Čudné časy, ktoré žijeme

286

Ponajprv by som chcel povedať, že s Viliamom Klimáčkom ma spojila práca na príprave scenára filmu o Alexandrovi Dubčekovi Krátka jar, dlhá zima, ktorý vznikol na motívy môjho románu Rok dlhší ako storočie a ktorý režíroval Laco Halama. Predtým som len sporadicky – a, priznám sa, nedôsledne – vnímal jeho aktivity dramatika, spisovateľa, scenáristu, autora divadelných i rozhlasových hier. Občas som si prečítal jeho vtipné a ironické stĺpčeky v rozličných periodikách, ale až spolupráca na príprave scenára naplno prebudila môj záujem o jeho tvorbu. A bol to dobrý impulz.

Viliam Klimáček je nielen – dalo by sa povedať – avantgardný, svojrázny a originálny dramatik a prozaik, ale aj glosátor, či skôr autor krátkych esejí o spoločenských témach, o témach nanajvýš aktuálnych, ktoré vari dennodenne napínajú obnažené nervy spoločnosti. Našťastie, vybočuje z noriem, do ktorých by sme mohli zaradiť prevažnú väčšinu tých, ktorí viac či menej nešťastne glosujú našu spoločenskú situáciu. Klimáček je jednoducho iný: najmä je oveľa lepší ako veľmi dobrý priemer, je inakší, má zmysel pre iróniu aj sebairóniu a dáva nám nenásilne pociťovať svoju intelektuálnu prevahu bez toho, aby sa o to usiloval. Keď vybočuje z noriem, riskuje nepochopenie, čo musíme očakávať. Našťastie, nie všetci s ním budú súhlasiť: a presne o to mu ide. Jednota v názoroch je monolit, o ktorý sa rozbíjajú vlny demokracie; rozmanitosť názorov, naopak, demokratické myslenie oživuje, spestruje, ponúka možnosť výberu a upriamuje pozornosť na veci a problémy zdanlivo marginalizované, no pri ostrom svetle vnímavého pozorovateľa sa tieto okrajové témy ukazujú ako rozhodujúce, prinajmenšom ako témy, ktoré hýbali a hýbu spoločnosťou.

Kniha Divná doba je útla publikácia, no na malom priestore ponúka množstvo zaujímavých postrehov – od zdanlivo banálnych až po výsostne spoločenské či priam politické. Mohlo by sa zdať, že vzhľadom na jednodňovú životnosť článočkov v denníkoch budú mať aj Klimáčkove stĺpčeky dýchavičnú trvácnosť. Ale Klimáčkove minieseje presahujú podenkovú aktuálnosť, ba aj krátke obdobia naporciované voľbami a vládami tej či onej politickej strany. Majú v sebe univerzálny potenciál – hoci v čase, idú ponad čas. A tu Klimáček nezaprie v sebe dramatika a spisovateľa. Aj na malej ploche novinárskeho stĺpčeka koncipuje text s patričnou dávkou stúpajúceho napätia, s nečakaným rozuzlením a pointou, vždy však kultivovane s primeranou dávkou relevantných informácií. Aj keď z jeho textov cítiť silnú mieru nespokojnosti s „divnou dobou“, nikdy sa nezníži k lacným bulvárnym posmeškom, nikdy nezhadzuje tých, o ktorých kriticky uvažuje. Klimáčkove texty sú noblesné, cítiť z nich prevahu autora, ktorý už čosi dokázal a má potrebu občiansky sa zapojiť do diskusie o stave našej spoločnosti.

Pripomeňme si pár slovami Viliama Klimáčka ako autora dramatických textov, ako spisovateľa – prozaika i básnika. Aspoň stručne: najprv je dôležitá informácia (pre tých, ktorí to nevedia), že Klimáček je lekár. Teda neštudoval tvorbu, múzické akadémie a podobne, čo je napokon pozitívne, aspoň v tom zmysle slova, že ho to neovplyvnilo pri dodržiavaní naučených pravidiel. On totiž nijaké pravidlá nedodržiava, nebojí sa ich porušovať, nebojí sa ich obchádzať. A aj tým je osobitý. Už roku 1985 založil amatérske a alternatívne divadlo GUnaGU. Postupne sa prestal starať o medicínu a začal sa venovať písaniu a režírovaniu dramatických diel, písal aj poéziu a prózu. Kvality jeho dramatickej tvorby znásobuje aj to, že je sedemnásobným(!) držiteľom prestížnej medzinárodnej Ceny Alfréda Radoka za najlepšiu českú a slovenskú divadelnú hru roka. Okrem toho, že je divadelník, teda scenárista i režisér, že tvorí pre rozhlas i televíziu, napísal viacero prozaických diel, rovnako zbierok poézie. Napísal prózy Ďalekohľadenie (1991), Panic v podzemí (1997), Váňa Krutov (1999), Naďa má čas (2002), English is easy, Csaba is dead (2004), Námestie kozmonautov (2007), dôležité je spomenúť jeho dramatickú tvorbu či, presnejšie povediac, tvorbu pre divadlo, keďže nie všetky jeho texty sú dramatické; sú skôr tragikomické, bizarné až absurdné.

