Čítanie na pokračovanie VI. Ján Čomaj: Knieža Matúš (Rozprávanie o živote a diele profesora Matúša Kučeru a výber z jeho štúdií a článkov, Vydavateľstvo SSS)

67

Kniha publicistu Jána Čomaja o historikovi Matúšovi Kučerovi sprítomňuje tvorbu dvoch naoko profesne odlišných majstrov vo svojom odbore, ale vnútorným zaujatím skutočnosťami o dejstvovaní i zápasoch o seba i so sebou ako rodných bratov. Nemuseli sa hľadať. Patria k sebe nielen generačne. Matúš Kučera nie je však len historik, profesor a tvorca literatúry faktu, aj pre deti, lež i (načas) politik, diplomat a múzejník. J. Čomaj predstavuje M. Kučeru citlivým pátraním, čo podnecovalo jeho vývin a záujmy, vďaka osobnému poznaniu, prostredníctvom dlhých spoločných rozhovorov i štúdiom historických prác (aj s využitím ich citácie). Kučerov zástoj v slovenskej historickej vede vyjadruje už názvom knihy, čím odkazuje na starší čas, ktorý spracúva i krajové súvislosti rodiska i rodnej krajiny. Sleduje svojho hrdinu, ale nezameriava sa len na biobibliografické skutočnosti jeho personálneho vývinu, ale sa snaží objasniť „jedným dychom“ viacero rovín. Rovnako sa vrství aj plastický spôsob „vyprávania“, keď sa život i dielo predstavuje ako príbeh a stvárňuje esejisticko-dokumentačnými postupmi, spájajúcimi obraznosť s vecným argumentovaním. To zároveň odráža aj skúsenosť a nadanie autora životopisu, tvoriaceho knihu na základe osobných rozhovorov a poznania diela svojho hrdinu. Predstavuje ho aj vhodne vybranými ukážkami.

Rozlet

Chlapec, čo sa ešte včera bál vlaku, zrazu vhupol do Trenčína, lebo tentoraz to bol naozaj iný vstup, ako keď šiel – desaťročný – na prijímacie skúšky. Vtedy ako by bol mal klapky na očiach. Mesto takmer nevnímal. Detský zrak zaostroval len veci na dosah – triedu, tabuľu, profesora, internát… Teraz ohromený pozoroval, ako sa ráno mrvia v uliciach podobní človiečikovia ako on (a tie nohaté dievky!), náhliac sa do školy. Keď pred niekoľkými rokmi v Trenčíne začínal, ani si neuvedomoval, koľko tu bolo stredných škôl: jeho chlapčenské piaristické gymnázium, dievčenské uršulínske gymnázium, štátne gymnázium, známa obchodná akadémia, vynikajúca meštianka, učňovské školy… Mládeže bolo plné mesto a kolorit dopĺňali dievky a chalani z textilných fabrík.

Matúš aj s odstupom rokov vníma trenčianske piaristické gymnázium, ktoré musel opustiť len preto, že úrady zapotrošili jeho žiadosť o štipendium, ako osvietené až liberálne prostredie, bez nánosu cirkevných dogiem a bezduchej mravouky. Bolo to vďaka tomu, že učitelia boli síce duchovné osoby, ale všetci mali aj vzdelanie zo svetských vysokých škôl a aprobáciu pre profesorov štátnych gymnázií – z jazykov, prírodných či humanitných vied. Veľa z nich absolvovalo vysoké školy v zahraničí, najčastejšie v Ríme alebo Paríži. Jeho škola bola jedna z mála, kde sa vyučovala španielčina, španielska literatúra a dejiny. Profesor Kosták, napríklad, po štúdiách doma absolvoval aj ktorúsi nemeckú univerzitu… Jednoducho, škola mala úroveň. A nenavštevovali ju len deti z katolíckych rodín. Boli tu aj žiaci protestantských rodičov, nejakí Česi bez vyznania, dokonca niekoľko židovských detí. O úrovni vtedajších trenčianskych stredných škôl nakoniec svedčí, že v tom čase tu študovali a maturovali, napríklad, také budúce osobnosti literatúry faktu ako Vojtech Zamarovský. Václav Pavel Borovička, Slavo Kalný alebo Kornel Földvári.

To všetko si vyplašený chlapec z Mojtína nemohol uvedomiť. Príjemne si však na to spomína.

Na začiatku školského roka šli študenti s profesorským zborom na slávnostné tedeum. Pred začiatkom vyučovania sa krátko modlilo, Matúšovi tá chvíľa stačila, aby sa mu hlava vyčistila od rozlietaných myšlienok a aby si s jasnou mysľou uvedomil, že sa začína vyučovanie. Po čase ho poverili vedením internátnej knižnice – na to si spomína najradšej. Bolo to totiž v čase, keď sa oživila činnosť Matice slovenskej a keď chrlila krásne brožované knihy našej klasiky – bol prvý, čo ich rozrezával a čítal… A v hlave sa mu opakovane ozývala stará latinská pravda: Nullum erit tempus hoc amisso. Nijaký stratený čas sa nevráti.

