Človek a umelec života K 85. narodeninám Rudolfa Schustera

310

O Rudolfovi Schusterovi (* 4. 1. 1934 v Medzeve), exprezidentovi SR, literátovi, dramatikovi, kameramanovi, fotoreportérovi, cestovateľovi, politikovi, vzácne všestrannom, ľudsky prístupnom človeku sa toho toľko napísalo a povedalo, že ťažko vymyslieť niečo nové, zaujímavé. Navyše on sám je neobyčajne plodný tvorca, jeho bibliografia by pokryla niekoľko rukopisných strán: autorsky sa podpísal pod desiatky kníh, scenárov, fíčrov, filmov, výstav fotografií z rozličných kútov sveta – vo verejnosti zarezonovali najmä jeho cestopisné, s umeleckým nábojom ilustrované publikácie.

Pamätám si na chvíle, keď som ho navštívil v Košiciach, aby som videl, ako žije, ako sa mu darí, čo pripravuje, kam sa chystá v roku svojho životného jubilea – osemdesiatych narodenín. Bolo to v júni 2014. Čakal ma na železničnej stanici so žoviálnym úsmevom na tvári, v tmavšom obleku, bielej košeli s kravatou. Ukázal sa ako pravý džentlmen, ktorý musí vždy a na každom kroku rešpektovať protokol, ctiť meno prezidentského postu. Cestou autom bol vo svojom živle – pýšil sa „svojím“ mestom. Áno, je to aj jeho mesto, veď mu zasvätil kus života, kus tvrdej roboty vo funkcii podpredsedu mestského národného výboru a primátora. Bol vždy zdravo puntičkársky, nie náhodou zvolil pre svoju prvú detektívnu knihu názov Puntičkár, dôsledne sa pustil do riešenia problémov, najmä modernizačných a ekologických.

Odmala vedel, že život nie je iba normálne dýchanie, ale aj zadúšanie, zatajovanie dychu, hlboké bolestivé vzdychy… zakaždým však veril v konečný radostný výdych. Bez optimizmu by to jednoducho nešlo. Obviňovali ho, že zadlžil mesto, boli to kuvičie hlasy, krátkozrakosť slaboduchých. Ktovie, ako by dnes centrum vyzeralo?! Historické jadro, náš mestský skvost, našu pýchu nám nikto neukradne, vravel, ani si ho neodnesie domov. Navyše – ľudia by možno ešte dnes nemali novú kanalizáciu, plynovod, vodovod, telekomunikačné a elektrické káble. Vtedy pomohli štátne podniky, neverím, že by sa finančne náročných rekonštrukčných prác Hlavnej ulice ujal nejaký súkromník.

Mal pravdu. Neodškriepiteľnú! Napokon, najlepšie to dokumentuje jeho reprezentačná publikácia Hlavná.

Rudolf Schuster hľadal v sebe niečo viac ako technickú dušu, neuspokojoval sa s jednorozmernosťou, usiloval sa o prepojenie materiálna s duchovnosťou, pátral po vnútorných impulzoch, inšpiráciách. A našiel ich v košickom richtárovi Jánovi Bocatiovi zo začiatku 17. storočia (aj on ustavične bojoval na dvoch frontoch – humánnom a prísne pragmatickom). Keď sa po večeroch vracal domov, unavený a vyšťavený ako citrón s plnou hlavou starostí, neraz s Bocatiom aj zaspával, rozmýšľal, čo by on urobil v danej situácii, ako by sa zachoval.

Bocatiove myšlienky a činy Schustera jednoducho priťahovali. Nečudo, že o ňom napísal dvojdielnu rozhlasovú hru a neskôr aj divadelné dramatické dielo, ktoré uviedlo Štátne divadlo v Košiciach. Keď on držal v rukách primátorské žezlo, takmer denne sa vydal autom po meste na kontrolu. Len čo zbadal dajaký problém, zaraz volal na úrad, tam je to, tam zas ono, chytro sem niekoho pošlite.

x x x

Auto zamierilo k vilke Schusterovcov, ani malej, ani veľkej, takej akurát. Vošli sme do domu, vstupovali sme úzkym schodiskom do obývačky: steny boli zo všetkých strán obsypané diplomami, fotografiami, vitrínkami s darmi – pamiatkami na návštevy a stretnutia s významnými svetovými osobnosťami – pápežom Jánom Pavlom II., americkými prezidentmi Georgeom Bushom a Billom Clintonom, francúzskym prezidentom Jacquom Chiracom, chýrnym tenoristom Lucianom Pavarottim, švédskym kráľom, španielskym kráľom a mnohými ďalšími. Ťažko by sme všetkých zrátali!

