Čítanie na pokračovanie V. Ján Čomaj: Knieža Matúš (Rozprávanie o živote a diele profesora Matúša Kučeru a výber z jeho štúdií a článkov, Vydavateľstvo SSS)

293

Kniha Jána Čomaja o Matúšovi Kučerovi sprítomňuje tvorbu dvoch naoko profesne odlišných majstrov vo svojom odbore, ale vnútorným zaujatím skutočnosťami o dejstvovaní i zápasoch o seba i so sebou ako rodných bratov. Nemuseli sa hľadať. Patria k sebe nielen generačne. Matúš Kučera nie je však len historik, profesor a tvorca literatúry faktu, aj pre deti, lež i (načas) politik, diplomat a múzejník. J. Čomaj predstavuje M. Kučeru citlivým pátraním, čo podnecovalo jeho vývin a záujmy, vďaka osobnému poznaniu, prostredníctvom dlhých spoločných rozhovorov i štúdiom historických prác (aj s využitím ich citácie). Kučerov zástoj v slovenskej historickej vede vyjadruje už názvom knihy, čím odkazuje na starší čas, ktorý spracúva i krajové súvislosti rodiska i rodnej krajiny. Sleduje svojho hrdinu, ale nezameriava sa len na biobibliografické skutočnosti jeho personálneho vývinu, ale sa snaží objasniť „jedným dychom“ viacero rovín. Rovnako sa vrství aj plastický spôsob „vyprávania“, keď sa život i dielo predstavuje ako príbeh a stvárňuje esejisticko-dokumentačnými postupmi, spájajúcimi obraznosť s vecným argumentovaním. To zároveň odráža aj skúsenosť a nadanie autora životopisu, tvoriaceho knihu na základe osobných rozhovorov a poznania diela svojho hrdinu. Predstavuje ho aj vhodne vybranými ukážkami.

Motýľ

Pred rokmi som šiel autom z Bratislavy na Myjavu. Keď sa cesta hustým lesom prestala skrúcať dohora a auto sa vyšplhalo na jeden z karpatských kopcov, čakali nás serpentíny do najbližšieho údolia.
Zrazu stála pri ceste tabuľa: Košariská. Rodisko jedného z najvýznamnejších Slovákov, generála PhDr. Milana Rastislava Štefánika. Po pravej strane sa už vynorila obnovená evanjelická fara – Štefánikov rodný dom, dnes malé múzeum. Posledne som tu bol
v máji roku 1968, pri prvej veľkej národnej púti na Bradlo po vyše dvadsiatich rokoch sloty, lebo v roku 1990, keď boli na Bradle znova povznášajúce pietne slávnosti, bol som len na Bradle, do Košarísk som sa nedostal. Vtedy mi napadlo: Panebože, v akej zápači sa
rodili veľkí ľudia!
Myšlienka mi zišla na um znova, keď som písal úvahu o osudoch slovenských osobností. Na chvíľu som si vyskúšal pamäť, kto odkiaľ pochodí. Hybe, dakedy kráľovské mestečko, neverili by ste, čo známych ľudí sa tu narodilo. Dobroslav Chrobák, Rudo Brtáň, Július
Lenko, Peter Jaroš i Slavo Marušiak, architekt Ján Svetlík, manžel Rázusovej dcéry Vierky, herci SND Ondriš Jariabek, Slavo Záhradník aj Ivan Rajniak, divadelný vedec Rudolf Mrlian, literárny vedec Ondrej Marušiak, skvelý prekladateľ Jozef Marušiak, významní lekári – profesor otorinolaryngológie Július Breza, po ktorom je pomenovaná aj jedna planétka našej slnečnej sústavy, a profesor Ján Breza, známy urológ… z malého kúska údolia Bieleho Váhu, neuveriteľné!