V školstve sa vtedy všetko razantne menilo. Aj gymnáziá zoštátnili, a to bol len začiatok nekonečných školských reforiem. Všetko sa to ešte dialo bez zmien vo vyučovaní, akoby sa to odohrávalo len niekde na povrchu, z úradníckej potreby odfajkovať nejaký vládny výnos. Onedlho už prišli zmeny, ktoré postihovali ľudí. Skvelých profesorov povyhadzovali „do výroby“, teda do baní, na stavby, v lepšom prípade si tí vzdelaní, ale obyčajne nepraktickí ľudia našli miesto skladníka alebo sa zašili v nejakom archíve. Do škôl namiesto občianskej výchovy zaviedli predmet politická výchova, v ktorej sa žiaci bifľovali dejiny KSČ a VKS(b) – Všezväzovej komunistickej strany (boľševikov), mená sovietskych štátnikov museli spoznať aj na fotografiách, za vzory mali slúžiť Pavko Korčagin a Zoja Kosmodemianska… Kto z politickej výchovy dostal dvojku, keby aj bol mal zo všetkých ostatných predmetov jednotky, nemohol byť vyznamenaný. Čas prevrátených hodnôt zasiahol nielen slovenčinu alebo dejepis, ale každé učivo, aj matematiku. Matúš si napríklad pri maturite vytiahol Oparinovu teóriu o vzniku sveta a komisii vykladal, čo sa naučil, teda ako sa rozličné koacerváty budúceho vesmíru spájali…. Nevedel síce, čo sú koacerváty, ale to zrejme nikomu neprekážalo, nevedeli to ani profesori, a ktovie, či aj Oparin…

Horšie bolo, že Matúš sa do toho vžil a pochytilo ho mudrovanie. Nahlas uvažoval: Aj keby to naozaj tak bolo, ako to Oparin vysvetľuje, chýba mu v tej teórii faktor času, proces predsa trval milióny rokov, nemožno ho overiť žiadnym pokusom, v nijakej skúmavke… Profesori stvrdli. Akýsi mladík pred maturitnou komisiou spochybňuje súdruha Oparina! Nasledovala dvojka z politických vied, strata vyznamenania a ešte aj riaditeľské pokarhanie. Väčšina študentov bola zo slovenčiny a latinčiny vysoko nad priemerom abiturientov z iných gymnázií vďaka profesorke Sedlákovej, ktorá mala už dávno školu opustiť, ale pre pozoruhodné výsledky jej žiakov ju vedenie trpelo. Pravda, ani to netrvalo dlho, klasické vzdelanie na gymnáziách malo dni zrátané.

Keď už sme spomenuli maturitu, Oparina a Matúšovo mudráctvo, pripomeňme aj zásluhu profesorky Sedlákovej. Stačí uviesť šok, ktorý zažila maturitná komisia, keď si Matúš vytiahol Quadrigaria, rímskeho historika z obdobia storočie pred Kristom. Quadrigarius bol plodný autor, napísal dvadsaťdva poctivých kníh a sledoval vývoj ríše od vyplienenia Ríma Galmi až do svojich čias. Matúš mal pred panstvom prečítať a preložiť štyridsať riadkov z jeho diela.

Najprv si začiatok textu prečítal pre seba a zároveň v duchu aj preložil – a už milého Quinta Claudia Quadrigaria prekladal, akoby čítal noviny. Netušil, pravdaže, akoby mu to aj mohlo prísť na um, že dobrá znalosť latinčiny bude podmienkou jeho budúceho chlebíka pri štúdiu starých dokumentov! A istotne ani to, že sa mu životnou partnerkou stane budúca docentka latinčiny!

Aj také veci sa na svete dejú.

Republika sa jedného dňa začala nazývať ľudovodemokratickou. Dobrý nezmysel: ľudovodemokratická republika. Demos a kratos znamenajú v starogréčtine ľud a vládu. Rés publicae je po latinsky vláda ľudu. Keď si ľudovodemokratickú republiku mládenci takto preložili, bolo im do popuku: ľudová ľudovládna vláda ľudu! Na rehot. A všetci, aj tí, čo to dávno pochopili, sa tvárili vážne. Ako by sa aj inak mohli tváriť?

Aby škola dostala ľudovodemokratický punc, na začiatku maturitného ročníka sa nekonalo nijaké dekorovanie zelenými stužkami. Malomeštiacky prežitok. Ani maturitný večierok sa nechystal, aj to sa priečilo morálke budovateľov komunizmu. Chalani sa aj tak zrúbali. Keď prišiel Matúš do internátnej izby, odrátal si svoju štvrtú posteľ od kraja, len mu to akosi nevyšlo a ľahol si na šťúpleho prváka o poschodie nižšie.