Dlhý by bol výpočet jeho divadelných hier, niektoré z nich aj režíroval: od hry Koža cez Kto sa bojí Beatles, Dr. Gustáv Husák, Komunizmus až po Hraj alebo zhyň. Nie je však ambíciou mojich poznámok analyzovať poéziu, prózu či dramatickú tvorbu V. Klimáčka – akokoľvek sú nedeliteľnou súčasťou jeho tvorivej činnosti –, ale skôr sa sústrediť na to esenciálne, čo je čosi ako nemenná konštanta v jeho hodnotovom systéme. Upriamiť sa chcem na Klimáčkovu publicistickú tvorbu, keďže práve v nej sú skoncentrované témy, ktoré sa zrkadlia či odrážajú aj v jeho prózach a divadelných hrách. Každý jeho publicistický stĺpček je malou a milou provokáciou, je diagnostikou spoločenských problémov bez nárokov na hĺbkovú analýzu aktuálnych javov či potreby ponúknuť terapiu. O to Klimáčkovi nejde, on chce len upozorniť na anomálie, ktoré zžierajú prevažnú časť občianstva. Pritom majú jeho postrehy univerzálnu platnosť, nerodia sa a nezomierajú s východom či západom slnka, lež pomenúvajú problémy, ktoré sú dlhodobé a ktoré nezaniknú, keď o nich budeme mlčať. Klimáčkovi nejde o to, aby ho čitateľ miloval: ide mu o to, aby sa čitateľ nad jeho textami zamýšľal.

V rokoch 2009 – 2017 písal V. Klimáček viac-menej pravidelne do denníka Pravda, SME, do Denníka N, do Žurnálu krátke postrehy, v ktorých sebe vlastným spôsobom reagoval na témy, ktoré ho znepokojovali, iritovali. Je to široký záber, ktorý v sebe obsahuje problematiku takmer triviálnu a banálnu, no zapodieva sa i celospoločenskými a priam traumatizujúcimi udalosťami. Pritom je pôvabné sledovať, ako Klimáček aj tie najvážnejšie témy vie zľahčovať, bez toho, aby im ubral na vážnosti. Má zmysel pre iróniu aj sebairóniu, ostré odsúdenie, no aj láskavý a odpúšťajúci humor. Pritom každý z Klimáčkových postrehov v publikácii Divná doba je osobitý, svojský a originálny – vymenujme aspoň letmý prehľad tém a pokus o interpretáciu ich posolstva: od úbohého Yoricka z hamletovskej tragédie cez Chválu omylov k Švejkovi a prezidentskej kampani (v roku 2009), k Plážovej demokracii, k dôstojnosti a smiešnosti alebo k ironickej poznámke o tom, ako farmár hľadá ženu, či o tom, čo svet stratil smrťou Johna Lennona, potom o pseudonárodoveckých tendenciách, ktoré neraz prekrývajú prázdnotu ozajstného programu, píše o neznesiteľnej ľahkosti slobody, o menšinách, o filmoch a jeseni v Paríži až k stratenej moslimskej peňaženke.

Záber jeho tém je široký a pokúsiť sa o definíciu posolstva by bolo veľmi trúfalé. Rozhodne treba podotknúť, že sú to postrehy a úvahy mimo tzv. mainstreamu, čiže – aby sme sa vyjadrovali zrozumiteľne – mimo hlavného a určujúceho názorového prúdu. Čitateľa nútia porovnávať, nedať sa zavaliť a zhltnúť dlho omieľanými „pravdami“, nútia ho, aby v jeho mozgu pracovali – povediac s Poirotom – malé sivé bunky a prinajmenšom ho konfrontovali s protirečivými názormi. Ak o našej spoločnosti tvrdíme – a zrejme právom –, že je napriek všetkým deformáciám demokratická, tak Klimáčkove postrehy sú toho zjavným dôkazom. Navyše je kniha napísaná brilantným štýlom, s ľahkosťou, za ktorou je však vážnosť slova a myšlienky.

Viliam Klimáček
DIVNÁ DOBA
Bratislava: Slovart, 2018, 1. vyd., 165 s., ISBN 978-80-556-3598-9