Vzápätí si spomeniete na Uhrovec, tu sa dokonca v jednom dome, rovno pod zayovským kaštieľom a nad potôčikom Radiša, na tej istej evanjelickej fare narodili dvaja z najvýznamnejších Slovákov všetkých čias – Ľudovít Štúr a Alexander Dubček! Ak by sme
troje Plachtiniec – Dolné, Stredné, Horné – brali za jednu dedinu, tak dala divadlu štyroch parádnych hercov: Pántik, Filčík, Kvietik, Kňažko. Ak nám už pamäť nič nehovorí, siahnime za najbližšou encyklopédiou: v Paludzi sa narodil básnik Ján Čajak aj Fejérpataky-
-Belopotocký, v Diviackych Hájoch Dr. Jozef Lettrich, prvý predseda povojnovej SNR, v Tajove vynálezca Jozef Murgaš i Jozef Gregor Tajovský, v Spišskej Belej Petzval, v Zemnom ďalší vynálezca – Jedlík, v Turanoch Miloš A. Bazovský, v Antole legendárny Karol L. Zachar, v Hlbokom Svetozár Hurban Vajanský, v Devičí maliar Ervín Semian aj architekt Eugen Kramár, vo Vyšnom Skálniku Ján Botto, vo Voderadoch sochár Ján Koniarek, v Sobotišti štúrovský martýr Viliam Šulek, v Sučanoch štátnik Milan Hodža, prvý Slovák
v kresle premiéra ČSR, vo Vyšnom Kubíne Hviezdoslav, v Záborí Jonáš Záborský, v Gajaroch Dominik Skutecký, vo Vlkanovej Alexander Matuška, v Plevníku Dominik Tatarka, v Príbovciach legendárna teta Hela – spisovateľka Hela Krčméryová, v Slavošovciach
Pavol Dobšinský, v Staškove Jožko Kroner, v Beckove Jozef Miloslav Hurban… a tak by sme mohli pokračovať azda až do konca tejto knihy, stačí si pozrieť Rezníkove Túry do literatúry. Jednoduchoje to tak. Väčšina významných slovenských osobností sa narodila
v podobnej zápači, akou sa vám budú zdať Košariská, keď do nich
vojdete z listnatej karpatskej hory.
Príčin je niekoľko. Slovenské mestá boli až do polovice minulého storočia málo početné, väčšina Slovákov žila na dedinách a lazoch. Vo viacdetných roľníckych rodinách – ak im to len financie dovoľovali – sa rodičia usilovali časť chlapcov dať do škôl, aby na majetku
zostalo len toľko synov, koľko mohla pôda uživiť. Mládenci, čo šli na štúdiá, niesli v batôžku okrem nadania aj húževnatosť a skromnosť, dedenú po stáročia a vypestovanú výchovou. Môže byť veľa iných vysvetlení, prečo dedinská mládež vyčnievala z priemeru, no nijaké jednoznačné vysvetlenie nejestvuje. Ale základný dôvod bude istotne v tom, čo sme si povedali.
Platí to aj v prípade nášho Matúša.
Spomenul som si na malý príbeh zo živej prírody. Záhradkár si po rannej námahe sadol na lavičku a zrazu začul tichučké „puk“. V zámotku na halúzke vedľa neho sa zjavila tmavá bodka. Zaujalo ho to. Pochopil, že zrejme uvidí moment zrodu motýľa – a ešte
tak zblízka!
Netušil, že to bude dlhý proces. Otvor sa nezväčšoval – motýľ si ho zrejme bude musieť vyhrýzť, možno roztiahnuť silou krídel, vydrať sa nasilu. So záujmom pozoroval ďalej. Bol to úžasný zápas: motýľ sa zrejme zo všetkých síl tlačil, a nič! Až zrazu z otvoru vykukla
hlavička a kúsok drobného tela… Motýľ už voňal svet, len sa nevedel vyslobodiť z väzenia. Prišlo mu ho ľúto. Zašiel po nožničky a zámotok rozstrihol. Motýľ vypadol na konár, sedel tam ako prilepený. Telíčko bacuľaté, krídla scvrknuté. To pominie, predpokladal
muž, o chvíľu naberie síl… Nedočkal sa. Motýľovi sa už nikdy nepodarilo vzlietnuť.
Človek pochopil: nepoddajný zámotok mal svoj význam, v zápase s ním motýľ silnel. Bez zápasu nemal síl na svoj let. Našťastie to nebol Matúšov prípad.
