Čo som prežil v bratislavskej Novej scéne I.

414

Prvý deň v práci, 4. januára 1957. O tretej popoludní som sa hlásil na vrátnici divadla Nová scéna, prijali ma na post elektrikára. Vyzdvihol si ma môj nový vedúci Karol Škarda. Bol to príjemný starší pán, znalý pomerov. Pracoval tam ako jediný elektrikár medzi štyrmi „tieželektrikármi“. Ukázal mi základné veci, ktoré musím ovládať. O devätnástej sa začalo „moje prvé predstavenie“, bola to Schubertova opereta Dom u troch dievčatiek. Veľmi sa mi páčilo, osobitne ma zaujala jedna z hlavných predstaviteliek Viera Prokešová, ale aj fantastická hudba pod vedením dirigenta Bohuša Slezáka. Ďalším predstavením bola Straussova opereta Netopier. Vynikajúci v nej boli herci Belo Turba a Jindro Láznička. Rodičom som o predstavení s nadšením rozprával. Divadlo ma nadobro opantalo. Nová scéna vtedy prekvitala. Mala svojich hudobníkov, celý orchester pred javiskom, dirigenta, zboristov, balet s choreografom, hercov pre operetu, činoherný súbor, mládežnícky súbor, viacej režisérov, dvoch inšpicientov, maskérov, vlásenkárov (výroba parochní), dve šepkárky (Čúdziová, Holdošová), garderóbu, troch osvetľovačov (Hlavenka, Zámečník, Gizela Rajniaková), elektrikárov a mnoho kulisárov.

Vrátnik Pinter                                                                                                        Hlavnou postavou v divadle, mimo umelcov, bol určite vrátnik Pinter. Volali sme ho jednoducho Pinter báči. Bol invalid od narodenia. Ťažko chodil za pomoci francúzskych bariel. Nebolo v divadle lepšieho informátora ako on. Zakrátko sme sa spriatelili natoľko, že som mu daroval svoju vzácnu starú „dvojkrkú“ gitaru, na ktorej si často hrával maďarské pesničky. Raz na vrátnicu divadla prišla baletka, bola tehotná. Zastavila sa, aby si trochu poklebetila s kolegyňami, skôr ako sa jej narodí dieťa. Pinter jej s veľkou pompéznosťou zagratuloval, ako to bývalo uňho zvykom, a hneď sa spýtal: „Ej, pipulénka, od čeho ste vy tak porádne podmínuvaná?“ Po jej nahnevanom odchode sa pýtali herci Pintera, či náhodou nevie, kde tá baletka teraz býva? Odpoveď znela: „Víte, mój zlatý pánko, ona býva tam, kde sú té matky, čo majú nemužaté deti, teda v nejakej poondiatej slobodárni.“ Pinter si často vymýšľal nové slová. Napríklad také čudné slovo „vidíšte“, čo znamenalo: ani vykanie, ani tykanie. Ten výraz používal, keď nevedel, ako má kohosi osloviť. Ako to často býva, najmä v kultúrnych stánkoch pracujú ľudia rozličnej orientácie. V balete, ale aj v iných umeleckých skupinách. Jeden člen zo zboru operety sa tým aj hrdil. Všetci sme ho volali so ženskou koncovkou „-ová“, na čo bol hrdý. Raz prišla „šokujúca správa“, že on, „pani -ová“, sa ide ženiť s dosť vzhľadnou dámou, aj keď trošku obstarožnou. Bola to senzácia pre celé divadlo. Tešili sme sa, že sa konečne dal na správnu cestu, aj keď sme neverili, že také manželstvo vydrží. Tretí deň po veselici prišla na vrátnicu smutná mladomanželka a pýtala sa Pintera na manžela, či ho náhodou nevidel, lebo ešte ani dva dni po svadbe nie je doma. Nevie, čo sa s ním stalo. Pinter báči ju ubezpečoval, nech sa oňho nebojí, lebo vraj vie, že išiel s mnohými priateľmi zapiť slobodu. „A boli tam aj ženy?“ pýta sa novomanželka. „Nie, nebojte sa, neboli. Boli tam samí chlapi.“ Raz sa stalo, že v šatni zboru začali miznúť peniaze z vreciek kabátov a nohavíc. Niekedy to boli len drobné, inokedy aj väčšie papierové. Stávalo sa to iba občas. Spočiatku si to herci veľmi nevšímali a ani nevedeli, koľko drobných im chýba. Keď sa to častejšie opakovalo, oznámili to na polícii. Môj otec, známy detektív, potvrdil, že tam pošlú štíhleho kolegu, ktorý sa zmestí do vetracieho okna šatne, kde ho bude kryť ťažký záves. Okno bolo úzke, horizontálne osadené blízko stropu. Policajt sa tam ukryl počas predstavenia, vyplatilo sa. Zlodeja chytil priamo pri čine. Istý zborista mal v predstavení menšiu rolu, na ktorú čakal v šatni. Tesne pred odchodom na scénu siahal kolegom po vreckách kabátov aj nohavíc, a čo našiel, zobral. Pána „Fidlera“ polícia odviedla, z divadla ho ihneď prepustili. Po mesiaci sme sa dozvedeli, že onen pán „zlodej“ sa stal v Prahe vedúcim predajne drogérie.

