Čítanie na pokračovanie pre deti II. Erich Kästner: Malý muž a malá slečna (Vydavateľstvo SSS, 2019)

45

Erich Kästner je špičkový autor pre deti a jeho knihy pozná niekoľko generácií. Na Slovensku však niektoré z jeho kníh ešte vôbec nevyšli, preto Vydavateľstvo SSS systematicky tento nedostatok napráva každoročným vydaním ďalšej. Kniha, ktorá vyšla prvý raz v roku 1967, sa v Nemecku dočkala už 24-tich reedícií, no nám je celkom neznáma. Hrdinom detského románu je opäť trpasličí kúzelníkov učeň Maximko, o ktorom príde režisér z Hollywoodu nakrútiť film. Maximkovi sa jeho osamelosť vo svete veľkých ľudí v tomto pokračovaní príbehu podarí prekonať. Po nakrútení filmu a jeho premietnutí v USA sa totiž na Aljaške nájde rovnako drobné dievčatko Emily, ktoré za Maximkom pricestuje. V detskom svete vystupujú aj dospelí hrdinovia, spomenieme aspoň Maximkovho otčima Jokusa von Pokusa s manželkou a či zločincov Bernarda a Ota, veď príbeh sa nezaobíde bez napätia…. Kästner potvrdzuje svoju koncepciu detského románu: realistické presné vykreslenie, morálny prístup, kriminálnú zápletku, starostlivé vykreslenie charakterov. Slovenský preklad pripravila skúsená a zručná prekladateľka Kästnerovych diel Iva Vranská Rojková. V knihe sú početné originálne ilustrácie z nemeckého vydania od Horsta Lemkeho, ktoré verne napodobujú štýl pôvodných Tierových ilustrácií a Kästnerovým knihám dávajú osobitý atraktívny nádych.

Druhá kapitola

Riaditeľ Lejavica mení farbu rukavičiek / Ruženka Marcipánová požičia misterovi Drinkwaterovi divadelný ďalekohľad / Filmové rozhovory v Modrom salóniku / Niektorí nesmú v noci spať, niektorí to nedokážu, niektorí to nechcú.

Mister Drinkwater bol neúnavný muž. „Spím len dvakrát do roka,“ zvykol hovoriť. „Raz v júli a druhý raz v decembri, ale potom prespím celý mesiac. Deň čo deň spím celých dvadsaťštyri hodín, tu nepoznám zľutovanie.“

Keď reportéri vyvaľovali oči a pýtali sa, či aspoň príležitostne nevstane, aby zjedol nejakú drobnosť, odvetil: „Nie. Nikdy nerobím nič polovičato. Mesiace spánku trávim na svojej jachte Sleepwell a okrem kapitána mám na palube dvoch spoľahlivých zamestnancov. Jeden musí za mňa jesť a druhý sa musí za mňa umývať.“ Nedalo sa na ňom rozpoznať, či klamal, či nie, pretože pri svojich slovách nemihol ani brvou.

Nech je už, ako chce: tu v Berlíne John Foster Drinkwater vôbec nevyvolával ospanlivý dojem. Telefonoval s Jókusom von Pokusom. Telefonoval s riaditeľom cirkusu Lejavicom. Telefonoval s kriminálnym komisárom Buldogom, ktorému telefonát vôbec neprišiel vhod, lebo ešte stále dospával na gauči prebdetú noc. Telefonoval s americkým generálnym konzulom. Telefonoval s miestnou pobočkou Deutsche Bank. A telefonoval s frankfurtskou filiálkou svojej filmovej spoločnosti. Potom sa umyl. Tentoraz osobne, pretože nebol ani júl, ani december. Neskôr, tiež osobne, jedol ragout fin zapečený so syrom v hotelovom bare Golden City.

A na začiatku cirkusového predstavenia sedel v lóži, ktorú preňho rezervovali.

