Čo číta Tamara Šimončíková Heribanová, spisovateľka a porotkyňa literárnych súťaží  

143

Ovládate viaceré cudzie jazyky. Čítate knihy aj v nich?
V minulosti som čítala knihy v angličtine, nemčine, počas obdobia na viedenskom gymnáziu aj v taliančine, dnes už predovšetkým prekladovú literatúru v slovenskom a českom jazyku. Mám však aj obľúbených slovenských a českých autorov, ako sú Mária Bátorová, Etela Farkašová, Alexander Halvoník, Zuzana Kepplová, Vladimír Balla, Daniel Majling,

Milan Zelinka, Kateřina Tučková a Jiří Hájíček.

Čítali ste knihu v cudzom jazyku a potom aj v preklade? Splnil preklad očakávania, alebo vás sklamal?
Sú diela, ktoré sú brilantne preložené, a sú knihy, ktorým preklad uškodil. Ale na Slovensku sa stretám skôr s knihami, ktoré vychádzajú vo veľmi dobrom preklade. Dobrým príkladom je moja obľúbená kniha od Edgara Hilsenratha Nacista a holič, ktorú preložila Darina Zaicová.

Čo máte práve rozčítané?
Neustále mám rozčítaného Hájíčka, čítam jeho romány a poviedkovú tvorbu opäť. Hájíčkova próza ma sprevádza už niekoľko rokov a som mu za to vďačná.

Ktorú knihu vo svojej knižnici považujete za najcennejšiu?

Mám veľa starých kníh v prvom vydaní, keďže som zbierala nemeckú literatúru z prelomu 19. a 20. storočia. Mnohé som našla v antikvariátoch, mnohé vydražila v aukciách na internete, no najvzácnejšou je rukopis Petry Hilbert Pepína z Longitálu, prvá verzia, ktorú mi dala na redigovanie pred smrťou. Román sa jej podaril dokončiť, túto jeseň vychádza s prekrásnymi ilustrácia v Slovarte. Petra ilustrovala moje detské knihy a mali sme hlboký priateľský vzťah. Síce odišla vo fyzickej rovine, ale vďaka ilustráciám, maľbám, básňam a próze tu ostáva navždy. Jej svetonázor a dôkaz o literárnej brilantnosti a ľudskej láskavosti je zhmotnený v spomínanej knihe.

Zastávate aj funkciu porotkyne v literárnych súťažiach. Ako hodnotíte tvorbu mladých autorov?
Minulý rok som bola porotkyňou celoštátnej literárno-výtvarnej súťaže Nebuď otrok drog a bola som príjemne prekvapená vysokou úrovňou literárnych prác. Dôkazom toho, že mladí majú záujem o literatúru a tvorivé písanie, bol aj projekt Vráťme knihy do škôl, do ktorého bolo zaslaných neuveriteľných 21 953 príspevkov, mnohé originálne. Najintenzívnejší záujem o knižný svet v spojitosti s mládežou som však zaznamenala počas desiatok besied. Nikdy nezabudnem na besedu, ktorá sa konala v preplnenej telocvični v Martine. Deti sedeli na drevených laviciach, mali so sebou na papierikoch pripravené otázky a diskusia trvala niekoľko hodín. Záujem detí o literatúru a aktívne spoznávanie sveta sa viaže predovšetkým na rodičov a pedagógov, ktorí sú im oporou a vzorom. Pochopiteľne, ani tu sa nedá zovšeobecňovať, ale stretám sa u najmenších čitateľov s úprimným záujmom a zanietenosťou. Smartfóny sú súčasťou ich bytia, ich komunikácia na sociálnych sieťach je plná gifov a emotikonov, no mnohí veľa čítajú a vedia svoj vnútorný i vonkajší svet krásne opísať.

Myslíte si, že máme perspektívnych autorov? Nastúpila už tak dlho očakávaná „nová generácia autorov“?
Každá éra hovorí o tzv. novej generácii autorov, ale priznám sa, že s týmto pomenovaním neviem celkom pracovať. Ako prebieha kategorizácia a kde sú hranice medzi tou starou, strednou, novou a najnovšou generáciou literátov? Mám radosť, že medzi mladou literatúrou je veľa kvalitných autoriek: Vanda Rozenbergová, Alexandra Salmela, Mária Modrovichová, už spomínaná Zuzana Kepplová a mnoho ďalších.

Do akej miery vás ovplyvňuje tvorba vášho otca?
Myslím si, že najvzácnejšie pri písaní je, ak autor nie je priveľmi ovplyvňovaný tvorbou niekoho iného. Samozrejme, dobrá literatúra nás inšpiruje, pobáda k tvorbe, k prehodnocovaniu, k prehĺbeniu sebareflexie, ale autor by mal ostať slobodný. Všetky otcove romány som čítala, dokonca ako prvá, čo si veľmi vážim…

Práve rodičia vás nasmerovali na dráhu spisovateľky?
Všetko, čo v živote zažijeme, čo vidíme, počujeme, precítime, nás akýmsi spôsobom jemne pretvára a posúva naše záujmy a danosť interpretovať javy naokolo. To, že som vyrastala v rodine, kde kreatívna schopnosť ľudskej duše bola vnímaná ako niečo hodnotné a nenahraditeľné, zanechalo istotne stopu. Odmalička som bola obklopená knihami, vyrastala som v tvorivom prostredí, bola som vedená k láske k výtvarnému umeniu, hudbe, filmu a k písanému slovu. Neviem, kto ma najvýraznejšie nasmeroval na cestu, po ktorej kráčam, ale som si vedomá, že akákoľvek cesta má mnoho prekážok a rázcestí. Vždy človek môže zastať, zísť z hlavnej na vedľajšiu alebo do slepej uličky. Dôležité však asi je neostať dlho na jednom mieste a nestratiť z tej cesty, z pohybu, niekedy len istého nepatrného chvenia, zvedavosť a radosť z toho, čo sa zjaví za ďalšou zákrutou.

Pripravila Katarína Koláriková 
Foto: archív T. Š. H.