Ján Kramár (* 14. 9. 1928) stvárnil na Novej scéne nejednu hlavnú úlohu

Ján Kramár                                                                                            V roku 1957 pripravovala Nová scéna hru Bratia Karamazovovci. Jeden z bratov mal hrať boxera, stvárňovať ho mal Ján Kramár, ktorý sa mal naučiť pohybovať v ringu, brániť, a najmä správne udrieť súpera. Divadlo prizvalo profesionálneho trénera, ktorý učil hercov základy boxu. Asi po troch tréningoch som sa bol na nich pozrieť. Zbadal ma Jano Kramár. „No poď, Bohuš, poď si to vyskúšať,“ podával mi rukavice. Ja som nechcel, v živote som neboxoval. On však nepopustil: „Poď si to skúsiť!“ Asi mal pocit, že to už vie. Dal som sa teda nahovoriť. Natiahli mi rukavice a začali sme poskakovať okolo seba. Často ma triafal a posmieval sa: „No, Bohuš, čo je s tebou? Udri si!“ A tak som udrel. Janko sa zatackal a vyhlásil, že už nebude so mnou boxovať, lebo to myslím vážne.

Prvá slovenská muzikálová hviezda Gizela Veclová, ktorá zomrela 27. 1. 2019 vo veku 95 rokov

Gizela Veclová                                                                                  V operete Mlynárka z Granady (1958) vystupoval malý kôň zapriahnutý do dvojkolesového alegorického voza. Na generálku koníka priviedol jeho majiteľ z Petržalky. Kôň mal na vydekorovanom vozíku z divadelných dielní oblúkom priviezť do stredu javiska Gizelu Veclovú, kde ju spevom a tancom mali všetci osláviť. Už hotový vycifrovaný poník prišiel zo Živnostenskej ulice suverénne do divadla. Potom pri vrátnici zvládol tri plytké schody aj chodbu smerom k javisku, kde ho zapriahli. Čakalo sa pred veľkými železnými dverami už len na povel od inšpicienta. Dvere sa otvorili, ale kôň sa nepohol. Začali ho ťahať a posúvať, no on cúval, skákal a erdžal. Majiteľ sa mu prihováral, pohládzal ho, ale koník nepočúval, len funel a vzpieral sa. Vtedy tam prišiel vrátnik Pinter báči so svojimi barličkami a riekol: „Ná véru, už aj ten kón ví, že do tohto divalla nehonno ani vstúpiť.“ Nato vybuchol ohromný smiech okolostojacich hercov. Mnohí si to už dávno o ich divadle mysleli, musel to však vyhlásiť vrátnik. Ten sa báť nemusel, skôr sa báli jeho, lebo on o všelikom všeličo vedel, aj nepríjemné veci, ktoré by sa iste mnohým nepáčili. Preto s Pinterom bolo treba byť vždy zadobre.

Známy divadelný a filmový herec Július Vašek (* 29. 12 1926 – † 1. 5. 2009)