Riaditeľ Lejavica ho veľmi radostne privítal, pričom mal na rukách žiarivo biele glacé rukavičky a veľactenej návštevy sa spýtal, či smie do posledného miesta vypredanému hľadisku predstaviť zaujímavého hosťa.

„Prečo sa pýtate práve mňa?“ čudoval sa Drinkwater. „Opýtajte sa predsa jeho samého!“

Riaditeľ Lejavica spľasol nad hlavou bielymi rukavicami. „Aké nedorozumenie! zvolal znepokojene. „Zaujímavý hosť, ktorého chcem predstaviť, ste predsa vy.“

„Neopovážte sa! Prišiel som ako obchodník. Prehnaná reklama predražuje nákup!“ nahnevane zaprotestoval Drinkwater a pridal otázku: „Chcete mi urobiť láskavosť?“

„Prirodzene,“ rozpačito odvetil riaditeľ cirkusu.

„Potom si svojimi krásnymi bielymi rukavicami držte ústa, kým naša zmluva nebude celkom v suchu,“ rázne odporučil Lejavicovi americký filmový producent.

„Dúfam, že to s tými rukavicami myslíte len obrazne,“ pobúrene poznamenal riaditeľ Lejavica a rozhodol sa pre odchod. „A teraz idem,“ oznámil.

Mister Drinkwater listoval v brožúre s programom a mimochodom utrúsil: „Myslel som, že ste už na ceste.“

V profesorovej šatni hlboko dotknutý riaditeľ cirkusu rozprával, čo zažil. „Taký neokrôchaný patrón!“ hromžil. „Vraj si mám držať ústa!“

„Príliš zdvorilý, veru, nebol,“ súhlasil Jókus. „Ale v podstate mal pravdu. Nechce, aby si ho konkurencia všimla a ponúkla nám viac peňazí, než on.“

„Čo nás do toho?“ riaditeľ si vykrúcal konce fúzov dohora. „Zmluvu máme uzavrieť s tým, kto ponúkne najviac peňazí.“

Jókus so smiechom nesúhlasne potriasal hlavou. „Uzavrieme zmluvu s najlepším mužom. A to je mister Drinkwater. Smiem vám osviežiť pamäť, milý Lejavica? Pred istým časom, a nie je to ani tak dávno, malo v cirkusovom svete senzačný úspech číslo ,Veľký zlodej a malý muž‘. Gagy, ktoré ponúkali dvaja umelci publiku, nemali obdoby. A čo? Naháňali sa tí dvaja umelci za peniazmi?“

Riaditeľ Lejavica si utrápene prezeral špičky svojich lakovaných topánok. „Nie. Ale nová zmluva, ktorú ste so mnou uzavreli, tiež nebola najnevýhodnejšia.“

„Prečo by sme sa mali vzdávať zaslúžených výhod? To by tak ešte chýbalo,“ odvetil Jókus. „Moje krédo znie: najlepšia možná zmluva s najlepším možným mužom. To platí pre vás a to platí aj pre mistera Drinkwatera. Zhodneme sa na tomto prístupe?“

„Rozkaz, pán profesor!“ Lejavica zrazil päty, spravil čelom vzad a odpochodoval k dverám. Tam sa zrazil s Ruženkou Marcipánovou.

Mala na sebe dres a gazeliu sukničku, pretože sa chystala do manéže na trampolínu, aby predviedla svoje neodolateľné skoky. „Platí, na čom sme sa dohodli?“ zavolala na riaditeľa. „Mám si cez prestávku prisadnúť k nášmu filmovému cárovi?“

„Buďte opatrná,“ varoval ju riaditeľ Lejavica. „Filmový cár hryzie.“

„Mňa nepohryzie,“ skonštatovala Ruženka a vystrúhala piruetu.

„Pokojne si sadni k nemu do lóže, miláčik,“ ozval sa Jókus. „A ak by ťa pohrýzol, neostaň mu ani ty nič dlžná.“

„Odkážem mu to,“ predviedla hlboký úklon a odcupkala uličkou medzi maštaľami.