Strážovské vrchy. Rozhranie medzi stredným a západným Slovenskom nad údolím Váhu. Prírodné vzácnosti urobili tento kus zeme chránenou krajinnou oblasťou. Najvyšší vrch Strážov, vyše tisícdvesto metrov vysoký, dal meno pohoriu, ktorému panuje. Pohorie
leží medzi Trenčínom, Dubnicou, Ilavou a Bojnicami. A hoci ide o husto osídlenú oblasť, skrývajú sa tu štyri prírodné rezervácie s najvyšším stupňom ochrany. Bukové, lipovo-javorové, smrekovcové a jedľové kvitnúce lesy. O pár sto metrov nižšie, na potočných
nivách, topoľ, jelša, vŕba, borievky… a za ich oponou skalnaté steny, ba vyhúkajú ešte aj z rovnej zeme, dokonca na miestach, kadiaľ vedú pradávne cesty, spájajúce považskú kotlinu s vejárom dolín a roztrúsenými dedinami. Vladimira Nabokova by zaujalo, že je
tu aj raj motýľov, mihoce sa tu ohniváčik, modráčik, jasoň červenooký i chochlačkový, spriadač kostihojový a neviem, ako sa všetka tá mihotavá krása volá. Zasvätený milovník prírody objaví aj čudesný svet netopierov, poskrývaných v trhlinách skál a temnote jaskýň,
len v Strážovskej doline ich narátali sedem druhov… A, pravdaže, žijú si tu medvede, ešte neskazené kontajnerovými zlozvykmi, vlk, rys, diviak, jeleň, srnec, vydra, kuna, bobor, nespočítateľné množstvo drobných živočíchov, medzi nimi aj vzácne pimprlíky a kunky,
chrobáčiky – bystrušky, fúzače a plocháče… Hotový raj. Aj názvy vrchov a lokalít melodicky lahodia uchu, posúďte: Homôľka, Rokoš, Vápeč, Čierna Kečka, Ostrá Kečka, Temešská skala, Ostrá Malenica, Tupá Malenica, Drieňový vrch, Suchý vrch, Javorina…
Povedal by som – hudba slov.
Ani nie tak dávno sa ľuďom zdalo, že je tu kraj sveta. Neprekážalo im to. Skôr boli celkom radi, že je to tak. Žili si tu samí svoji, iba kedy-tedy sa sem niekto priženil alebo mládenec si doviedol nevestu odkiaľsi z iných končín. Cudzí človek sem zriedka zavítal – prečo
aj? Čupelo tu radom pár dedín, pokojných, tichých, ako Kraskov Vesper dominicae. Málokto sa staral o ich osud či históriu. Veď ani nebola ničím zaujímavá. Ani len Rimania, čo dakedy dávno, pomaly už pred dvoma tisícročiami, tiahli Považím a posúvali severnú hranicu svojej veľkej ríše, kus za kusom, v našich končinách to boli ich tábory Vindobona, Carnuntum, Gerulata, až sem nedošli. A pritom boli v roku 179 iba na krok odtiaľto, trochu poniže, v tábore, ktorý nazvali Laugaritio, tam dal ich veliteľ Marcus Valerius Maximianus vyryť do skaly nad cestou ten známy nápis… Načo by sa sem boli štverali? Prišli len do doliny, ktorá sa tiahne po strmej ceste z Beluše na Mojtín. Nakoniec, čo by tu aj boli našli? V údolí
Váhu dožívali Kotíni či Osovia, rozkvitali starousadlíci, známi púchovskou kultúrou, ale do vrchov sa nikto z nich nehnal. Dovtedy im stačila vážska rovina, kým ľudí nebolo tak veľa, že ich nakoniec núdza pritlačila klčovať lesy aj v strmých dolinách. Medzi vrchmi,
kde navzdory všetkej ľudskej námahe rástol iba jačmeň a ovos, zemiak a možno dáka zelina. Nič inšie sa tu hádam ani neurodilo.
Prvý človek, čo sa tu usadil, volal sa Mojto, akurát to sa o ňom vie. Postavil drevenicu, maštaľku, chlievy, ohradu a začal rúbať a klčovať horu, aby si rozšíril životný priestor v lesom a krovím zarastenej divočine. To sa povie, rúbať. Lenže on naozaj rúbal, dvojchlapovú pílu bruchačku nepoznal, on tie buky musel sťať. A ak chcel mať pôdu, musel zo zeme vykopať každý koreň, odpratať ho, odvliecť… Tak sa z orlieho hniezda postupne stala osada. Najprv ju volali Mojtov dvor, potom Mojtova Ves, teraz už len Mojtín…

Už na ceste od autobusu k dedine sa prejavovala súdržnosť ľudí, vzájomná pomoc a ochota, bez nej by vari neboli ani prežili. Veď ak už nie na roli, tak istotne v lese alebo okolo domu je vždy robota, pri ktorej vám musí niekto pomôcť, zdvihnúť, preniesť alebo aspoň pridržať.
