Čo číta Stanislav Štepka, spisovateľ, dramatik, herec, režisér a textár

446

Ste výrazná osobnosť slovenskej kultúry a pre mnohých symbol zdravého humoru, napísali ste množstvo úspešných drám. Ktorá z nich je vášmu srdcu najbližšia a rád si spomínate na jej tvorbu?                                                                Tých diel je naozaj dosť. Sám neviem, či by menej nebolo viac. Ale, verte, vždy som ich písal v dobrej viere, že so súborom v tom čase a v tej chvíli povieme to, čo povedať chceme a máme. Rád si spomínam na Ženské oddelenie. Pani Kolníková bola po operácii po vážnej havárii a ja som vtedy tiež skoro dva týždne pobudol v nemocnici, a tak sa mi písalo ľahko – už aj preto, že som od prvého nápadu na jednej z javiskových postelí videl a počul moju radošinskú krajanku.

Ste aj autorom rozprávkovej knižky Lastovičie rozprávky. Pamätáte si ešte na vašu prvú detskú knižku, ktorú ste čítali? Čítavali vám rodičia, alebo starí rodičia? Lastovičie rozprávky vznikli z ranného radošinského vymýšľania a rozprávania príhod mojim vnúčatám. Rozprávalo sa mi ľahko, lebo nám pri tom pomáhali lastovičky na susedovom dome, deti si so mnou s pasiou hrali samých seba. Neskôr rozprávky vyšli knižne, ba dočkali sa aj javiskovej podoby v našom divadle. Prvá rozprávková knižka s peknými obrázkami, ktorú som ako celkom malý chlapec dostal a hneď ma aj očarila, bola od Márie Rázusovej Martákovej a mala názov Tri rozprávky z neba. Dodnes z nej viem kopu veršov. Naši mi rozprávky nečítali, v čítaní som ich predbehol.

Čo pre vás znamená knižka? Dokáže vo vás vyvolať pocit, pri ktorom sa vám zovrie srdce a spomeniete si chvíľu, keď ste ju naposledy držali v rukách?            Knižka je posol do fantázie, iste oveľa dôležitejší a poetickejší ako mihotajúce sa videá v mobile. Kniha oživuje, zamestnáva a povzbudzuje našu predstavivosť, stávame sa neviditeľnými kameramanmi a režisérmi vlastných príbehov. Chtiac-nechtiac sme akoby tichými spolupracovníkmi autora. Zrazu oveľa viac spoznávame, vidíme, počujeme, cítime a sme aj tam a pri tom, kde by sme inak nikdy neboli.

Prežívate s postavami ich knižný príbeh? Ktorý príbeh vás prekvapil natoľko, že ste nad ním ešte dlho uvažovali a zmenil váš pohľad?                                          V detských rokoch ma očaril neznámy svet a skvelá vizionárska fantázia Julesa Vernea; Tajomný ostrov mi bol dlho knihou číslo jeden. Potom prišla slovenská literárna klasika, ale najmä naši básnici 60. rokov: Válek, Stacho, Mokoš, Feldek, Rúfus. Medzitým svetová moderna, náš a svetový film, beatnici. No a potom už v mojich nasledujúcich učiteľských rokoch kniha za knihou. Práve so svetovými a našimi autormi a ich dielami sa mi možno menil pohľad na svet.

Aká je vaša obľúbená slovenská literatúra? Ktorý žáner a ktorého slovenského autora považujete za výnimočného? Čím vás upútal?                                            Dvaja v lunaparku. Taký názov mal televízny kabaret, ktorý odvysielala Slovenská televízia 1. apríla 1966. Sledoval som ho neskoro večer sám v klubovni ako vojak v kasárňach v juhočeských Prachaticiach – a bol to pre mňa objav. Uvedomil som si, že nielen ja robím pokusy s kabaretným žánrom v našom Radošinskom naivnom divadle, ale aj v Bratislave o pár rokov starší Milan Lasica a Július Satinský. Po mojom prvom očarení z maloformistického divadla Semafor som si potvrdil, že na Slovensku, chvalabohu, nie som sám. Milan s Julom to vzápätí dotiahli s literárnym kabaretom naozaj do majstrovskej polohy.

Čo čítate práve teraz?                                                                                            Práve som dočítal kopu kníh o Štefánikovi, ale aj americký pohľad na Tisa od Jamesa Warda a Rychlíkov Rozpad Rakúsko-Uhorska. Mimoriadne ma zaujala poetická knižka vtipných, nekonvenčných a najmä múdrych úvah českého divadelného a textárskeho klasika a „môjho pána učiteľa na diaľku“ Jiřího Suchého Klaun si povídá s Bohem.

Čo si myslíte o slovenskej literárnej scéne? Ktorého zo súčasných autorov pokladáte za pozitívny fenomén?                                                                                  Po roku 1990 sa vynorilo nesmierne množstvo autorov a kníh. Tento nevídaný fenomén však už nestíhajú ani doslova reflektovať čitatelia, ani kritika. Z množstva vody by sa mala vynoriť kvalita. Aj sa vynára. Zaujímavý je pre mňa napríklad  prozaik Pavol Rankov

Foto: Wikipedia.sk Ilustrácia z knihy Lastovičie rozprávky