokom prešiel k písaciemu stolíku pri stene, rýchlo a rozhodne čosi napísal na lístoček, vrátil sa, posunul lístok Jókusovi a povedal: „Tu máte!“ Potom klesol na stoličku.

Jókus prečítal sumu a zmĺkol. Ruženka pozrela na lístok s z hrdla sa jej vydralo. „Och!“ Riaditeľ Lejavica nazrel Jókusovi cez plece a zamrmlal: „Hromy-blesky!“ A Maximko, ktorý pribehol k okraju lístka, aby si mohol prečítať ponúkanú sumu, skočil z hrany stola na Jókusa, vyšplhal sa po ňom nahor ako lasica, dal mu bozk na špičku nosa a elegantným skĺznutím pristál v starom známom útulnom náprsnom vrecku.

„Gratulujeme vám,“ prehovoril profesor Jókus von Pokus slávnostným hlasom. „Vyhrali ste.“

Mister Drinkwater si uľahčene vydýchol.

„Pri nakrúcaní vydáme zo seba to najlepšie,“ sľuboval Maximko. „A keď film dokončíme, pôjdeme na zaslúžený odpočinok.“

Riaditeľ Lejavica sa vydesil až po špičky fúzov. „Chcete nechať môj cirkus v štichu?“

„Chlapec preháňa,“ upokojoval ho Jókus. „Dva mesiace prázdnin si však spravíme.“

Teraz ste asi všetci zvedaví, čo bolo napísané na lístku. Videl som to na vlastné oči. Profesor mi to ukázal v Lugáne, kým sme pili na terase bowle a čakali na slávnostný ohňostroj. Takže na lístočku stálo:

Dva milióny dolárov a ani o cent viac!  John F. Drinkwater. // obrázok: nápis spracovať ako ilustráciu do obdĺžnikového rámu //

2 000 000 dolárov! V prevode na nemeckú menu je to… Ach, to si vypočítate aj bezo mňa. V každom prípade, zarobiť tak veľa peňazí je mimoriadna zriedkavosť. Aj pre umeleckých kúzelníkov a malého muža. Celkom pomlčiac o akrobatoch na trampolíne.

„Teraz už viem, že filmové práva mi patria,“ ozval sa mister Drinkwater. „A žiaľ, viem aj to, koľko vám musím zaplatiť. Naďalej však netuším, čo je napísané v tej vašej prekliatej obálke. Smiem sa pozrieť?“

„Prirodzene,“ odvetil Jókus.

„Pozrime sa!“ zavelil Maximko.

Slečna Marcipánová sa tajuplne usmievala ako svetlovlasá sfinga. Riaditeľ Lejavica vyskočil a utekal sa postaviť za Drinkwaterovu stoličku. Teraz sa netriasol od úľaku, ale od zvedavosti. Celkovo sa často a rád triasol.

Američan roztrhol obálku, vytiahol z nej poskladaný lístoček, rozložil ho a stuhol.

Riaditeľ Lejavica, ktorý mu nakúkal cez plece, obrátil oči stĺpikom a zašepkal: „Ja odpadnem!“ Potom však predsa len neodpadol, pretože sa včas pridržal operadla Drinkwaterovej stoličky. Len sa mu trocha podlomili kolená.

Filmový mocnár z USA si to ani nevšimol. Ešte stále sedel na stoličke ako vosková figurína v múzeu voskových figurín.

A teraz budete chcieť vedieť, čo našli napísané na tom druhom lístku. Aj ten som videl v Lugáne na vlastné oči. Mister Drinkwater nemal záujem ponechať si ho. Vyjadril sa, že takú blamáž si predsa človek nemusí dať ešte aj zarámovať a zavesiť nad gauč. Iste, veľmi dobre ho chápem. Pretože lístok, ktorý vylovil prstami zo zapečatenej obálky, vyzeral presne takto:

Inými slovami: Lístok bol prázdny! Nik naň napísal žiadne číslo. Pod tým chýbajúcim číslom chýbal aj podpis. Jednoducho, na lístok nikto nič nenapísal. Bol to najprázdnejší kúsok papiera, aký kedy kto zasunul do obálky.