„Á, však vy ste Matúšova,“ prihovoril sa muž z autobusu mladej Kvete, keď prišla na návštevu. Vzal jej dieťa na ruky aj väčšiu tašku s nákupom. Tak kráčali dobrú polhodinu do kopca, kým neprišli po kučerovský dom. Vzájomná pomoc bola na dedinách nepísaným
zákonom aj cnosťou z nevyhnutnosti. Keď niekomu uhynula krava a gazda musel robiť nútený výsek, prišla celá dedina – ľudia si odkúpili kus mäsa za pár drobných alebo aspoň kosti do polievky, aby aj takto pomohli človeku, čo ho postretlo nešťastie, keď mu
krava spadla zo skaly, zdula sa alebo zahynula pri otelení. Slovenská dedina, ktorá za celé tisícročie uchovala národ pri živote, napriek akýmkoľvek tlakom, zákazom, pandúrom, četníkom, mohla pokojne a svojím spôsobom aj šťastne prežívať iba ako dobrovoľné
súručenstvo jednoduchých ľudí. Len čo sa ľudia v nej začali deliť na chudobných a bohatých, stratil sa tento Boží zázrak. Na javisko života vstúpila závisť a nenávisť.
Mojtín rástol. Ako všetky dediny tých čias. Napriek morom, cholere a vojnám. Ako však rástol, chotár čoraz ťažšie vládal uživiť svojich rodákov. Vlastne už ich dávno neuživil. Jačmeň, ovos, šošovica – hlavné plodiny jeho polí. Jačmeň sa zomlel na čiernu krupicovú
múku, z nej sa napiekli pagáče, posúchy alebo uvarila kaša či polievka. Deti väčšmi ľúbili kabáče – na horúcej platni alebo v peci nachytro pečené jačmenné placky. Kto mal dve kravy, už bol zámožný, ale ani to nemohlo uživiť rodinu so štyrmi-piatimi deťmi, a takých rodín bolo najviac. Muselo sa do sveta za chlebom. Veční ahasveri slovenských vrchov chodili najprv na dolniaky, neskôr aj za Moravu na žatvu. Výžinkári. Páry – kosec, hrabačka. Obyčajne párik pred sobášom alebo mladí manželia. Keď sa vracali s výslužkou,
zaplatili si furmana, čo každému zo žatevných párov doviezol niekoľko vriec pšenice a žitka. Keď sa na taxík poskladali, nevyšlo to na jedného draho, z výslužky takmer neubudlo, veď furman rád prijal aj po vreci ovsa z ich vlastnej mojtínskej úrody, pre koníky.
To bol čas, keď v starom mlyne začalo byť veselo. Nebolo kedy prichýliť tuláka ani počúvať tovarišov, čo sa vracali zo sveta a chceli tu iba prenocovať, lebo mlyny boli odjakživa aj miestom odpočinku pocestných. Teraz by ich mlynárka nepustila ani cez bráničku, iba
čo by im podala hrnček mlieka a kus chlebíka. Mlynár si zaviazal čistú zásteru a nastavil mlynicu na fajnovejší materiál: mlela sa pšenička na biely chlebík.
Niekoľko mojtínskych mužov sa zapodievalo spomínaným putovným predajom. Zo susednej Valašskej Belej a z Gápla prevážali cez hory a predávali po okolí výrobky chýrnych sklární. Nebol to však vďačný tovar na podomový obchod, pravdaže, poháriky, čaše, krčiažky, vlastne všetky belianske výrobky boli krehké, po cestách-necestách sa sklo často potĺklo. Vďačnejším tovarom boli látky z trenčianskej textilky. Lenže niesť na pleci niekoľko balov štofu, aby mali ženičky na výber, tiež nebola lahoda.
V čase, keď na poli a okolo domu čakalo najmenej roboty, chodili takto svetom aj Matúšovi rodičia. Fabrika však nemienila predávať v malom, nejakých pár balov látky pre dvoch-troch trhovníkov. Nakupovalo sa u žida v Trenčíne. Pravdaže, aj ten potreboval dajaký
ten groš zarobiť, tak sa tu kupovalo drahšie ako v továrenskom sklade – o rabat sa museli obchodník a trhovníci podeliť. Vždy sa však dohodli, dohoda bola zákonom života.