Program prebiehal, ako sa na program patrí, čiže podľa programu. Umelci, klauni, kone a dokonca aj tiger sa mimoriadne usilovali. V divákoch vzbudili vynikajúcu náladu. A aj pán Drinkwater sa dobre zabával. Popritom si občas zapisoval poznámky. Vyzeral, akoby umelcov známkoval. Zrejme aj čosi počítal. Obchodníci to majú v krvi. Počítajú dokonca aj v spánku. Zdá sa, že sa im táto činnosť oplatí.

Nastala veľká prestávka a väčšina divákov sa zdvihla zo svojich sedadiel. Drinkwater však ostal na mieste. Potom do lóže vošla Ruženka Marcipánová, s blond vlasmi a v strieborných šatách. Vtedy vstal. „Boli ste skvelá,“ skonštatoval. „A ste prekrásna.“

Pobavene mu podala ruku. „Človeka poteší, keď ho vedia oceniť.“ Potom, čo sa obaja posadili, vytiahla divadelný ďalekohľad a podala mu ho.

Vzal ho, poprezeral si Ruženku cez zväčšovacie sklo a prikývol. „Dokonca mimoriadne krásna!“

„Ste trošku nechápavý, mister Drinkwater,“ usmiala sa. „Cez ďalekohľad ste sa mali pozerať, až keď vystúpi Jókus s Maximkom.“

„Škoda,“ skonštatoval.

Druhá polovica programu sa odohrala ešte majstrovskejšie než prvá. Nečudo. Všetci horúčkovito čakali na senzáciu, na číslo ,Veľký zlodej a malý muž‘. A keď profesor Jókus von Pokus vstúpil do manéže za duniaceho aplauzu, mister Drinkwater si divadelný ďalekohľad od Ruženky Marcipánovej pevne pritisol k očiam. Nechal ho klesnúť až potom, ako sa holubica Emma vrátila s Maximkom na chrbte z okružného letu v kupole cirkusu a úspešne pristála na profesorovej dlani.

Na dvadsaťosem minút sa pritom známy filmový producent zmenil na jedného z tisícov očarených divákov. Smial sa spolu s ostatnými. Vyvaľoval oči ako oni. Pociťoval rovnaký strach ako ostatní. Aj tlieskal ako oni.

A keď sa kruhové mreže vzniesli nahor, vrhol sa spolu s ostatnými do davu, aby konečne zbadal malého muža, ktorému všetci mávali. Pretože, hoci ho Ruženka vyzbrojila divadelným ďalekohľadom, chlapca nevidel ani na sekundu.

Marcipánová slečna nespúšťala pána z Hollywoodu z očí. Nič jej neušlo. Teraz vedela, že to nie je len chladnokrvný obchodník, ktorý vidí namiesto života čísla, namiesto ľudí ich mzdové nároky a namiesto kytice kvetov jej maloobchodnú cenu.

Keď sa predieral vzrušeným davom a vracal sa do lóže, bol už znovu chladným počtárom. „Kupola stanu sa bude ťažko osvetľovať. No let holuba musím zachytiť ostro ako cez lupu. Neexistuje vari aj pevná strecha nad hlavou? Murované cirkusy? So stabilnými rampami pre reflektory na kupole? A pre mojich kameramanov? Okrem toho sú aj poistné poplatky pri nakrúcaní v takýchto štvorstožiarových stanoch príšerne vysoké.“

Ruženka sa usmiala. „Keby to tak nebolo, nemuseli by sme v stanoch pracovať my cirkusanti, ale zvládali by to aj poisťovací agenti.“

„Vynikajúci nápad!“ povedal mister Drinkwater a pôžitkársky zatvoril oči. „Oddych by som vám srdečne doprial.“

Potom Ruženka nasadila vecný tón. Oznámila mu, že napríklad v Mníchove je cirkus Koruna. Na Marsovom námestí. Neďaleko od hlavnej železničnej stanice. Sídli v murovanej, pred pár rokmi renovovanej budove.