Potom už každý išiel svojou stranou. Väčšina spolužiakov sa napočudovanie rozhodla pre medicínu. Vychytená bola najmä medzi chlapcami. Až o tri-štyri roky neskôr sa na ňu valili dievčatá. Keď sa v päťdesiatom šiestom rušila vojenská príprava na univerzitách a absolventi museli rukovať na prezenčnú službu, na lekárskej fakulte vojenčinu ponechali, aby aj takto prilákali chlapcov študovať medicínu – až tak sa lekárske povolanie feminizovalo. Ostatní spolužiaci sa roztrúsili všetkými smermi. Jeden emigroval na Západ, iný sa vrátil na rodičovský statok, netušiac, že o rok-dva im ho režim vezme, pár chalanov si vybralo technické smery, napriek klasickej podobe gymnázia. Matúš rozmýšľal o vysokej lesníckej, ktorá sa práve sťahovala z Košíc do Zvolena – mal pocit, že patrí k lesom! Bohovia mu to však nedopriali. Práve keď sa chystal na zápis, telila sa im krava. Pomáhal miškárovi Kupcovi, ako sa mladému gazdovi patrilo. Viac síce zavadzal, ale nemohol pri tom nebyť. Motal sa s takou vervou, až si vykĺbil koleno. Sanitka, špitál, dvaja mladí lekári trenčianskej nemocnice nad ním mudrujú. Poškodený bude aj meniskus, uvažovali nahlas, musíme operovať – a dohadovali sa, ako ho budú rezať. Našťastie sa nakoniec zákroku zľakli. Zavelili sanitárovi: Hoď mu sadru vysoko! Nech sa mu to poriadne zrastie!

Dva mesiace ležal pod hruškou. Všetci z domu boli v poli. Okrem dvoch mladých susediek. Ešteže. Priniesli džbán vody, za fertušku jakubiek a k večeru knižku z obecnej knižnice. Tak sa nebadane minulo celé horúce leto.

Keď mu sňali sadru, pobral sa do Bratislavy. Rozhodol sa, že to skúsi na filozofickej fakulte a zapíše si predmet, ktorý ho najviac láka – dejiny. Tušil, nie, on už vedel, že to ho neprestane zaujímať. Leto pod hruškou bolo dlhé, mal čas všetko premyslieť.

Na tabuli si prečítal, aké predmety sa tu dajú študovať. Vybral si. Povedal to pani úradníčke, netušiac, že Terka Oslejová mu bude dlhé roky kolegyňou. Podala mu zoznam prednášok, seminárov a cvičení, ktoré sú v tomto predmete povinné – a zapísal si ich do indexu. A niečo z odporúčaných prednášok. Šlus. Potom už len chodiť alebo nechodiť na prednášky. A na konci semestra mať pri každom predmete v indexe podpis, niekde aj známku, nič viac nebolo treba. Na konci letného semestra to pani Terka skontrolovala. Ak v každom riadku videla podpis, poslucháč bol vo vyššom ročníku. Dve ďalšie povinnosti boli rovnako dôležité: vyplniť formulár na štipendium a žiadosť o internát. Sedliacki chlapci ešte rok-dva mali na štipendium nádej, v prípade polosiroty istotu, potom sa už hľadelo, či sú rodičia členmi JRD. Ak nie, boli kulaci. A pre kulakov štipendium nejestvovalo. Onedlho ani štúdium.

S internátmi bolo zle. Ohromnému nárastu vysokoškolákov ani zďaleka nestačilo tempo výstavby študentských domovov. V tom čase ešte nestála Mladá garda ani suvorák, ani lumumbák – dnešný internát Jura Hronca, tak sa bývalo všelijako, aj v drevených barakoch neďaleko vojakmi zabraného internátu Lafranconi, aj v niekdajších hospodárskych budovách pred stopäťdesiatimi rokmi vyhoreného Hradu, šesťdesiati na izbe… Povojnová mládež našťastie nemala vysoké nároky, všetko sa bralo prirodzene, možno o rok bude lepšie.

Minulosť sa rada idealizuje, ale Matúš dodnes reálne vidí vtedajší stav spoločnosti, školstva a filozofickej fakulty. Deviateho septembra 1948, len niekoľko mesiacov po tom, čo sa komunisti dostali k moci, schválilo politbyro KSČ Program nastolenia ostrého kurzu proti reakcii. V ľudskej reči to znamenalo vybudovanie 422 pracovných táborov, ktoré od 20. mája do 15. júna 1949 zaplnilo dvadsaťtisíc ľudí – a ich počet stále rástol. Začali sa procesy, na ktorých konci odznievali rozsudky smrti: s Miladou Horákovou, s hrdinom druhej svetovej vojny a veliteľom česko-slovenskej vojenskej misie pri Stalinovom štábe Heliodorom Píkom, s Jiřinou Štěpničkovou a vzápätí aj s vlastnými ľuďmi – s ústredným tajomníkom strany Rudolfom Slánskym, so slovenským ľavicovým intelektuálom a ministrom zahraničných vecí ČSR JUDr. Vladimírom Clementisom… Ľudí chytala hrôza.

Netrvalo rok a začala sa čistka aj na vysokých školách. Začiatkom päťdesiateho prvého povyhadzovali z bratislavskej filozofickej fakulty takmer všetky jej osobnosti.

