Čo práve robí Peter Mišák?

220

Všestranný literát, ergo básnik, prozaik, recenzent a mnohé atď. v danom segmente slovenského kultúrneho (hlavne literárneho) života viacerých desaťročí, Peter Mišák (1950 Ružomberok) je známy azda každému, kto sa v krajine pod Tatrami čo i len “obtrel” (pardon za výraz) o literatúru ad hoc. Je to človek formálny, keď treba, a neformálny, keď môže byť. Ako spolu zvykneme hovorievať – Radosť slzy utierať. Nuž aj preto ten zdanlivo lakonický titulok a formálno-neformálny “tón” rozhovoru, na ktorého začiatku ste sa ocitli. K veci však, “do práce zhusta”… Ergo do čítania.

„Toľko je roboty, že sa robiť nedá,“ vravieval náš kamarát Miro Bielik. Myslel to vážne a vtipné to bolo preto, že nepovedal tie veci medzi tým. Skrátka, roboty, ktorá by nemusela byť, je toľko, že pre ňu stojí robota, ktorá by mala byť. Tak som si vravel, že už robím iba to, čo chcem. Ale zabudol som, čo neviem, a to je odmietnuť. Doredigoval som dve básnické zbierky. Jedna ešte v mesiaci zadania do tlače expresne vyšla, druhá má šancu najskôr v januári, lebo tlačiareň má tiež toľko roboty…

V novembri bolo akosi nezvyčajne sucho nielen na vodu, ale aj na báseň. Sem – tam sa mi vydaril epigram, ale podozrievam sa, že ich píšem ako dôsledok čoraz rýchlejšieho starnutia (pozri Vajanský, Nagaj a iní a mnohí). Zrejme mi ešte nedošla téma (chodieva poštou alebo rýchlikom a teraz mešká všetko, dokonca aj svetový čas zaostáva za súčasnosťou). Uvidím, počkám, dovtedy ešte dve obligátne recenzie a aby som nevyšiel z cviku, tak apretácia vlastných textov pripravovaného prerozprávania zbojníckych povestí.

Takže múzy mlčia?

Nemlčia. Naopak, prekrikujú sa. V tom vresku človek nevie čo skôr. Ale osvedčilo sa mi, že najskôr si treba spraviť poriadok. Potom vypláva podstata, no na tú zas nebude čas… Zatiaľ som pri rozhodnutí urobiť ten poriadok.

Ako viacstrunový autor asi aj nejaký poriadok potrebuješ. Veď písať básne, písať povesti, písať recenzie, písať pozdravy a listy a ešte zavše tvoriť pre deti, to už zaváňa labyrintom.

Na jednej strane labyrintom, na druhej rajom srdca, keď sa ti dačo naozaj vydarí. Potom akosi menej záleží na tom, že tie ostatné struny zahrali tichšie, prípadne falošne. Na tvorbu pre deti som prišiel naozaj dosť neskoro, keď už bola pre moje deti neaktuálna, ba keď už – už prestávala byť aktuálna pre moje vnúčatá. Sú však iné deti a iné vnúčatá. Chvalabohu.

Kedy čítaš?

Ustavične. Lebo je to podstatou písania. Nedávno som počul o majsterke sveta v rýchločítaní, čo prečítala v neuveriteľnom čase celého Harryho Pottera. (Ja som ani nezačal.) Knihu povestí, o ktorej mám napísať recenziu (práve sa stalo), som p o c t i v o prečítal za necelé tri hodiny. Podobne to robím pri posudzovaní kníh v literárnych súťažiach, súbehoch a iných olympijských disciplínach. Lenže s menšou chuťou a s vedomím, že k tým naozaj dobrým sa musím vrátiť a spravidla aj vrátim.

Celý život som bol naučený čítať si pre potešenie. Robím to aj teraz a nečítam len nové veci, ale rád sa vraciam k osvedčeným autorom. Vždy je v nich niečo nové, kvôli čomu sa oplatilo čítanie nanovo. Ak mená, tak zo súčasných E. Farkašová, D. Hajko, J. Banáš, P. Jaroš, básnici J. Tazberík, J. Švantner, O. Gluštíková, M. Hlušíková, teším sa na D. Moravčíkovú (dakedy pomedzi sviatky). Ak by to niekoho zaujímalo, pri posteli mám stále Ezopa, Shakespearove Sonety (povestný 66. čítavam opakovane) a nejakú aktuálnu detektívku. Keď sa mi začne snívať do deja, vravím si, že déjà vu a chystám sa trochu premýšľať. To je asi činnosť, ktorú mám spolu s prechádzkami najradšej.

Je advent…

Predvianočný čas trčí už aj z hrnca s hrachovou polievkou a už aj moje auto vrčí v rytme a melódii Tichej noci. To nevypneš, len sa usiluješ prestať to vnímať ako podnet a spraviť z toho „podmaz“. Vše sa darí, no stačí, aby niekto „povolaný“ začal kázať o tom, ako sa treba stíšiť v tomto uponáhľanom svete a ešte pridá zo dve tri podobné táraniny, to ma už začína pichať v boku na mieste, kde býva žlčník. Inak ani neviem, že ho mám. Tí „volači po tichu“ by mali stíchnuť prví.