„Dá sa ten cirkus prenajať?“ vecne sa spýtal Drinkwater.

„Načo?“ odvetila otázkou marcipánová slečna. „Veď tam tak či tak budeme ešte v tomto roku hosťovať.“

Drinkwater sa potešil, ale s miernou obavou sa spýtal: „Dúfam, že nie v decembri, lebo vtedy spím.“

„Riaditeľ Lejavica uzavrel zmluvu na október a november,“ oznámila Ruženka.

„All right,“ uspokojil sa Drinkwater. „Mníchov mi vyhovuje. A aj dva mesiace mi vyhovujú. Cirkus nakrútime v cirkuse, ateliérové scény v Bavarii v Grünwalde, a domnievam sa, že dedinka Kremienok tiež leží niekde v blízkosti.“

„Čo chcete robiť v Kremienku?“ zaujímala sa Ruženka.

„Tam sa predsa bude začínať dej nášho filmu!“ vysvetľoval. „V malej dedinke s drobnými domčekmi, maličkými obyvateľmi a cvičencami. A s Maximkovými malými rodičmi, keď obaja so svojimi minikufríkmi vykračujú k ministaničke, aby vo veľkom svete hľadali šťastie. Alebo si viete predstaviť nejaký lepší začiatok?

Pokrútila hlavou. „Lepší začiatok neexistuje, mister Drinkwater.“

„Volajte ma John,“ ponúkol jej príjemným tónom.

Diváci okolo ich lóže začali prejavovať nespokojnosť. Niektorí hovorili „Pst!“ a „Ššš!“. Jeden dokonca zlostne utrúsil: „Držte konečne klapačky!“

Po predstavení sa stretli v Modrom salóniku hotela, v ktorom býval Jókus s Maximkom. Posedenia sa zúčastnilo päť osôb: Ruženka Marcipánová, John F. Drinkwater, malý muž, Jókus von Pokus a – v rohu medzi nimi uväznený – riaditeľ Lejavica. Mal na sebe myšaco sivé rukavice. Takpovediac, odzrkadľovali polosmútok. Napomádované špičky fúzov mu viseli na pol žrde. Možno sa na filmového strýka z Ameriky ešte stále hneval.

„Och, počkať!“ zašepkal Maximko a strhol sa, keď sa vynorila vysokánska postava mistera Drinkwatera. „Veď ten muž hore nikde nekončí! To by bolo niečo pre mňa. Rodená šplhacia tyč!“

„Správaj sa slušne!“ prísne ho napomenul Jókus. Malý muž sedel za stolom a lyžičkou jedol horúcu čokoládu.

„Rozkaz, pán profesor,“ zašepkal Maximko.

Drinkwater si zapálil veľkú čiernu cigaru a potom vyhlásil: „Chcem nakrútiť životný príbeh Maximka Kremienka, a prirodzene, on sám musí hrať tú rolu. Ani ostatné hlavné role neobsadím hercami, ale vami. Kvalitní artisti sú takmer vždy použiteľní ako herci.“

„A kto bude hrať riaditeľa cirkusu?“ opatrne sa spýtal riaditeľ Lejavica.

Drinkwater sa zasmial. „Prirodzene, že vy! Alebo poznáte niekoho lepšieho? Nie? Ani ja nie.“

Lejavicove poklesnuté končeky fúzov sa opäť vztýčili. Potom si potajomky pod stolom sňal sivé rukavice a odložil ich. Krátko nato sa mu na rukách objavili snehobiele rukavice. Neudiali sa žiadne čary, jednoducho mal pri sebe jeden sivý a jeden biely pár. A striedal ich podľa nálady, akú práve mal. Potreboval to k životu. Prečo nie? Bývajú aj horšie návyky. A väčšina z nich vyjde drahšie.