Už keď sem Matúš prichádza študovať, mnohí múdri ľudia tu nepôsobili. Zo školy musel odísť pracovitý profesor Daniel Rapant, absolvent Karlovej univerzity a parížskej Sorbony, človek, ktorý povýšil slovenskú historiografiu z vlastivedy na vedeckú úroveň, autor dvadsiatich piatich pôvodných diel a mnohých štúdií, jasný víťaz v dávnej polemike s českým historikom Václavom Chaloupeckým o samostatnosti slovenských dejín. Pozoruhodné je jeho dvanásťzväzkové dielo s chronologickým usporiadaním všetkých udalostí Slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849 aj dvojzväzková kniha Maďarizácia Slovákov, komplexná práca Doba štúrovská či prvý raz detailne spracovaný Pribinov nitriansky kostolík… Po rokoch ho ovenčili Radom práce, Národnou cenou, Zlatou medailou SAV, Radom T. G. Masaryka, to posledné preberal, keď už mal deväťdesiatku… Matúš sa už nestretol ani so psychológom Antonom Jurovským, ktorý tu bol profesorom od roku 1941, hoci sa poslucháči naďalej vzdelávali na jeho dielach Utváranie osobnosti dieťaťa, Vodcovstvo a vodcovská osobnosť, Duševný život v spoločenských podmienkach… A jeho fundamentálna kniha Psychológia vyšla už vtedy v štyroch vydaniach… Neprednášal znalec pôvodu a najstaršieho vývoja slovenčiny profesor Eugen Pauliny ani Moravan profesor Vojtěch Ondrouch, historik a numizmatik, ktorý možno práve preto, že bol z Moravy a gymnázium vychodil v Skalici, chápal autentické dejiny Slovákov a z tohto pohľadu sa venoval histórii osídleniu Slovenska v čase Rimanov…

To všetko Matúš pri nástupe nevedel. Na samom začiatku bol vyplašený. Iba pomaly si uvedomoval trpkú skutočnosť: Akademická pôda je rozvrátená, nijaká propagandistická kozmetika to nezakryje. Prednášajú nedávni absolventi, ktorí nedorástli ani na asistentov. Literáti si uchovali Mráza, Pišúta, Boora, Tomčíka… Inde bola čistka dokonalá.

Nebol sám, čo prežíval rozčarovanie. Až si jedného dňa s kamarátom Janom Michálkom, dnes profesorom etnológie, povedali, že kašľú na celú školu a idú do Košíc na veterinu. Sú predsa z dediny, zvieratká majú radi, tak im venujú svoj život. Keby aj hneď jeden ročník stratili!

Na hlavnej pošte si dali vytočiť profesora Hovorku, dekana veterinárnej školy.

„Súdruh dekan,“ osmelil sa Matúš. Už sa oslovovalo po novom, upozorňovali na to plagáty na uliciach i v obchodoch: Oslovujeme sa súdruh, súdružka! Zdravíme sa: Práci česť!. „Prepáčte, že obťažujeme, pomýlili sme si školu. Začali sme študovať na filozofickej, ale sme z dediny, zistili sme, že nás to nebaví…“

Nemohli tušiť, že veterinári robili na školách nábor, aby získali plánovaný počet poslucháčov, že netreba mať trému ani obavy. Všetko sa už plánovalo, aj na koľko koní, kráv a ošípaných treba jedného zverolekára, podľa toho dostala škola kvóty a tie musela splniť, ak sa mal vybudovať socializmus. Vtom si Matúš spomenul na dôležitú vec a rýchlo pokračoval:

„Ešte sa chcem opýtať… ja som polosirota, otec mi zahynul počas vojny, či dostanem štipendium…“

Z druhého konca Slovenska sa ozval potešený hlas:

„Výborne, chlapci. Môžete prísť aj zajtra! Štipendium vybavíme…!“

Opojení kráčali dolu námestím. Zľava na nich gánil Josif Vissarionovič v bronzovej pompéznosti, a oni veselo skandovali: „Budú z nás hovadodoktori…!“ Vpravo kráčal Rudo Lesňák, vtedy už švrtoročiak, študoval slovensčinu – francúzštinu. Ten Lesňák, čo sa potom stal známym rozhlasovým publicistom, ktorého sa báli vyhodiť kádrovníci v päťdesiatych rokoch a odpratali ho na veľa rokov do akéhosi kabinetu výskumu a dejín rozhlasu. Chlapci sa mu pochválili, že ich práve po telefóne prijal do školy sám dekan košickej veteriny…

„A čo ste sprostí!“ spustil Rudo. „Nepanikujte. Všetko sa dá do poriadku! Obaja ste ako stvorení na to, čo ste si vybrali, dejiny a národopis. Tento gottwaldovsko-stalinský experiment dlho nevydrží! Republika dostane svoju povojnovú podobu!“

Naivní chlapci uverili. Zostali na fakulte. Dokonca prišití k nej na večné časy. Matúš ako profesor dejín, Michálek ako profesor etnológie. Nebyť Ruda Lesňáka, nemali by sme dvadsať Kučerových diel o minulosti starých Slovákov. Ale nemali by sme ani Michálkove štyri vydania Výberu zo slovenskej ľudovej slovesnosti ani tri vydania jeho Dejín etnografie a folkloristiky, dve vydania jeho diela Tradícia a inovácia, nikdy by Michálkovi neboli vyšli Spomienkové rozprávania, ani monografia jeho rodiska – Brezovej pod Bradlom, ani vtipne napísaná kniha Keď je dobrá klobása, ani veľká zbierka slovenských povier Na krížnych cestách.

