Čo navial osud pod nohy človeka

313

PETER MIŠÁK

Poézia má výsadu obdarúvať. Na všetky strany, aby sme sa rozumeli. Obdarúva vlastného tvorcu („písanie je pre mňa dýchanie…“; Košková) v okamihoch tvorby, obdarúva čitateľa v okamihoch zvnútorňovania napísaného.

Keď sa výsada zmení na poslanie, treba zbystriť pozornosť a vovedne s ňou všetky zmysly, lebo to už máme do činenia (už máme tú česť) s poéziou dobrou (v zmysle uspokojivo porovnateľnou s prísnymi etalónmi).

Listujúc v desiatej knižke básní Hany Koškovej vynoria sa čitateľovi obrazy dávnejších poetkiných svetov i mikrosvetov (záhrada, zrkadlo). Previazanosť s každodennosťou (všednou i menej všednou) je jedným zo znakov autorkinho (zrýchľujúceho sa – báseň O rýchlosti) pohybu v čase. Ten je markantný najmä častým (častejším než v doterajšej tvorbe) pripomínaním či uvedomovaním si pominuteľnosti života (básne Otvorená pominuteľnosť, Moji mŕtvi, Po pohrebe, 24. január 2015a i.). Akoby v neustálom tieni tohto (pod)vedomia nesú sa aj „občianskejšie“ texty, ktoré s prídychom naratívnosti smerujú do konkrétna. Čítajú sa ako príbehy a napriek slovnej úspornosti, charakteristickej pre Koškovú vari odjakživa, sú to príbehy pomerne rozvetvené (Japonky pred múzeom vojny, Pokyny pre hotelových hostí), ale aj veľmi intímne, zredukované na jednotlivé pocity, a tie voľne radené za sebou, až – ajhľa! – prichádza báseň (Nahá). V občasných elipsách (ľahko ich skúsenejší čitateľ zbadá i rozlúšti) je ukryté poetkino úsilie o už spomenutú úspornosť výpovede a núka sa alúzia automatickej poézie. K tej má však Košková ďalej, ako si myslíme. Každé slovo v texte má svoje miesto, každé slovné spojenie je prísne logické a pevne ukotvené v príčinných súvislostiach („… pre mňa je dôležitá výstavba slov, ktoré tvoria zmysel básne. Kde sa jedno slovo vkliňuje do druhého(platí aj obrátené poradie; pozn. P. M.)a neskutočné sa stáva konkrétnym.“).

Hotový návod „na použitie“ od autorky samej. Koškovej básne však návody nepotrebujú. Vťahujú (ale len toho, kto chce vidieť a vedieť) do svojich hlbín, vodia zákrutami, presvecujú svet a prisvecujú na veci, na ktoré sme sa už tak trochu zabudli pozornejšie pozerať (Chlapec v záhrade).

Tak ako každé (kvalitné v zmysle umelecky dozreté, esteticky vnímateľné a obsahovo funkčné) literárne dielo, aj poéziu Hany Koškovej možno (treba) čítať ako mnohovrstvovú. Postupne „odlupovať“ jeden význam za druhým a prečítať sa až na kosť ohlodanej myšlienke, k odkazu, apelu i osobnému vyznaniu. Mimochodom, osobné poetkine vyznania znejú tak povedome, že si ich človek musí privlastňovať. V tom je presvedčivá i podmaňujúca, v tom je majsterka („Dôležitá je aj empatia. Pre moju poéziu je jasné, že to, čo sa stalo mne, možno sa stalo aj iným.“), ktorá báseň vníma niekedy ako východisko (z úzkostí a strát), inokedy ako naliehavý apel, volanie po morálnych oporách, nezriedka aj ako osobnú (možno až trošku jóbovskú) vzburu („Nikto ma nenaučil strácaniu // len straty // nikto ma nenaučil bolesti // len bolesť // ochraňovaná lámaním stromov // bojím sa tvojho pokoja…“).

V najnovšej knižke básní Hany Koškovej je množstvo závejov (nie práve snehových, no takých, čo navial osud pod nohy človeka), ktoré sa „odprevádzaním“ autorka snaží kamsi premiestniť, prekonať ich, prekráčať, vymaniť z nich „nielen telo, ale i dušu“. Je to poézia o bolesti, ale aj o sile a nezdolateľnosti vôle človeka. O jeho viere v dobro a v ľudí vôkol seba. „Netreba dúfať, veriť treba,“povedal mi kedysi jeden lekár. A tak ja na rozdiel od redaktorky práve recenzovanej knižky nedúfam, ale verím, že si knižka nájde svojich verných. Som presvedčený, že ich už našla.

Hana Košková
ODPREVADIŤ ZÁVEJE
Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018, 1. vyd., 80 s., ISBN 978-80-8202-058-1

Zdroj: Peter Mišák: Čo navial osud pod nohy človeka. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 7 – 8 (27. 2. 2019), ISSN 0862-5999, s. 17.