Mladí manželia Kučerovci sa mohli vydať do sveta. Ponúkať látky na jarmoky i po domoch, ako vraveli, rovno do kuchyne. Bol z toho malý zisk, veď čosi cestou aj strovili, ale bol to hotový peniaz, často jediný hotový peniaz – veď práve ten v dome najväčšmi chýbal. Na všetko, čo sa v gazdovstve nedorobilo. Okrem toho, bez peniaza by nemali za čo kúpiť deťom oblečenie, topánky, veci do školy i dajakú sladkosť.
„Naši šli do sveta“ – to bolo ustálené spojenie Matúšovej mladosti. Tou vetou mojtínske deti odpovedali, keď sa ich pýtali, kde sú rodičia. Nakoniec, presnejšiu odpoveď by aj tak nemohli dať, nemali ani poňatia, kde sa mama s otcom mocú. Mali však istotu, že sa onedlho vrátia. Napokon, deti nikdy nezostali v dome samy. Akoby aj, väčšinou boli vo veku, keď sa to ešte nedalo. V tom čase sa o ne starali staré mamy, opustené tetky alebo niekto osamotený zo širšej rodiny. V Mojtíne, tak ako aj inde, kam chodili rodičia na podobné vandrovky, sa to bralo ako samozrejmosť, život to potreboval, život to ponúkal, tak to malo byť.
Matúš si na tie chvíle spomína celkom sladko: keď mama s otcom boli vo svete, tetka neustriehla, koľko ich sliepky nanosili. A tak sa mu občas podarilo vziať rovno spod sliepok, z košov dve-tri vajíčka a v konzume ich zameniť za sladkosť.
Ľudia, čo chodili po svete, kysuckí drotári, považskí trhovníci aj čudácki vandráci, čo sa túlali každým krajom, boli obyčajne dobrí rozprávači. Zážitkov mali habadej, všeličo sa podozvedali, videli, začuli… Matúš si na to živo pamätá. Tak sa dozvedal prvé veľké
správy z rozličných kútov – a otváral sa mu svet.
V tom čase mali v dedine jedného vzdelanca, ale nevracal sa domov, dokonca ani na Vianoce, ktovie prečo. Takže kultúru, vedu a vzdelanie tu reprezentovali iba dvaja páni – farár a učiteľ. Matúšova mama chodila do školy štyri zimy. Vedela čítať i písať, ale rátala iba po maďarsky. Ak potrebovala niečo vynásobiť, šepkala si čísla po maďarsky – ako sa to naučila v škole. Aj zemepisné názvy poznala len v tomto jazyku – výsledok dlhoročnej maďarizácie, ktorá fungovala aj v posledných záchvevoch Uhorska.
Jej otec, Matúšov starký, sa vrátil z prvej svetovej vojny s tuberkulózou – onedlho na ňu aj zomrel. Zostala po ňom manželka s tromi deťmi na krku. Jedno dievča si onedlho zlomilo nohu. V dedine ani v blízkosti doktora nebolo, nikto to poriadne neošetril, kto by to
aj bol v tých povojnových zmätených časoch a ešte kdesi pánu Bohu za chrbtom, tak krívala až do smrti. Bol to však hotový poklad rodiny.
Ako mrzáčka sa nikdy nevydala, ale napočudovanie nezanevrela na okolie, naopak, rada sa motala medzi ľuďmi, vždy plná života a úsmevov, ochotná kedykoľvek pomôcť, aj vtedy, keď ju po vojne vzali na práce ďaleko od domova, do akejsi nemeckej fabriky v českom
pohraničí, ešte aj odtiaľ pomáhala malému Matúšovi. Bol to Boží človek. Dávala životu, čo jej osud nedoprial. Matúšovu mamu Angelu už v štrnástich rokoch poslali dolu na majer, aby zarobila čosi aspoň pre mladších súrodencov, nech nechodia ani po dvore otrhané. Robila tam dovtedy, kým si ju Matúšov otec Štefan nedoviedol ako nevestu do Komalov.
Rodinu z otcovej strany treba načať jej najstarším členom, Matúšovým pradedom. Bola to svojská postava, chlap ako vystrihnutý z najmenej storočného kalendára: biela halena, mastné vrkoče a hovoril krásnou spisovnou slovenčinou s máličko spevavým prízvukom,
radosť počúvať. V dedine sa už aj zabudlo, ako sa vlastne volal.