Vysokoškolské štúdium začiatkom päťdesiatych rokoch malo zvláštny rytmus. Z Prahy prišli celoštátne učebné plány – nesmelo sa učiť viac ani menej. Na všetko boli normy a pravidlá, pričom strana kládla dôraz práve na spoločenskovedné odbory, pričom vyučovanie dejín bolo pod osobitným dohľadom. Spoločenské vedy mali zabezpečiť vymývanie mozgov. Školy a tlač pritom hrali hlavnú úlohu.

Centrálne daný učebný plán bol zákonom. Ak si odmyslíme stupídnosť ideológie, možno ani nebol taký zlý a bezduchý, ako ho tí mladí nadšenci – asistenti marxizmu-leninizmu – na vysokých školách servírovali. Múdri páni profesori by sa neprispôsobili, museli teda odísť. A keď už nebolo tých múdrych pánov, ktorí by učebné osnovy naplnili tvorivým myslením, nastúpilo tliachanie.

Pravek sa na bratislavskej filozofickej fakulte neprednášal vôbec. Akoby ho nebolo. Starovek mal prednášať profesor Ondrouch, ale ho práve vyhodili. Tak si širokú disciplínu mala vziať na krk mladá asistentka Pišútová, ale akurát išla rodiť. Pán profesor Varsik, múdry človek, bol taký vystrašený z nového obsahu dejín a zo svojej vlastnej minulosti, tak aby nič nepokazil, prednášal z brožúrky o triednom boji. Vystrašený bol právom: za prvej Slovenskej republiky bol totiž dekanom filozofickej fakulty, a tak momentálne visel na tenkej nitke. Aj tá ho držala len vďaka tomu, že ďalšieho odborníka na staršie dejiny Čechov a Slovákov, menovite na Husa, husitov a husitstvo nebolo, pričom husizmus bol nosný pilier revolučne ponímaných dejín. To nakoniec vyjadrovala už v základná poučka historického materializmu: Dejiny ľudstva sú dejinami triednych bojov.

V tejto ničote Matúša zaujali len lekcie svižného docenta Jána Dekana, rozhľadeného aj v umení a literatúre, človeka s praktickými výsledkami v archeologickom výskume, hoci mal len tridsať-tridsaťdva rokov. Pohrávajúc sa s vreckovým nožíkom, bez toho, aby nazeral do poznámok alebo nebodaj čítal zo skrípt (ako to u niektorých učiteľov bolo zvykom), peknou slovenčinou a zamatovým hlasom prednášal tak zaujímavo, že nielen pobláznil všetky dievčatá v ročníku, ale aj na mládencov urobil dojem. Slečny si však nadarmo brúsili zúbky, mladý pán docent mal doma fešnú Angeliku, redaktorku mládežníckeho denníka Smena.

Matúš u docenta Dekana absolvoval skúšky zo staroveku i slovanských dejín a zrejme si padli do oka. Nemohli tušiť, že sa onedlho stanú priateľmi na celé desaťročia. Nielen preto sa patrí venovať Jánovi Dekanovi chvíľu našej pozornosti.

Málokedy sa v historiografii zjaví taká všestranná osobnosť. Dekanove záujmy siahali od pravekého umenia po súčasné slovenské výtvarníctvo. Bol dôverným priateľom popredných maliarov, sochárov a architektov i častým hosťom ich ateliérov, a keď opustil školu, dve desaťročia viedol Ústav teórie a dejín výtvarného umenia Slovenskej akadémie vied – a to po takej osobnosti, akou bol Marian Váross! Dekan, zhruba o jednu dekádu starší od Matúša, absolvoval fakultu v roku 1943 a začal v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied – s niekoľkoročnou prestávkou, keď pracoval v martinskom ústredí Matice slovenskej. Zakladal Archeologický ústav SAV, medzitým však, nielen na Matúšovo šťastie, prednášal ako docent na Filozofickej fakulte UK, dokonca v rokoch Matúšovho štúdia sa na niekoľko rokov stal Dekan aj dekanom.

Bol to vzdelaný a tvorivý muž a zrejme mal talent vyhnúť sa politickým podrazom. V šírke jeho záujmov dominovala klasická archeológia, avarsko-slovanská symbióza v časoch Veľkej Moravy, formovanie starých Slovákov na osobitné etnikum a antické, byzantské a veľkomoravské umenie. Nielen prednášal, ale viedol aj rozsiahly archeologický výskum na Devíne a v rusovskej Gerulate, niekdajšom vojenskom tábore Rimanov na severnej hranici ríše. A tak študenti mali nové objavy doslova z prvej ruky.

Z bohatého Dekanovho diela spomeňme aspoň tri najdôležitejšie knihy, ktoré vyšli v zodpovedajúcej výtvarnej podobe: Začiatky slovenských dejín a ríša Veľkomoravská, Poéma o hrdinstve a najmä pompézne dielo Veľká Morava, doba a umenie. Jej prvé vydanie je datované rokom 1976 a čochvíľa nasledovali aj preklady diela v češtine maďarčine, nemčine a angličtine.

