Človek v zľave (Dnes byť sám sebou je mimoriadne ťažké)

292

Trnavský rodák Jozef Kollár (* 1960) už za debutovú zbierku próz Nedorozumenie získal Cenu Ivana Kraska. Aj druhá kniha próz Medený vlas (1998) sa stretla s úspechom. Roku 1999 napísal knihu reportáží Barnabáš sa dotkol neba a o rok neskôr knihu poviedok Bol som tá smrť, ktorá stála pri dverách a zvonila. Nedávno prebral od SSS Cenu Márie Ďuríčkovej za detskú knihu Keď ťa chytím, tak ťa zjem (2017). V prózach pre dospelých Kollár rád a úspešne pracuje s paradoxom a iróniou, čo je zjavné aj v tejto ľahko kritickej a ľahko úsmevnej poviedke.

Gustáv Malér často prežije deň od rána do večera v nepríjemnom pocite, predsavzatí, aby sa pred niekým, alebo aj sám pred sebou, niečím neprevinil. Odmalička je vychovávaný možno až k priveľkej pokore a váženiu si ľudí, ale aj peňazí, ktoré nadobudne len poctivou prácou. Ako referent na miestnom úrade pracuje denne osem a pol hodiny, z toho je polhodina na obed, ktorý zhltne v podnikovom bufete za desať minút, pretože práca nepočká. Gustáv vstáva každé ráno o pol siedmej, vrátane víkendov. Len čo si sediac na posteli pretrie zalepené oči a v duchu prekľaje nový deň, jeho ťažké kroky smerujú k chladničke. Z výparníka vytiahne v igelitovom vrecku nakrájaný zmrznutý chlieb a položí ho do plytkého taniera. Odkedy jeho gastroenterológ zistil, že má žalúdočné vredy zapríčinené nepravidelnou stravou a stresmi, snaží sa každé ráno jesť. Je to však neobyčajne ťažké, keďže polovicu svojho života namiesto raňajok ťahal do seba nikotín a zapíjal ho tureckou kávou. Kým sa chlieb na stole rozmrazí, Gustáv využije čas na to, aby si v kúpeľni prepláchol oči.

Odvtedy ako mu došiel nedoplatok za vodu a elektrinu, na umytie používa len dva prsty pravej ruky. Nimi šetrne a najmä rýchlo prebehne po strede očí ako Cameron Diaz počas tanca plného zvádzania. Potom zastaví vodu a z takmer vylisovanej tuby sa snaží vytlačiť posledné zvyšky pasty. Presne o to isté sa pokúšal aj večer, takže teraz to bude o niečo ťažšie. Otvorí zásuvku na kuchynskej linke a o chvíľu sa vráti do kúpeľne aj s ostrým nožom. Jednou rukou si pritlačí tubu o umývadlo a druhou ju presne cieleným pohybom rozreže na polovice, ktoré mu odhalia dobre skryté zvyšky pasty. Sústredeným pohľadom zhodnotí, že je tam ešte aj na tri použitia. Keď sa trochu uskromní, tak večer nemusí kúpiť novú pastu a ušetrí. Dvadsaťpercentné zľavy sú až od piatka.

Ovplyvnený pozitívnou prognózou nanesie drobnú vrstvičku pasty na zubnú kefku, jednu stranu rozrezanej tuby jemne priloží k druhej a odloží ju do poličky pri zrkadle. Upokojí ho nedávne zistenie dentálnych vedcov z Kalifornie, ktorí po desiatich rokoch intenzívneho výskumu prišli na to, že vrstvy pasty na kefke nemajú byť veľké, pretože ju aj tak, a to až v osemdesiatich šiestich percentách, strhne prúd tečúcej vody. V prípade zubnej pasty sa dá aj s málom urobiť veľké divadlo. Ďalší výskum má preukázať, aký silný tok vody zrazí pastu z kefky do umývadla.

Gustáv si primeraným tlakom ruky o strapatú kefku vydrhne sedemnásť a pol zuba, ktoré mu ešte ostali, vyberie z pohára protézu, a kým si ju vloží do úst, už zo zvyku ňou zacvaká ako kastanetami a vyčistí ju zvyškom pasty, ktorá ostala na kefke. Kto šetrí, má za tri. Na čistenie protéz sa používajú čistiace tablety, ktoré každý deň propagujú reklamy v televízii, ale podľa Gustáva sú drahé a celkom zbytočné. Najlepší hygienický účinok má zubná pasta, to dá rozum.