Kedysi dávno dostal prezývku Komala, takže ho tu každý iba tak volal. Komala. Mal dve dcéry, Aničku a Agnesku, ktorej deti hovorili jednoducho naša tetinka. Zamlada si zlomila nohu, na tých skalách sa to ľahko stalo, bola kľavá nadosmrti. Anička sa po vlastnej
svadbe utancovala na smrť. Mladoženáč, u Komalu na prístavku, dá sa povedať cudzí človek, nevedel, čo si počať. Komala rozhodol: zostane u nich. Vzal si predsa jeho dcéru, a čo aj v tej chvíli ovdovel, je to jeho zať! Chlapovi však zle bez ženy, cítil sa ako parobok,
tak ho Komala nakriatol, aby si našiel a priviedol ženu. S tou druhou mal tri deti, medzi nimi aj Matúšovho otca, strýka Cyrila a tetku Agnesu. Deti ani nepodrástli, keď sa jedného dňa kamsi pobral.
Sčista-jasna, z ničoho nič. A viac sa nevrátil. Ani len o ňom nepočuli. Vraj ho vlak zrazil kdesi pri Brezne a tam ho aj pochovali. Nikdy viac sa o ňom v rodine nerozprávalo.
Komala zostal na majetku s dcérou-mrzáčkou, chorou na nohy, s nevestou s tromi deťmi a neskôr aj s Cyrilovou nevestou, tá mala takisto dva drobizgy. Matúš ho však ani po rokoch, keď sa pradedo vracal k tým udalostiam, nepočul sťažovať sa alebo reptať na osud.
To skôr on, Matúš, mal ťažké srdce: všetci chlapci v dedine mali starých otcov, iba on nie. Bol tu však Komala, jeho pradedo, chlap so sivými vrkočmi a v jasnobielej halene, svojský človek, dnes by sme povedali – osobnosť.
Roky pribúdali aj Komalovi a nadišla chvíľa, že už len dve osirelé baby, každá s deťmi a každá utiekajúc sa k Pánu Bohu, dreli na tých políčkach, koľko len vládali. Oženil sa teda aj otcov brat a na svet prišli prvé deti – razom bolo v dome dvanásť duší. Po čase začala každá nevesta variť len pre svojich, ani nie preto, že by mali jedni a druhí odlišné chute. Iba každá gazdiná chce mať svoju kuchyňu. Matúšov otec to postrehol prvý.
Majetok sa bez hádok či napätia rozdelil na tri diely – pre otca, strýka a tetku. Synovia sa rozhodli postaviť si domy. A nie drevenice! Problém však bol, ako sem doviezť potrebný materiál. To nebol jednoduchý špás. Začali teda uvažovať, či by sa nedal stavebný materiál
vyrobiť na mieste. Na Morave našli tehliara, Šuhajda sa volal. Došikovali ho. Ten si
poobzeral okolie a kúsok od cintorína našiel tehliarsku hlinu. Bolo to, našťastie, na ich grunte. Vykopanú hlinu vlhčili a miesili s plevami, aby bola pevnejšia a mala lepšie tepelnoizolačné vlastnosti, tehly ukladali na slnko, aby sa poriadne vysušili. Potom chlapi doviezli koks a fúru dreva. Z veľkých polien postavili pyramídu bez špičky, prešpikovanú koksom, obložili ju tehlami, naspodku s tunelom až do samého stredu mohutnej stavby – a zapálili jej koksové srdce. Vysoký kosý ihlan žiaril tri či štyri noci, cez deň z neho sálala pekelná horúčava – a pritom chlapi a decká v okolí necítili takmer nijaký dym, iba páľavu,
najmä ak sa niekto odvážil po tie dni pristúpiť bližšie k pyramíde.
Miestne tetky sa po celý čas prežehnávali, v tehliarskom procese videli dielo samého satanáša. Výsledkom bola perfektná zvonivá tehla, ba ešte aj stropné obklady na prvé dva domy v Mojtíne, čo neboli z kameňa a dreva. Zvedavci sa začali schádzať zo širokého okolia. Na dolnom konci Mojtína vyrástli dva domy s pôdorysom desaťkrát desať metrov
a hospodárskymi prístavbami. Na tie časy čosi neobvyklé v Strážovskej doline.
Matúšov o rok starší bratranec Rudo nastúpil tej jesene do školy a vzal so sebou aj Matúša. Celá rodina mu to nemohla vyhovoriť. Musel ta ísť, darmo mu vraveli, že sa to nepatrí a hádam ani nesmie. Matúš bol zvedavý. A potom ho už tá zvedavosť celý život neopustila.

(Ďalší úryvok z knihy môžete čítať od piatka 15. 4. poobedia.)