Docent Dubnický, ktorý mal schopnosť študentov podobne zaujať, ešte neprednášal, toho vedenie fakulty až o niečo neskôr preložilo z umenovedy na históriu, aby prevzal prácu po profesorovi Danielovi Rapantovi, najväčšej medzivojnovej osobnosti slovenskej historiografie. Nehodní kritici ho práve vysťahovali do kamrlíka na piatom poschodí a čoskoro vyhodili aj z tej komôrky. Päťdesiate roky na univerzite priniesli veľa neprávostí a krívd, no táto bola istotne jedna z najväčších.

Podobná bieda bola aj na slovenčine, ktorú mal Matúš ako sprievodný predmet – v pamäti mu utkveli len prednášky profesorov Alexandra Vasilieviča Isačenka a Jána Stanislava.

Isačenko bol na jednej strane všestranne vzdelaný človek a na strane druhej skvelý jazykovedec. Osobnosť, akou bolo veľa príslušníkov porevolučnej vlny ruskej emigrácie. Do povedomia jazykovedcov sa dostal ako asistent profesora Trubeckého vo Viedni, habilitoval v Ľubľane, od roku 1941 pôsobil ako učiteľ ruštiny na Vysokej škole obchodnej a po vojne transformoval univerzitný ruský seminár na moderne vybudovanú Katedru ruského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty UK. Jeho meno sa spája s vysokou povojnovou úrovňou filológie na fakulte, s vyššou kultúrou vydávaných rusko-slovenských a slovensko-ruských slovníkov aj so skvelými prekladmi ruskej literatúry – známi slovenskí prekladatelia sa nehanbili konzultovať s Isačenkom, aj Zora Jesenská to považovala za prirodzené. Isačenko však musel po niekoľkých atakoch z fakulty i zo Slovenska odísť – v roku 1955 ho prichýlila univerzita v Olomouci.

O profesorovi Jánovi Stanislavovi netreba veľa slov. Bol to výnimočne pracovitý človek. Svojou znalosťou cirkevnej staroslovenčiny – prvého literárneho jazyku starých Slovákov – a rozhľadenosťou v slovenských dejinách nielen učaroval mladému Matúšovi, ale najmä ho v mnohom obohatil, nasmeroval, naučil pracovať s prameňmi, dokázal mu, akú historiografickú hodnotu má vývoj jazyka a názvoslovie a koľko môžu historikovi prezradiť, ak sa ich naučí chápať. Ešte aj dnes historici siahajú po jeho neprekonaných Dejinách slovenského jazyka a zošrotovanom a znovu vydanom klasickom diele Slovenský juh v stredoveku. Nenahraditeľná práca.

Ako klesala úroveň prednášok, tak sa zvyšovala nádielka dialektického a historického materializmu, vedeckého komunizmu a dejín Všezväzovej komunistickej strany (boľševikov), vtedy azda najfrekventovanejšej skratky na vysokoškolských nástenkách a indexoch: VKS(b). Na tieto predmety univerzita našla toľko učiteľov, koľko len chcela. Prišli zaslúžilí súdruhovia z aparátu strany, na politických školeniach sa rodili noví asistenti… A pritom boli časy, keď na „ideologických fakultách“, medzi ktoré patrila aj fakulta filozofická – študenti až šestnásť hodín do týždňa počúvali marxizmus-leninizmus. Keby len počúvali, to by sa bolo dalo zniesť, dostávali z neho domáce úlohy, museli si pripravovať výpisky z Marxa, Engelsa, Lenina, Stalina, nazývali sa konspekty, asistenti pravidelne kontrolovali, kto od koho odpisoval – v tomto snorení hral prím súdruh Július Šefránek.

Šefránek. Odpusťte, že ho spomeniem, nezaslúži si to, ale charakterizuje to tie časy. Muž so zaujímavou kariérou: neznámy novinár sa stal na pár týždňov šéfredaktorom komunistického denníka Pravda v povstaleckej Banskej Bystrici. To ho po Februári 1948 katapultovalo do politických funkcií. On sa však chcel hrať na vedca, viac mu to lichotilo. Navyše si bol istý, že on je ten človek, čo strane zaručí potrebný vývoj slovenskej inteligencie. Strana uverila. Najprv sa stal riaditeľom večernej školy straníckeho vzdelávania pre vysokoškolských učiteľov. To mu neznelo dosť akademicky. Pri nábore asistentov marxizmu na filozofickú fakultu sa už dostal na miesto vysokoškolského učiteľa a do vedenia filozofickej fakulty. Tak naštartoval kariéru. Na začiatku päťdesiatych rokov riadil Ústav politických vied Univerzity Komenského, v roku 1954 habilitoval na docenta, o rok bol univerzitným profesorom a koncom päťdesiatych rokov rektorom univerzity. Za desať rokov, čo tu šarapatil, stihol deformovať niekoľko študentských generácií.

Odborné štúdium sa ani vo vyšších ročníkoch nezlepšovalo. Husitstvo bolo príkladom triedneho boja, tak ho študenti museli osvetľovať z každej strany. Matúš raz dostal túto tému na seminárku. Napísal vyše tridsať strán, len sa mu to videlo ploché, bál sa to odovzdať serióznemu docentovi Dubnickému. Vymyslel si, že to radšej cez prázdniny dorobí – docent súhlasil a zápočet Matúšovi podpísal. Cez leto obe strany na sľub zabudli. Zostalo len poučenie, že poslucháčom sa na čestné slovo nič nepodpisuje.

