Človek sa pýta

273

Viera Švenková

Nikto nie je bez chýb, ani najväčší mudrc sa nevyhne omylom. Už Hesiodos pobadal, že „mnohoučenosť“ nenaučí človeka rozumnosti, hrozil trestom olympských bohov každému, kto púšťa do sveta „vedome mylné názory“. Aristofanes nešetril svojho súčasníka, otca európskej filozofie, statočného človeka a človekoznalca Sokrata, v úspešnej divadelnej hre Oblaky sa mu spolu s obecenstvom kruto vysmial – vraj vedome klame, vymýšľa, tára a rojčí, lieta v oblakoch.

Filozofi pochopili, že učenosť nie vždy prináša zdravé plody. Montaigne, ktorý Sokrata objavil pre Európu, tvrdil, že „myslenie súčasníkov diktujú afekty“. Pascal usúdil, že „človek vôbec nekoná podľa rozumu, robí smiešne chyby, ktorým sa smiešnosťou máločo vyrovná“. Písal proti tým, čo „v dnešných časoch priveľmi prehlbujú vedomosti“ – najmä proti Montaignovi a Descartovi (ktorý žil v izolácii, kým ho na francúzskom vyslanectve, kde sa stravoval, neotrávili). Na zneužívanie múdrosti upozornil napríklad Machiavelliho životopisec, vraj autorovi Vladára „múdrosť prikazovala využívať hlúposť iných vo svoj prospech“. Osvietenci pokladali spoločenský vývoj za dejiny šialencov plné protirečení. Montesquieu ako skúsený právnik odporúčal: „Nikdy nehovorte pravdu, ak by vám mala uškodiť.“ DʼAlembert priznáva: „Mudrc vie, že omyl má svojich mučeníkov.“ Kritike sa nevyhol ani Kant, obvinili ho z elitárnosti myslenia, jeho filozofia je vraj „len pre vyvolených“. Podľa neho rozum „musí vedieť kritizovať sám seba“. Jeho nasledovník Heidegger požaduje „myslenie, ktoré myslí samo proti sebe“; v 20. storočí, keď si chce udržať miesto vysokoškolského pedagóga aj počas vlády fašizmu, eviduje „násilie, ktorého sa človek dopúšťa sám na sebe“. Znalec moderného človeka, americký psychoanalytik Fromm sledoval, čo živí v ľuďoch sebalásku a čo v nich provokuje nenávisť.

Tradičná morálka odsudzuje násilie, boj všetkých proti všetkým. Netradične zmýšľajúci provokatér Mandeville pobúril spoločnosť vyhlásením, že závisť podnecuje tvorivosť. Záporné pocity bral do úvahy aj Popper, podľa neho je užitočné mať nepriateľa: „Liberalizmus sa bez nepriateľov neudrží, nemá na to vnútorné sily.“ Lorenz zistil, že individualita sa presadí, ak má dostatok vnútornej agresivity.

Aj za oceánom sa hľadal spôsob, ako sa presadiť. Franklin radil ovládať sa, krotiť vlastnú pýchu, nedávať najavo nadradenosť nad hlúpejšími, ak si nechceme znepriateliť všetkých okolo seba. Myslel to úprimne, no dnes sa to vníma ako pokrytecký návod, účelová pretvárka na ceste k úspechu, ktorou sa vydali aj egoisticky na seba sústredení literárni hrdinovia 19. storočia, Stendhalov Julian Sorell či Puškinov Herman, odhodlaný zničiť starú „pikovú dámu“. Onedlho sa v románoch udomácnilo slovo ZLOČIN (Dostojevskij, Balzac), literatúra prenikala a preniká do samých základov odľudštenej spoločnosti. Dodnes sa všeobecnej obľube tešia detektívky, kde analytický mozog detektíva odhalí akokoľvek maskované ZLO, vyrieši akúkoľvek zložitú záhadu.

Nedávno sa nám z obrazoviek prihováral vplyvný svetový politik, v zápalistom prejave presviedčal divákov, že jeho krajina má právo šíriť kdekoľvek na svete americký sen. Ten istý sen, ktorý v prvej polovici minulého storočia s vysokým umeleckým majstrovstvom opísali skvelí americkí spisovatelia, napr. Dreiser, Fitzgerald, Thomas Wolfe… No súčasnosť, zdá sa, sny ignoruje, ako nedávno zosnulý Philip Roth: tvrdil, že úlohou literatúry je opísať príbeh, ktorý sa odohral v reálnom svete, tak presvedčivo, aby vyznel vierohodne. Pred očami sa nám totiž odvíjajú príbehy, ktorým človek už nie je schopný uveriť! Je skutočne neuveriteľné, že tvor obdarený inteligenciou môže ísť sám proti sebe, hnaný nenávisťou, závisťou, túžbou po moci, po hmotných statkoch, že jeho konanie montaignovsky ovplyvňujú afekty… Pascalovské „smiešne chyby“ už nie sú na smiech, márne ich maskujeme vznešenými slovami sloboda a demokracia.

Žijeme v obrovskej neistote, v absurdite, ktorej chvíľami ani nemôžeme uveriť. Márne sa utešujeme myšlienkou, že našu malú podtatranskú krajinu svetový chaos ešte nerozložil, krčmy fungujú, je čo piť, hoci jedlo je nezdravé, ani kultúra nie je najzdravšia, pohotovo sa zdemokratizovala, čiže zbastardela, no spisovatelia sa činia, nové knihy, najmä detektívky, sa kupujú a zrejme aj čítajú, polícia sa prekonáva, zločinnosť percentuálne klesá… Kdesi v oblakoch sa mihoce akási fatamorgána, polozabudnutý slovenský sen kriesený živou vodou ľudských úsilí, prehlušený a zastretý mračnami prachu, ktorý náročky víria davy ženúce sa vpred.

Napredujeme! Napriek oslavovaným úspechom však pod povrchom pulzujú nejasné obavy, ľuďom čosi chýba. Zneistený človek sa pýta: Sú nejaké hranice, ktoré nikto na svete nemá právo prekročiť? A nemá každá, aj tá najmenšia a najbezbrannejšia krajina sveta právo na svoj jedinečný, neopakovateľný a nezničiteľný sen?

Zdroj: Viera Švenková. Človek sa pýta. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 11 – 12 (27. 3. 2019), ISSN 0862-5999, s. 7.

Foto: pixabay.com