O mediálnom vkuse, ale najmä nevkuse (Čo sa sníva trpaslíkom - premiéra Radošinského naivného divadla)

960

Dojímavý západ slnka na obraze či fotografii, keramické jelene s tromi gráciami v sekretári alebo kľučky a iné doplnky, aby vyzerali ako zlaté, a k tomu telenovely a zábavné programy v komerčných (ale nielen) televíziách. To všetko a veľa podobného má čosi spoločné. Vydáva svedectvo o vkuse istej vrstvy populácie, ale aj o tom, kto ten vkus formuje. Žiaľ, je to práve o tej vrstve divákov, ktorej vkus sa komerčným televíziám s vysokými percentami v sledovanosti programov, v tzv. píplmetroch, už podarilo spracovať.                                                                                  Pre komerčné televízie je priam príkazom programovej stratégie zaraďovať vysielania tohto typu najmä do hlavného vysielacieho času. Dávno sa minulo obdobie, keď sme mali len jednu celoštátnu, teda štátom a koncesionármi platenú televíziu, ktorá plnila, zaiste s istými obmedzeniami, úlohy národnej kultúrnej inštitúcie. A tak vyzeral jej program. Aj dnes však platí zásada, že verejnoprávna televízia potrebuje peniaze, aby mohla vysielať a plniť úlohy zo zákona tak, aby bola rovnako kultúrnou inštitúciou. Sledovanosť by pritom nemala hrať najvýznamnejšiu úlohu. Na rozdiel od komerčnej televízie, ktorá vysiela, aby peniaze zarábala. Čím je väčšia sledovanosť programu, tým je vyššia cena za reklamu, a reklamy môžu navyše program aj prerušovať. To iba na úvod inšpirácie autora hry Čo sa sníva trpaslíkom.                                                                                                        Stanislav Štepka, autor doteraz všetkých hier, ktoré RND za 56 rokov uviedlo, sa vyznačuje prenikavou pozorovacou schopnosťou vecí, javov či zvykov, ktoré nás obklopujú a zasahujú do nášho života. Aj k téme trpaslíkov sa vrátil, potom čo už v roku 1973 uviedol hru Trpaslíci (s rodokmeňom). V novej hre však trpaslíkov posunul do sféry audiovízie, pretaviac ich do životného príbehu pôvodne neúspešného operného speváka Mira (hrá ho Mojmír Caban). Po štúdiu operného spevu, keď v divadle nedostal angažmán, bol pohrebným rečníkom v krematóriu a neskôr sa stal úspešným spevákom väčšinou gýčových populárnych piesní v komerčnej televízii Fíha. Prostredníctvom jeho postavy defiluje pred nami to, čo pôsobí na vkus väčšiny televíznych divákov, a teda takisto na aktuálnu podobu nášho mediálneho šoubiznisu.                                                                V hre s primerane sústredeným dejovým oblúkom a výborne napísanými dialógmi i piesňami je prítomné pátranie po príčinách súčasného stavu, ako aj jeho dôsledky, pozadie a mechanizmy, ktoré ho ovládajú. Vďaka tomu hra a jej inscenácia privádza hľadisko zavše až do burácajúceho smiechu a potlesku, ale najmä nadväzuje kontakt s divákmi a podnecuje ich k úvahe nad tým, ako ich médiá manipulujú a ako médiá pôsobia na vytváranie ich vkusu. Réžia Ondreja Spišáka je plastická, zrozumiteľná, herecky a pohybovo dynamická. Prispela k tomu aj jednoduchá a variabilná scéna Františka Liptáka, kostýmy Kataríny Hollej a choreografia Evy Burdovej. Navyše všetci herci hrajú na nejakom hudobnom nástroji a kapela z nich vytvorená sprevádza významovo sýte a rytmicky svieže Štepkove piesne, ktoré spravidla celý súbor spieva. K tomu sa žiada poznamenať, že piesní je v predstavení trochu veľa a často nesú aj významy, ktoré majú dramatický charakter. Ten však divákovi zavše ujde, lebo väčšmi naňho pôsobí rým a rytmus piesne, teda jej hudobná, a nie významová zložka.                                                                                Sledujeme ilustráciu pomalého, ale systematického prenikania „trpaslíkov“ do nášho mediálneho systému. V niektorých výstupoch dokonca vidíme živých trpaslíkov, ktorých si televízni diváci priam žiadajú, a oni im ulahodia.                                                              Kľúčové scény sú v hre dve. Prvá, keď otec hlavnej postavy speváka Mira, dnes už dôchodca, kedysi dramaturg televízie, ktorého výborne a herecky plnohodnotne stvárňuje Stanislav Štepka, diskutuje s vnukom Samom, Mirovým synom (hrá ho Ondrej Hraška). Vo výmene názorov s príslušníkom najmladšej generácie Štepka presne a významovo obsažne charakterizuje súčasný „trpaslíkovský“ stav prevažnej časti nášho mediálneho vysielania. V dialógu dvoch generácií je obsiahnutá podstata a filozofia hry. Pre niekoho možno prekvapujúcou pointou, akoby dramatickým vyvrcholením hry, je však výstup, keď Puco (hrá ho René Štúr), riaditeľ komerčnej a divácky úspešnej, no „trpaslíkovskej“ televízie Fíha, kde je protagonistom aj spevák Miro, sa stane programovým riaditeľom verejnoprávnej televízie. Zveličenie? Prekvapenie? Úžas? Ale nie. Je to realita, ktorá sa odohrala zhodou okolností práve u nás, keď sa úspešný riaditeľ komerčnej televízie stal nie programovým, ale priamo ústredným riaditeľom verejnoprávnej televízie. Navyše s celým tímom svojich osvedčených spolupracovníkov. Nechýbalo veľa, a riaditeľom sa mohol stať opäť.                                                                                                                          Na predstavení hry sa divák dobre cíti. Napokon sleduje situácie a výstupy, ktoré mu pripomínajú to, čo mu obrazovka denne ponúka. Zásluhu na tom má nielen autor, ale aj režisér, dramaturgička Darina Abrahámová a ostatní tvorcovia inscenácie, nadovšetko však vnímaví, skúsení herci divadla. Máme na mysli okrem už spomínaných Mirovu manželku v podaní Marušky Nedomovej s obdivuhodnou škálou hereckého výrazu (stvárňuje viac postáv), trochu neokrôchaného vnuka Sama v podaní Ondreja Hraška, pôvabnú a presnú Lujzu v podaní Zuzany Norisovej, Kiku v podaní Simony Mihálikovej (takisto stvárňuje viac postáv), či už ako herečku alebo perfektnú hráčku na husliach, a dvoch trpaslíkov Ladislava Hubáčka a Vladimíra Svíteka. V každom prípade sme videli hru, ktorá trafila do čierneho. Zapíše sa ako jedno z vydarených, aktuálnych a adresných predstavení divadla.

Zdroj: Milan Polák: O mediálnom vkuse, ale najmä nevkuse. Čo sa sníva trpaslíkom – premiéra Radošinského naivného divadla. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 1 – 2 (16. 1. 2019), ISSN 0862-5999, s. 6.