Básnik Fero Andraščík, spolužiak, písal diplomovú prácu na tému Petr Chelčický a jeho dielo. Matúšova neodovzdaná seminárna práca nakoniec predsa len na niečo poslúžila – Ferko ju kúpil za dve fľaše vína a urobil z nej úvodnú kapitolu svojej diplomovky. Bol to prvý Matúšov honorár.

V štvrtom ročníku sa zjavili rozličné choroby chudorľavého chlapca, ktorý mladosť prežil v biednych pomeroch, na síce zdravej, ale jednotvárnej vrchárskej strave. Nasledovala ešte skúpejšia strava v skromných povojnových internátoch, nečudo, že sa organizmus ozval. Trápili ho priedušky, žalúdočné vredy, dvanástnik… A tak ho kamarát, už promovaný doktor Kulhánek, ktorý začal pôsobiť ako lekár univerzitných študentov, poslal do Bardejovských Kúpeľov. Cez školský rok. Paráda. Tam mu predpísali diétu: zvýšené porcie mäsa, masla a múčnikov. Viac pohybu. Podvečer si pridal volejbal s lekármi. Večer spolupacientka. Vtedy kúpeľná liečba netrvala dva týždne ako dnes. Ak bola choroba vážna, bol pacient v kúpeľoch aj dva mesiace. Človeka však napravili.

Horší sa ukázal návrat. Bolo treba odovzdať diplomovú prácu. Nestačil urobiť výskum v archívoch. Keď si to zrátal, zmrazilo ho. To predsa nemôže stihnúť, navyše nemá na to peniaze! Život však prináša zázraky. Do historického seminára, kde bol knihovníkom, prišla jedného dňa kniha pražského docenta Františka Grausa Dějiny venkovského lidu v Čechách v době předhusitské, I. diel. Fascinovala ho. Ponúkala obraz dedinského života nielen v Čechách, ale v istom zmysle otvárala oveľa širší obzor, naznačovala ho – komparatívne – v celoeurópskej šírke. Matúš si v tej chvíli všeličo uvedomil. Napríklad, že slovenská historiografia sa háda so susedmi o etnicitu, jazyk, kultúrne korene, ale nejestvovala jediná práca, ktorá by sledovala slovenskú dedinu minulosti ako komplexný fenomén, vo všetkých súvislostiach, v celistvosti: život, práca, polia, pastviny, remeslá, obchod, dane, súdy, školy, cirkev… Okamžite začal pátrať, čo v ich seminárnej knižnici sa dotýka témy – na rozsiahlejšie štúdium niekde v bludisku zásob Univerzitnej knižnice už nebol čas. Narazil na štúdiu Juraja Hodála, ktorý zhodou okolností pochopil túto potrebu, keď študoval Capitulare de villis z čias Karola Veľkého. Málokto si vtedy na fakulte uvedomil, že v historickom seminári je vyše štyridsať zväzkov od Juraja Fejéra, dvanásť zväzkov nového vydania Gustáva Wenzela, tri zväzky listín z ostrihomskej diecézy, päť zväzkov doplnených vydaní diela Codex diplomaticus patrius, niekoľko dobových obecných archívov – a všetky sa dotýkali tejto témy: slovenská dedina vo vývoji storočí. Takto sa objavilo okolo štyritisícpäťsto listín len do konca 13. storočia, štyritisícpäťsto svedkov, hovoriacich o živote, práci a pohybe dolných spoločenských vrstiev, vrátane slovenských dedinčanov. Ako zrazu prišla vhod dobrá znalosť latinčiny! Všetok ten materiál bol totiž písaný po latinsky, latinčina bola predsa v tých časoch úradným jazykom – a nielen na našom území. Znova sa mu potvrdilo, že bez latinčiny nemôže byť nikto vzdelaným historikom stredoveku.

Po Grausovom vzore sa pustil do štúdia dediny. Všetko mal zrátané: rozsah materiálu, ktorý musí preštudovať, ohraničenie témy, ktorá bola preňho maozaj zaujímavá, týždne, ktoré potrebuje na štúdium a poznámky, čas na písanie diplomovky. Rozvrhnuté, prerátané, spočítané. Do toho!

Už na začiatku si uvedomil, že Graus sa mýli. Napísal, že v Čechách bola skupina poddaných, nazývaná dušníci. Česká latinčina mala pre nich aj názov animatores alebo proanimáti. Graus vraj prezrel staré slovníky latinčiny – a tieto termíny nikde v Európe nenašiel, usúdil teda, že dušníci sú špecifickým výtvorom českého národa. Matúš však už po prvých dňoch štúdia listín zavetril objav: našiel dušníkov aj na Slovensku. Nevyvrátiteľne! A boli aj inde. Pán docent Graus sa mýli. Nie je to unikát českého národa, je to v istom historickom období oveľa širší jav. Možno aj európskych dimenzií. Matúš dušníkov nevyvrátiteľne zistil u nás už v 11. storočí – a jestvovali v celom Uhorsku, aj na juh od slovenského osídlenia.

Problém ho upútal natoľko, že chvíľami zabudol, o čo ide: má napísať diplomovú prácu, a tá má na odovzdanie, oponentúru a obhájenie presné termíny!