Referent na hĺbkové analýzy si túto múdrosť pripomenie každé ráno a potom sa začne holiť tak, že trením rúk spení mydlo. Mydlá na holenie sú zbytočný luxus, verte mi, hovoril to už Albert Einstein a on, Gustáv Malér, ho nedávno doplnil na školení mladších referentov v Nízkych Tatrách: – Zbytočne zaťažujeme Zem ďalšími produktmi, ktoré nevyhnutne nepotrebujeme k životu. Prekvapilo ho, že mladší referenti mu oponovali, on by si to k starším autoritám v bývalom štátnom podniku nikdy nedovolil.

O trištvrte na sedem je chlieb z mrazničky rozmrazený aj vďaka mikrovlnke.

Gustáv ho začne natierať maslom, ktoré je síce ešte vždy tvrdé ako kameň, ale pod tlakom nožíka predsa len nejaký ten plátoček z neho povolí. Drobiaci sa chlieb, ktorý prežil šok z rýchleho rozmrazenia v mikrovlnke, natiera tenkou vrstvou masla preto, aby naň preniesol čo najmenej škodlivých tukov. Poradil mu to nedávno diabetológ, keďže má zvýšené hodnoty cukru v krvi a hrozí mu dedičná cukrovka. Vlastne už ju má, ale v počiatočnom štádiu, keď musí držať diétu, nejesť pikantné a mastné veci. K maslovému chlebu by si rád nakrájal a osolil paradajku, ale tá mu robí žalúdočnú kyselinu, a tak požuje len takmer suchý chlieb. Upokojí sa tým, že v mladosti si už všetko odjedol a odpil.

Chlieb chutiaci ako kôra zo stromu zapije pigi čajom, ktorý pozná od detstva a jeho cena ostala prijateľná aj po štyridsiatich rokoch.

Po raňajkách si Gustáv vyzlečie pyžamo a vymení slipy, ktoré nosil včera celý deň. Keďže večer sa mu už nechcelo sprchovať a zaspal pri televízore, vliezol v nich aj do postele. Pravda je aj taká, že mu susedia búchajú na stenu, keď sa sprchuje po desiatej večer, a kto by si ich chcel znepriateliť? Nové slipy si vezme zo skrine s veľkou úľavou. Kožná lekárka už pol roka nevie zistiť, aký problém ho trápi, a tak mu neustále prízvukuje, že má nosiť čisté slipy. Nuž, bez nej by to naozaj nevedel…

V kúpeľni si vyberie z poličky deodorant a skromne si z neho šplechne pod pazuchy. Nerobil by to – človek by mal ostať prirodzený, aj pokiaľ ide o vône a smrady –, nebyť kolegýň, ktoré sa šéfovi sťažovali, že po jeho príchode do kancelárie cítia capa v ruji. Deodoranty však nie sú lacné a on tri roky pred dôchodkom nemá ambície rozhadzovať, to dá rozum.

Uvidíme, či uvidíme, povie si pred zrkadlom nahlas Gustáv a za uši obrastené chĺpkami si nanesie trochu parfumu, ktorý dostal od dlhoročnej priateľky na narodeniny. Keďže to bol darček, ktorý ho nestál ani cent, občas si z neho dopraje aj viac, ako mu skromnosť dovolí. Potom z parfumu ako starý alergik kýcha a aj ho napne, ale čert to ber, raz za čas bývajú aj v pekle hody. Napokon si na pravú ruku pripne náramkové hodinky, ktoré mu síce prekážajú, ale sú darčekom od mestského úradu, a keby ich nenosil, mohli by si všetci myslieť, že nie je k nim lojálny, a pri najbližšej príležitosti by dostal padáka.

O štvrť na osem referent mestského úradu nastúpi do električky. Keďže býva pri konečnej zastávke, miesto na sedenie si nájde každé ráno. Dokonca si môže vybrať. Slnko svieti z pravej strany, ale keďže električka o chvíľu urobí oblúk, bude ho mať z ľavej strany. Najlepšie by urobil, keby si sadol v strede súpravy, čo však nie je možné. Chodí po vozidle, nazerá cez okná na pražiace slnko, čo znervózni vodiča do takej miery, že pribrzdí a referenta odhodí do prvého sedadla, kde ostane sedieť ako prikovaný. Po chvíli sa upokojí, mohol dopadnúť aj horšie, a vytiahne z tašky časopis. Začne ho čítať, a v tej chvíli si uvedomí, že vo včerajších televíznych novinách reportér ostro kritizoval za spreneveru majiteľov vydavateľstva, ktoré periodikum vydáva. Nebolo by vhodné, aby Gustáva niekto z cestujúcich zbadal s týmto časopisom. Z úradu ho pozná veľa ľudí, a on si všetkých predsa nemôže pamätať. Mohli by si myslieť rôzne veci. Tento časopis skrátka v tejto chvíli nie je „in“ a basta. Gustáv sa ostražito poobzerá okolo seba a časopis začne celou silou tlačiť do tašky. Keďže sa z jednej strany zachytí o jej okraj, doslova ho tam natlačí. Urobí to aj napriek tomu, že si chcel prečítať dva články, na ktoré bol zvedavý od včera večera. Radšej mlčky sleduje ubiehajúcu polhodinovú cestu k úradu, pri ktorej už dávno neobjaví nič nové, keďže po nej pravidelne cestuje štyridsať rokov.