Potom sme sa šli pozrieť na jeho knižnicu, do budovy na konci záhrady. Rozľahlé priestory, police, na nich štósy kníh, publikácií, archívnych spisov a dokumentov. Svedectvo hostiteľovej tvorivej plodnosti, všetko jeho diela, výnimočnosť záberu, rôznorodosť umenia, rozmanitosť žánrov – takmer celý život vtesnaný do niekoľkých miestností.

A tu sme mali jeho život ako na dlani. Rudolf Schuster sa nikdy neuspokojoval s tým, čo sa naučil, videl, počul, chcel niečo viac, nestačili mu iba vonkajšie kontúry, kópie vecí, túžil preniknúť do podstaty, poznať súvislosti, vytvárať imaginárne predstavy, no také, čo súviseli s reálnym svetom a duchovným rozmerom človeka. Už od detstva si podvedome cibril svoje danosti, talent, vytrysklo to z neho nespútane ako detská hra, závan fantázie; nie náhodou si doma v drevárni zmajstroval divadelnú scénu s vymyslenými, ale aj skutočnými scénkami zo života medzevských rodín, nie náhodou si zostrojil kino, aby mohol kamarátom premietať aspoň útržky z cesty Benedikovcov (strýkov) a otca do Brazílie v roku 1927.

Tejto vášni ostal verný doteraz. V roku 1991 absolvoval prvú expedíciu do vnútrozemia Brazílie, po návrate z cesty premietol svojmu 92-ročnému otcovi dokumentárny film o svojich zážitkoch, ten sa od dojatia rozplakal. Preto sa rozhodol zriadiť v rodnom dome v Medzeve súkromné múzeum. Zozbieral doma aj vo svete filmovacie kamery, projektory, fotoaparáty, ale aj exponáty (dary) od predstaviteľov mnohých štátov: Johannesa Raua, Václava Havla, Alexandra Kwasniewskeho, Leonida Kučmu, Thomasa Klestila, monackého princa Alberta a ďalších. Doplnil to o suveníry z brazílskych expedícií, o vzácne relikvie z detstva, dokonca o kompletný vodný hámor s uzavretým kolobehom vody. V roku 2007 rodinné múzeum (rodný dom) s celou zbierkou odovzdal Slovenskému technickému múzeu v Košiciach. Dostalo názov Múzeum kinematografie rodiny Schusterovej.

Rudolf Schuster to nemal v živote jednoduché, a to už od školských lavíc. „Mojím hendikepom bola odjakživa slovenčina,“ priznáva. „Ako každého Mantáka oddojčeného na materinskej mantáčtine skĺbenej z rozličných nemeckých nárečí. Vtedy sme nemali na výber – museli sme ísť do nemeckej základnej školy. Čože sme sa mohli so slovenskými chlapcami pasovať?! Základy jazyka sa iba ťažko doháňajú.“ Po vojne sa Rudov prechod do štvrtej triedy slovenskej školy nemohol skončiť ináč ako katastrofou. Takmer celá trieda okrem dvoch protekčných žiakov dostala na konci roka vysvedčenie, v ktorom sa uvádzalo: Pre neznalosť vyučovacieho jazyka neklasifikovaný! A pritom bol v nemeckej škole jednostaj vyznamenaný.

Nedalo sa však nič robiť, onen hendikep, ako on vraví, sa s ním vliekol po dlhé roky. A osud jeho prvej knihy? Bolo to o otcovej výprave do Brazílie, knihu odmietli vydať, vraj na také niečo ešte nedorástol; nejaký inžinierik z Východoslovenských železiarní si priveľa trúfa, nie sú tam mŕtvoly, nemá to dramatickosť. A on im na to, prosím vás, veď ide o obyčajný ľudský príbeh, zo života, buďte radi, že to prežili. Britská expedícia sa tri roky predtým stratila v džungli, naši to zvládli, naši Mantáci, Medzevčania, išli trasou, akú dovtedy nikto neabsolvoval. Vydavateľa to však nezaujímalo, nebolo to preňho atraktívne. Vety akoby vystrihnuté z dnešných recenzných posudkov!