Najprv zistil, že dušníci sa vyskytujú všade tam, ale zároveň len tam, kde sa rozkladala Veľká Morava v čase svojej najväčšej slávy. Navyše, že uhorská latinčina mala na dušníkov aj iné výrazy: obsequiatores a exequiales. Veci sa mu rýchlo vyjasnili: boli to prví slobodní sedliaci v čase, keď už v celej krajine vládol nevoľnícky systém. Ak sa chcel zemepán vykúpiť z hriešneho života, odkrojil kúsok pôdy a usadil naň jednu-dve rodiny svojich otrokov. Tí dávali pánu farárovi a jeho rodine (kňazi ešte mali rodinu) časť zo svojho hospodárenia – obilie, hydinu, sviňu, jalovicu, vajíčka, víno… a v deň výročia smrti veľkomožného pána donátora aj štyri sviece a nové plachty na oltár. A po zádušnej omši povinnosť upiecť pre veriacich barana alebo vola a urobiť hostinu na pamäť milostivého dobrodinca.

Dve veci však Matúša trápili: prečo sa dušníci vyskytovali len na Veľkej Morave a kto to tu zaviedol.

Zistil, že táto nezvyčajná prax predsa len nebola rýdzo veľkomoravská, ale vznikla v Byzantskej ríši a aj slovenský dušník je prekladom novogréckeho slova psycharion. Našiel to v diele byzantského cisára Porfyrogeneta. Tak medzi štvrtým a piatym ročníkom zaznamenal svoj prvý objav. A nabral odvahu ho uverejniť.

Dušníci – ako ich Matúš vytiahol z truhlice dejín – rezonovali skôr u jazykovedcov ako medzi historikmi. Filológovia si prví uvedomovali, že dušníci sú produktom Cyrila a Metoda. Až neskôr zaujali historikov. A tak po rokoch mladý Bača zo Skalice, ktorý sa napríklad venoval výskumu Kostolíka Margity Antiochijskej v Kopčanoch, úžasnej veľkomoravskej pamiatky, v ktorej sa zachovalo pôvodné murivo na rozdiel od juhomoravských kostolíkov, kde sa našli len základy.

Po čase sa Matúš venoval tejto téme. Práve takýto výskum môže objasniť a priblížiť nám časy, keď ešte nejestvovala vrstva bohatých biskupov, ktorí by financovali cirkevnú štruktúru, keď len pápež poveril arcibiskupa Metoda, aby spravoval šíre slovanské kraje, a teda aj život našich predkov.

Keď pracoval na diplomovke a mal už pocit, že sa stáva historikom, v jednej chvíli sa zamyslel, ako sa to celé vlastne udialo, čo za sily orientovali jeho záujem k dejinám… A prišiel na to, že to bol najskôr profesor dejepisu a provinciál piaristov Jozef Branecký.

Starší čitatelia si istotne naňho spomenú. Možno sa im vynoria aj názvy niektorých diel: Zo starého Trenčína, Fráter Johannes, Pribinove vŕby, Z tisícročia… S prirodzenou zvedavosťou vzdelaného človeka študoval dejiny regiónu, najmä udalosti, spojené s protitureckými bojmi, rodnou Skalicou, cirkevným a vzdelanostným centrom – Trnavou, Trenčínom, v ktorom roky pôsobil, a hradom Beckov, na ktorý chodieval. Beletristicky ich spracoval do historických povestí i do románu. Raz vyhlásil medzi žiakmi súťaž – kto dokázal reprodukovať aspoň jednu jeho povesť, dostal striebornú desaťkorunáčku. Matúš dostal dve. Hľa, čo dokáže pripútať mladého človeka k budúcej profesii!

Keď si po rokoch spomenul na starého pána profesora – ten mal už hodne nad šesťdesiat rokov –, začali sa mu vynárať obrázky z ich piaristického konviktu (v cirkvi zaužívaný názov študentského domova, z latinského convivere, spolužitie), pravda, podľa milostivého zákona pamäti, že na zlé sa zabúda a pekné chvíle sa stanú ešte krajšími. Pri internáte chovali prasatá. Po vojne, keď bol nedostatok potravín a väčšina bola na lístky, to bolo skvelé prilepšenie stravy. Keď kuchárky zasa uvarili nechutnú kašu a študenti sa začali ňou obhadzovať, vedúca zavolala pána provinciála, aby urobil poriadok. Pán profesor si mlčky sadol a ochutnal kašu. Položil lyžicu na stôl a pokojne kuchárkam povedal: „Uvarte im, prosím vás, k tej kaši aj klobásy.“

Trenčania na svojho historika, popularizátora slovenských dejín a v tých časoch obľúbeného spisovateľa nezabudli. Dodnes sa tu organizuje Braneckého literárna súťaž s prehliadkou úspešných prác. Tak ako nezabudli na svojho krajana Vojtecha Zamarovského. Obaja tu majú svoje kluby priaznivcov, veľmi aktívne a živo pripomínajúce veľkých rodákov.

(Tu sa končí naša posledná ukážka z knihy, ktorú kúpite v každom dobrom kníhkupectve, no môžete si ju aj  objednať priamo vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Kontakt nájdete aj na tejto webovej stránke.)