Inak poctivo rátam adventné i „stridžie“ dni, ako ma to naučili v detstve. Nelial som na Ondreja olovo, netriasol som plotom a na Luciu nepôjdem strašiť, ale vravím sebe a okoliu, ak je ochotné ma počúvať, že tradície tu ešte sú a pripomínať ich nie je na škodu. Maličkú jedličku si pôjdem „vyťať“ do skrine, kde už pár rokov vždy od Troch kráľov do Vianoc polihuje. Na Vigíliu tesne pred večerou navarím hriateho a prihrejeme si kapustnicu. Už vieme, že je dobré navariť ju deň vopred. Lepšie chutí (chytá) a človek má viac času. Len načo? Na čo? Na sedenie a päťdesiate opakované pozeranie starých a nezriedka dokonca aj nevianočne gýčových rozprávok. Radšej čítam a prečítam aj dve knihy za deň.

O tvorbe si už síce čosi povedal, ale akosi menej vážne…

Tak teda vážne: Tvorba je totiž vážna činnosť a na žánri nezáleží, lebo ak aj v senzitívnejšej nálade načrtneš báseň, musíš ju potom ešte raz (natriezvo) prečítať. A usilovne hľadať to zrnko, ktoré si tam videl v okamihu jasnozrivosti. Ak tam nie je, zahodiť. V románe, ktorý som začal písať pred desiatimi rokmi a dostal som sa k rozpracovanejším sylabom, tam je to iné a zložitejšie, ťažšie, únavnejšie. A potom je namieste otázka, kto číta román? Vieme… A vieme, aké romány sa čítajú.

Vravel som, že podstatou písania je čítanie. Trvám a tom, no nikto ma nepočúva. Nejde o to, aby ma niekto svätosväte ubezpečoval, že naozaj nič neprečítal, že to všetko je z jeho hlavy. To tu už dávno bolo a kamsi sa pobralo. Ale poraď si s postavou, ktorá síce je historická, no žila o storočie skôr alebo neskôr, než práve v príbehu, ktorý sa usiluješ napísať. A použiješ v nej napríklad aj petrolejovú lampu asi dvesto rokov pred jej vynájdením. V ľudovej slovesnosti je to jedno, tam okolo jednej vatry hajduchujú hôrni chlapci zo sedemnásteho, osemnásteho i devätnásteho storočia ako rovný s rovným. Len potom je na súčasnom rozprávačovi, aby tomu dal patričné parametre. Ale ako autor a zberateľ povestí to dôverne poznáš, takže nič osobné.

Veľmi okolkujúco som naznačil, čo všetko na tvorbu treba, no nespomenul som samotu. Čakal som, že sa ma na to opýtaš, veď samota sa skloňuje nie v siedmich, ale v sedemdesiatich siedmich pádoch.

Ako je to teda so samotou?

Opakujem sa, aj v jednej básni (ba vari aj v dvoch) som napísal, že samoty by mohlo byť aj viac. My si na ňu ťažkáme, pričom ju vlastne ani nemáme, len „akosi pociťujeme“, lebo je to „in“. A pritom je ona veľmi užitočná. Naučí ťa vážiť si čas, vážiť si spoločnosť, vyznať sa v sebe samom. Podmienkou je, že chceš.

To, že sa nestretávam/e/ s kamarátmi, kolegami, ľuďmi, ktorých máme radi, nechápem ako samotu, ale ako stratu. S niektorými sa už stretnúť nemožno, lebo nám odišli naveky. Tam mi chýba napríklad, že nemám už komu povedať na odchode: Vždy keď sem prídem, odídem trochu múdrejší. Tá veta bola adresovaná Tomášovi Winklerovi a vždy ho potešila. Aj mne bolo dobre, lebo to bola pravda. Nebol  jediný, veď trochu zmúdrieť môžeš v každej spoločnosti, no niekoľkohodinové debaty s ním mi aj po vyše roku chýbajú a už vždy budú chýbať. Starci sa po jednom poberajú a s nimi akási zvláštna neopakovateľnosť ich prítomnosti. Moja veľmi zriedkavá samota ich však vie privolať. Ešte sa niečo spýtaj, aby sme neuzavreli rozhovor v posmutnených tónoch.

Čo ťa v poslednom čase potešilo?

Som relatívne zdravý a to by potešilo každého. S najnovšími knižkami, ktoré sa mi podarilo vydať, som mal zopár úspechov. Modrá trikolóra získala v čitateľskej ankete titul Kniha Turca. Povesti a príbehy karpatských Rusínov sa v súbehu o najlepšiu knihu Prešovského samosprávneho kraja umiestili ako druhá knižka a Bibiana poctila tú istú knihu titulom Najlepšia kniha Leto 2020.  Len 2021 akosi nič, lebo sa nedostalo grantov, zato prejavili záujem v RTVS a z básnickej knižky, ktorá zatiaľ leží, pripravujú krátke pásmo v rádiu Devín. Ozvali sa bratia Srbi, že by radi preložili moju knižku Stanice, ak na to dostanú. Neverím, že dostanú, ale aj záujem poteší. Držím im aj sebe palce. A palce držím aj nášmu on line periodiku a tebe ako jeho šéfredaktorovi, môjmu kamarátovi, nepriamo trochu šéfovi. Ďakujem, že si ma oslovil.