Dnes má Rudolf Schuster na konte hŕbu kníh. A ktorá mu najväčšmi prirástla k srdcu? „Všetky sú mi rovnako milé,“ prízvukuje, „ale vzhľadom na veľký ohlas nedá mi nezmieniť sa o knižke Ultimátum, ktorá vyšla v roku 1999.“ Rudolf Schuster v nej literárnou formou hodnotí historické pnutia od roku 1989. Veľmi plasticky, plnokrvne a pritom vecne – bezprostredne po udalostiach, in media res, bez barličky v podobe dlhšieho časového odstupu. Ak má byť niečo ozajstnou literatúrou faktu, nech ostanú fakty faktmi, a nie zahmlievaním rednúcimi spomienkami. Priatelia ho upozorňovali, Rudo, niektorí ľudia ťa môžu žalovať, dostaneš sa do ťažkostí.

Nič také sa nestalo. Dielo si našlo cestu k čitateľom, v celoslovenskej literárnej súťaži získalo dokonca prvú cenu. Preložili ho do nemčiny, ruštiny, češtiny, čínštiny a bulharčiny. Jeden významný bulharský spisovateľ výstižne poznamenal, že autor knihy zakúsil dejinný krst ohňom, natoľko je presvedčivá a autentická, a odporúčal by ju ako povinnú literatúru študentom vo všetkých postkomunistických krajinách.

„Tak nejako to bolo aj s mojou ďalšou knihou Návrat do veľkej politiky,“ dodáva. Už názov napovedá o jej obsahu. Nečudo, že vo verejnosti takisto zarezonovala. Literárny vedec Peter Liba mal pravdu, keď napísal, že Schusterov osobný, verejný a umelecký život sa snúbi v jedno – vždy vychádza z reality a literárnym oblúkom sa do reality vracia. Obe spomenuté knihy, a nielen ony, sú aj o humánnosti, človečine, férovosti, tolerancii. Ľudí nemožno hodnotiť podľa príslušnosti k politickým stranám, lež podľa charakteru, morálky, podľa toho, čo robili a robia pre ostatných.

Jeho otec bol komunista, spravodlivý človek, matka sa starala o oltár v kostole – a pritom si výborne rozumeli, žili čestne, statočne vychovávali svoje deti, viedli ich k úcte k práci, k ozajstným hodnotám. A dnes? Dnes sa obsah tradičných hodnôt akosi vyprázdňuje, vyprázdňuje sa toľko omieľaný pojem demokracie, politické strany si ju načisto prisvojili, pretvorili ju na zlaté teľa.

Aby sme nezabudli: K 85. narodeninám vychádza Rudolfovi Schusterovi komplexná kniha spomienok s názvom Schody návratov. Hore sa vystupuje oveľa ľahšie, ako sa zostupuje, vraví, návraty bývajú ťažké, zložité. Nie každý sa vie vrátiť so cťou. Rudolf Schuster sa o to vždy usiloval. Preňho to bola kardinálna otázka!

Na svoje výstupy a zostupy zanecháva pamiatku v podobe prezidentskej knižnice, v ktorej sú všetky knihy, ktoré ako prezident dostal, a, prirodzene, aj všetky jeho knihy a knihy jeho priateľov. Otvorili ju v júni 2015. Ide o vizitku politickej kultúry národa a štátu. Ľudia majú možnosť nahliadnuť do zákulisia politiky, do jej trinástej komnaty. Knižnicu dnes využíva predovšetkým mladá generácia – veď kdeže nájde autentickejšie materiály na štúdium?! A v Košiciach, v týchto priestoroch, je ich neúrekom. Rudolf Schuster dal do vienka Prezidentskej knižnice ozaj vzácne exponáty a dokumenty: bohatú fonotéku, filmotéku a videotékou, dokumentárne filmy, ktoré odvysielali naše televízne stanice, dohromady zhruba 200 hodín záznamu.

Odkrýva v nich celý svoj profesionálny život, politickú kariéru, ale aj detaily zo súkromia. Nechýba obdobie, keď pôsobil vo VSŽ, na mestskom aj krajskom národnom výbore, na poste predsedu SNR i veľvyslanca v Kanade. Prirodzene, aj vo funkcii prezidenta Slovenskej republiky…

A ktovie, čím do nej ešte prispeje v čase svojho významného jubilea – 85. narodenín, ale aj v ďalších dňoch a rokoch po ňom. To mu pri dobrom zdraví všetci žičíme.

P. S.: Slávnostná prezentácia knihy Dr. h. c. Ing. Rudolfa Schustera, PhD., Schody návratov sa uskutoční 8. januára 2019 v Košiciach.