Mister Drinkwater podrobne vysvetľoval prítomným, ako si predstavuje film, kedy a kde ho mieni nakrúcať a že réžiu prevezme on osobne. Oznámil im aj to, ktorých dvoch hercov si vyhliadol na úlohu zlodejov detí, pretože, zažartoval, tí skutoční darebáci, Bernard a plešatý Oto, zrejme od komisára filmárske prázdniny nedostanú. Potiaľ v tom mal jasno. „Ibaže čosi mi chýba,“ dodal. „Čosi veľmi dôležité. Príbeh lásky. Pretože príbeh lásky patrí do každého filmu. Ale ten ešte vymyslím.“

Vtedy sa Maximko zasmial a takmer sa zakuckal horúcou čokoládou.

„Možno by sme vám mohli pomôcť,“ ponúkla Ruženka Marcipánová s vážnou tvárou. „Čo ak by sa vo vašom filme artistka skáčuca na trampolíne zaľúbila do kúzelníka?“

Drinkwater si potiahol zo svojej havany a zamyslel sa. „Nie je to taký zlý nápad. Ale chýba tam ešte dramatický konflikt. Ten je najdôležitejší. Publikum ho potrebuje. Šťastie bez ťažkostí sa do filmu nehodí.“

„Aj to by sa dalo zariadiť,“ ozval sa riaditeľ Lejavica, zatiaľ čo ľavá biela rukavica jemne pohládzala pravú. „Keby napríklad jeden z klaunov na kúzelníka žiarlil a v šatni artistov mu vymenil jeho frak za frak krasojazdca…“

„A ďalej? Som samé ucho,“ napäto počúval Drinkwater.

„A keby krasojazdec v kúzelníkovom fraku vklusal do manéže bez toho, aby o výmene vedel… A keby mu náhle z nesprávneho fraku vyleteli veľké kytice papierových kvetín a dva cvičené holuby a do manéže by vyskočil biely králik… A žrebec by sa spätil a známy umelec by veľkým oblúkom padol do piesku…“

„Vynikajúce!“ zvolal Drinkwater. „To by bolo riešenie! Láska, žiarlivosť, napätie, vymenené fraky, komické scény pred vypredaným hľadiskom, krasojazdec mláti klauna, kúzelník pobozká chutnú blondínku – viac nemožno žiadať! Otázkou len ostáva, či taký seriózny pán ako profesor Jókus von Pokus chce hrať úlohu blondínkinho milého.“ Pozrel pritom na „seriózneho pána“ a nespúšťal z neho pohľad.

Pretože marcipánová slečna, povolaním artistka na trampolíne, sa začala nežne tisnúť ku kúzelníkovi a povedala: „Dáko ho už prehovorím.“

A Jókus k tomu trocha zmorene dodal: „Asi budem musieť s tou úlohou súhlasiť.“

„Aha,“ pochopil Drinkwater. „Napokon mi zaplo. Skutočnosť tu bola skôr než ja.“

„Presne tak,“ riaditeľ Lejavica sa tešil ako malé dieťa. „Aj klaun, aj vymenené fraky a pád z koňa – nič z toho som si nevymyslel, ale všetko sa to odohralo v mojom cirkuse.“

„Nech žije skutočnosť,“ spokojne predniesol mister Drinkwater. „Niekedy má život také skvelé nápady ako ľudia od filmu.“ Vtedy sa ostaní rozosmiali a on sa srdečne smial s nimi.

Potom však smrteľne zvážnel, posadil sa napriamene ako svieca a vyhlásil: „Tie takzvané umelecké otázky sme týmto otvorili ako prvé. Aj to musí byť. Ale teraz sa začne dôležitejšia časť našej konferencie, a to obchodná.