Július Vašek                                                                                      V hre Princ a žobrák (réžia Ján Klimo, 1957) v treťom dejstve herci stvárňujú chudobných bezdomovcov v otrhanom ošatení. Spievajú smutnú pieseň: „Ach, dajte nám, ach, dajte nám, kto z vás len môže dať, hoc malú suchú kôročku, čo odoženie hlad, čo odoženie hlad.“ Bratislavské publikum na výzvu v piesni nereagovalo. Raz však na hru prišiel organizovaný zájazd z okolitých dedín. Keď počuli z javiska pieseň chudobných, začali na prednú časť javiska prinášať aj hádzať zabalené maslové chleby s cibuľou, s lekvárom, rožky so salámou a slaninou, domáce koláče, jabĺčka, všetko, čo mali so sebou na celodennom výlete do Bratislavy. Herci sa išli popučiť od smiechu. S takou „pohostinnosťou“ sa nikdy predtým nestretli. Prvý, kto na to zareagoval, bol Július Vašek. Zbehol z javiska do rekvizitárne a od pani Aničky si vypýtal malý košík, do ktorého začal po javisku zbierať všetky „milodary“ od vidiečanov. Po predstavení sa herci zišli v šatni. Skočili si po víno do blízkej krčmy na Živnostenskej ulici a všetko s chuťou zjedli. Pritom sa tešili na ďalšie milé reprízy. Hostina sa, žiaľ, viacej nezopakovala.

František Krištof Veselý (* 12. 4. 1903 – † 13. 3. 1977), spevák, divadelný a filmový herec, idol všetkých žien v prvej polovici 20. storočia

František Krištof Veselý                                                                        S Františkom Krištofom Veselým som sa po prvý raz dlhšie rozprával pri svetelnej skúške k operete Vojak kráľovnej z Madagaskaru, ktorú režíroval a v ktorej hral hlavnú úlohu. Kedysi som ho rád počúval z gramofónových platní u mojej starej mamy v Nitre, už ako tretiak základnej školy. Maestro sa dobre poznal s mojím otcom, policajným vyšetrovateľom. Na rozkaz jeho nadriadených ho viackrát vyšetroval. Obviňovali ho, že ako umelec oslavoval v piesňach Slovenský štát a jeho predstaviteľov. Takisto, že hrával divadlo a spieval pre nemeckú armádu. Veselý mal na takéto smiešne obvinenia jednoznačné argumenty. Na tie piesne, ktorými vraj oslavoval farskú republiku, odpovedal: „A či dnes piesňami neoslavujeme naše zriadenie?“ Na to, že hrával pre nemeckú armádu, mal takisto ráznu odpoveď: „Do divadla vlezie kadejaký ksicht, my sme to tam vtedy nekádrovali.“ Samozrejme, že to „musené vyšetrovanie“ vždy dobre dopadlo. Za socializmu sa mu usilovali „našiť“ všeličo, ako to bývalo v tom čase zvykom, najmä to obligátne, že „nemal kladný vzťah k socialistickému zriadeniu a pracujúcemu ľudu“. Chceli ho znemožniť, ale to im nevyšlo. Umelec jeho formátu sa nemusel báť. Medzi ľuďmi bol veľmi obľúbený, ako pravý džentlmen a fantastický spevák. Otec bol jeho veľkým fanúšikom. V jedno popoludnie som sa rozprával s F. K. Veselým pred hlavným vchodom Novej scény. Spomínal mi, že by potreboval niečo pre rozprávku Tri želania, ktorú mal režírovať. Išlo o nejaký „technický zázrak“, ktorým bolo treba dokázať, že postava deduška z rozprávky naozaj existuje. Vtom okolo nás prechádzal muž. Veselý ho oslovil: „Pán inšpektor, pán inšpektor, poďte na chvíľu k nám!“ Muž prišiel bližšie, podali si ruky. „Ako sa vám darí? Už sme sa dlho nevideli. Chcem vám predstaviť môjho dobrého mladého priateľa Bohuša“. Muž sa usmial a odpovedal: „Ale, veď to je môj syn“. Dobre sme sa na tom zasmiali, to tu ešte nebolo, aby niekto predstavoval otcovi syna. Raz mi F. K. Veselý spomenul, že má doma nefungujúci vysávač, či by som ho nevedel opraviť. Sľúbil som. V jeden podvečer som k nim prišiel. Predstavil mi pani manželku a hneď ma aj pozvali k stolu niečo si zajesť. Vládla u nich milá rodinná atmosféra. Rozprávali sme sa, ako ináč, o divadle, ale aj o tom, čo sa v ňom chystá. Pripomenul mi veselohru Tri želania, aby som niečo vymyslel, aby sme ten „zázrak“, čo nás čaká, nejako zvládli. Prirodzene, vysávač som opravil. Aj onen zázrak som pripravil, bol to malý balónik s plynom, ktorý však na premiére tak vybuchol, že sa poľakalo celé hľadisko.

Foto: archív Novej scény

Zdroj: Bohuslav Rapoš: Čo som prežil v bratislavskej Novej scéne I. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 5 – 6 (13. 2. 2019), ISSN 0862-5999, s. 6