Päť minút pred ôsmou natrénovaným, akože rozhodným krokom vojde na recepciu miestneho úradu, kde ho balíčky upozornia, že dnes je Fit Day, a tak si z príručného stolíka vezme čo najviac eko džúsov, eko ovocia a eko tlačenky s eko chlebom. Pred vstupom do výťahu si racionálne produkty natlačí do tašky, v ktorej už má pokrčený časopis. Prečíta si ho až večer. Ani tu by nebolo vhodné, keby ho vytiahol, sviňa prezlečená za kamaráta číha na každom kroku. Je rád, že vďaka eko produktom nebude musieť dnes ísť na obed a ušetrí gastrolístok za 3,80 eur. Nálada sa mu zlepší natoľko, že si vo výťahu poskočí. Ale nie vysoko, iba tak primerane, aby sa nepovedalo. No len čo dopadne, výťah sa zasekne na medziposchodí. Keď po hodine Gustáva vytiahnu z kabínky, je spotený a mrzutý. Vrstvičku deodorantu prebil naliehavý pot, vyvolaný strachom. Ešte šťastie, že nemusel ísť na záchod. Eko tlačenka, ktorú drží v ruke, v tom teple úplne zozelenela. Zelená je síce dobrá, ale nie vždy, pomyslí si Gustáv, keď čudný produkt v kancelárii s odporom šmarí do koša. Poteší ho, že prišiel až po rozcvičke, ktorá podporuje kreatívne myslenie a prístup k práci. V zásade ide o protikorupčný tréning, ktorý mu vždy pripomenie scénu z filmu Jáchyme, hoď ho do stroje, kde psychológovia, herci Svěrák a Smoljak, učia automechanikov, ako nebrať úplatky. Gustáv sa na poradách už aktívne nezúčastňuje, skôr ich presedí. Je presvedčený, že aj tak by jeho nápady nikoho nezaujímali.

Občas je frustrovaný z toho, že ho už kolegovia neberú vážne, a podlieha depresii staršieho stredného veku. Stále má však nedostatočné úspory na to, aby dal výpoveď a začal žiť v jednej domácnosti s dlhoročnou priateľkou. Obaja za tie roky čakania zostarli, a tak z ich programu vypadli kolónky deti a cesta okolo sveta, ale to už nejako prežijú. Obavy zo straty zamestnania sú oveľa silnejšie ako ich pozemské potešenia. Treba potlačiť tie rozkokošené a ustavične sa vracajúce bublinky túžby. Rešpektujú strach, ktorí majú obaja, a tak sa vídajú len cez víkendy. Občas idú v lete na spoločnú dovolenku k Balatonu. Gustáv by radšej išiel do hôr, ale obetavo sa prispôsobí priateľke, len aby ona bola spokojná. Jó, štěstí je krásna věc, ale prachy si za něj nekoupíš… Pri refréne známej pesničky si spomenie, že cestou z práce sa ešte musí zastaviť v supermarkete a kúpiť niečo pod zub. Už dávno si nevyberá to, na čo má chuť, ale to, čo je v zľave. Občas sa cítim, akoby som bol už aj ja celý v zľave, ale kto by ma kúpil, pomyslí si, keď si odpojí nákupný vozík od reťaze a prejde cez turniket.

Za dlhé desaťročia si už Gustáv zvykol na svoj život v prevažujúcej samote, a ťažko by pred penziou na ňom niečo menil. Niečo v ňom však aj napriek vražednej prispôsobivosti ostalo. Je to pocit slobody, s ktorým sa každý narodí a rokmi ho v sebe potláča. Gustáv ho cíti najmä večer, keď všetky tie smrady za akciové ceny zo supermarketov zo seba zmyje a vyserie, a až potom si úplne nahý, bez kúska textílie Made in China, ľahne do postele. Vo svojom bezpečí sa zakryje perinou až po krk, s oddaným pohľadom hľadí do stropu a spomína na priam idylické detstvo. Konečne sa cíti sám sebou, prirodzený a vyčistený a strop s namaľovanými fosforeskujúcimi hviezdičkami z DBL Marketu sa láskavo pohne k nemu ako veľká otvorená náruč a z diaľky počuje podmanivý hlas: Supermarkety sú ruky, na ktorých smieš plakať…

Ilustračné foto: Igor Válek