„Vznášam námietku,“ ozval sa Jókus. „Chlapec musí do postele. Aby mu neušiel posledný vlak.“

„Zaneste ho do jeho zápalkovej škatuľky,“ zavelil Američan. „Potom sa bude rokovať ďalej…“

Jókus energicky pokrútil hlavou. „Vylúčené. Je to môj partner.“ Náhle sebou trhol. „Maximko, kde si vlastne?“

Akoby do nich udrel blesk. Všetci hľadeli na stôl. Malý muž zmizol!

„Maximko!“ kričal Jókus.

„Miláčik!“ volala Ruženka Marcipánová.

Maličký!“ zvolal riaditeľ Lejavica.

Chvíľu sedeli ticho a strnulo ako namaľovaní a zadržiavali dych. Nič. Ani hláska. Len vonku pred dverami sa niekto prechádzal sem a tam.

Jókus stál v okamihu pred dverami. Bleskovo ich otvoril „Kto ste?“

„Ale, pán profesor,“ ohradil sa muž, „veď ma predsa poznáte. Som hotelový detektív, ktorý stráži Maximka.“

„A kde je?“ spýtal sa Jókus.

„Nerozumiem otázke,“ detektív ostal celý paf. „Veď je predsa s vami. Celý čas som strážil pri dverách, aby ho nikto neukradol.“

„Je preč!“ zvolal riaditeľ Lejavica a rýchlo si stiahol biele rukavice.

„To je celkom vylúčené,“ tvrdil detektív. „Modrý salónik má len tieto dvere, a ja som z nich oka nespustil, odkedy ste nimi vošli.“

„A prečo teda chlapec neodpovedá, nech kričíme, ako len vládzeme?“ nervózne sa spýtal Drinkwater. „Zmizol!“

„Vylúčené,“ detektív sa nenechal vyviesť z miery. „Zmizla aj vaša kravata. Napriek tomu musí byť ešte tu v salóniku.“ Skutočne, Drinkwaterova pestrá kravata bola fuč. Nik si to nevšimol.

„Poďme!“ zvolala Ruženka Marcipánová rázne. „Na kolená, páni!“

A štyria muži už aj štvornožky lozili po Modrom salóniku a hľadali strateného chlapca. Škoda, že tu nebol žiaden fotograf. Získal by skvelý záber.

Ruženka Marcipánová neklesla na kolená. Mala príliš úzku sukňu. A pomyslela si, že štyria muži kľačiaci jej pri nohách stačia. Ona skúmala vyššie lokality: malé rohové stolíky, zariadenú knižnicu, vitrínu so starým porcelánom a zdobený písací stôl z obdobia biedermeieru. Niektoré zo zásuviek boli odchýlené a cez okraj jednej z nich visel cíp pestrej kravaty z mäkkého organtínového hodvábu.

Ruženka opatrne nadvihla cíp kravaty a pokojne povedala: „Tuná leží, ten nezbedník!“ V okamihu stáli všetci štyria muži na nohách. Tisli sa pri písanom stole, oprašovali si nohavice a očarene hľadeli do otvorenej zásuvky. Maximko spal. Spal ako medveď. Nezobudil sa, ani keď ho Jókus zdvihol, pozorne si ho položil do holej dlane a po špičkách s ním opustil salónik.

Až keď ho hore v spálni strčil do starej škatuľky od zápaliek, Maximko nakrátko otvoril oči a zamrmlal: „Už som bol taký unavený…“ potom však hneď znovu zaspal.

Rokovanie sa na ten deň skončilo. Mister Drinkwater sa odviezol do hotelu Hilton a tam počítal, pretože nemohol spať.

A niekde vo veľkom meste Berlín sedel monsieur Boileau spolu so zvláštnou a početnou spoločnosťou z Paríža. Nechystali sa spať. Potrebovali sa porozprávať o svojich temných plánoch, ktoré mali v úmysle zrealizovať v nasledujúci deň. A týmto nasledujúcim dňom, hoci nie hneď so zvláštnymi cestujúcimi, sa začína…

(Ďalšiu kapitolu budme publikovať v piatok 29. 3. hneď poobede)