Preto trvalo asi päť minút, kým sa vosková figurína menom John F. Drinkwater pohla. Zažmurkala viečkami. Tak prejavila prvú známku života.

„Už sa preberá,“ skonštatoval Maximko.

Po ďalších dvoch minútach sa Američan konečne zmohol na slovo. „Som to ale somár,“ zahromžil zlostne. „Mohol som si ušetriť jeden z tých dvoch miliónov, a i tak by ste dobre obišli. Prázdny lístok! Ten váš mister Goethe bol rovnako prešibaný čert ako Mefisto v jeho Faustovi.“

Jókus sa usmial. Náš mister Goethe bol prešibaný čert len spolovice. Okrem toho obálka s lístočkom síce pochádzala od neho, ale nápad nenapísať na lístok vôbec nič pochádza z mojej vlastnej hlavy.“

„Máte môj rešpekt,“ hnevlivo odsekol Drinkwater. „Ale čo ak by som na svoj lístok napísal len desať alebo dvadsať dolárov?“

„To by ste nikdy nespravili,“ zapojila sa do debaty Ruženka Marcipánová. „Chceli ste získať filmové práva stoj čo stoj.“

Drinkwater prisvedčil. „Máte pravdu, Ruženka. No aj tak. Povedzme, že by som to riskol. Som celkom dobrý hráč pokru.“

„A ja som celkom dobrý umelecký kúzelník,“ skonštatoval Jókus. „Prirodzene, že sme nevedeli, aká vysoká bude vaša ponuka. Pretože sme laici. Keby ste nám však ponúkli len pár grošov, na stole by sa ocitla iná obálka.“

„Iná obálka? Skadiaľ by sa tak rýchlo vzala?“

„Ach, vy ste ale zábavný,“ zvolal Maximko a spokojne si poťahoval vlasy. „Veď vám už hodnú chvíľu leží pred nosom!“

Mister Drinkwater pozrel na stôl. Skutočne. Pred nosom mu ležala druhá zapečatená obálka. Zhypnotizovane na ňu hľadel, akoby bol napriek svojej výške meter deväťdesiat králikom a obálka bola had.

„Nahliadnite do nej,“ navrhol mu Jókus. „Nenechajte sa vyrušovať.“

Mister Drinkwater roztrhol druhú obálku, vytiahol z nej lístok a zbledol ako stena. „To… to predsa nie je možné! Tak veľa peňazí ani neexistuje!“

Profesor súhlasne prikývol. „Keby som videl, že ponúkate primálo, žiadal by som priveľa. Tým by naše rokovanie…“

„… stroskotalo!“ natešene zvolal Maximko.

„A čakali by sme na solídnejšieho kupca,“ dodala Ruženka Marcipánová.

„Vy ste teda rafinované trio,“ krútil hlavou Drinkwater. „A ak sa pri nakrúcaní filmu prejavíte čo i len spolovice tak skvelo ako dnes, film sa stane majstrovským dielom.“

„Taký aj bude. Stavíme sa?“ spýtal sa Maximko.

Drinkwater zdvihol ruky, akoby sa vzdával. „Staviť sa? S takým všetkými masťami mazaným chlapíkom ako ty? To si ušetrím! Natoľko bohatý zas nie som.“

„Ale ja som teraz bohatý,“ hrdo sa pochválil Maximko. „Smiem vás pozvať na ananásovú tortičku?“

„Fuj, ani za svet! Ananásová tortička! Dvojitú whisky by som ocenil oveľa viac.“

„Ako si želáte,“ súhlasil Maximko. „Len jednému nerozumiem: ako je možné, že muž ako vy tak rád pije whisky, keď sa volá práve Drinkwater.“

Vlastne som chcel v tretej kapitole informovať ešte aj o „Operácii Šípková Ruženka“. Aféra s troma lístočkami a dvoma obálkami ma však zdržala dlhšie, než som myslel. A nemám rád pridlhé kapitoly. Preto sa teraz začína…

Tu sa končí posledná ukážka z knihy, ktorú kúpite v každom dobrom kníhkupectve, no môžete si ju objednať aj online priamo vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov http://www.vsss.sk/