Dialógy absolventov z doby temna (Sochárska statua 2019)

32
Ľubomír Ferko: Ikarus, 1989 – 90; Split personality, 1986; Safeguard of Dharma, 2007 – na výstave Statua 2019 v bratislavskom Dome kultúry

Po výstave Statua 2018, ktorá predstavila generačný výber zhruba tridsiatich absolventov výtvarných škôl rokov 1968 – 1978, sa kurátorky zamerali na autorov nasledujúcej generácie. Tohtoročná prehliadka už takmer polstoročím ich sochárskej tvorby sa stala vítanou príležitosťou zamyslieť sa nad tým, v akej klíme tvorili výtvarníci vtedy a čo priniesla a odniesla doba v nasledujúcich desaťročiach.

Mne sa nevdojak vybavili podmienky a okolnosti, za ktorých sme pracovali v bývalom režime, často dnes označovanom za dobu temna, čiernu dieru či totalitu. Vo vtedajšom socialistickom Česko-Slovensku som začal pôsobiť po návrate zo štúdií v Juhoslávii a Západnom Nemecku, kde som bol z politických dôvodov, lebo doma som nemohol študovať. Môj otec, známy spisovateľ Milan Ferko, bol totiž vylúčený z KSČ. Po šiestich rokoch v zahraničí som nevedel, čo ma doma čaká. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa prihlásil na prvú veľkú výstavu organizovanú vtedajším Fondom výtvarných umení. Dostal som trojmesačné tvorivé štipendium vo výške dobrého vtedajšieho priemerného zárobku, teda 3 000 Kčs. Nikto sa nemiešal do toho, čo a ako robím, nikto ma nekontroloval ani neusmerňoval a štipendium mi umožnilo tvoriť bez komerčných tlakov. V stanovenú dobu potom prišli pracovníci galérie až do môjho ateliéru, prevzali vytvorené diela, podpísali reverz. Od toho okamihu boli moje artefakty poistené, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dôležité. Po skončení výstavy mi ich zase doviezli späť aj s autorskými výtlačkami katalógov. Všetko zadarmo.

Koncom osemdesiatych rokov sa raz stalo, že na výstave v piešťanských parkoch mi sochu poškodili. Keďže bola poistená, po istých ťahaniciach štátna poisťovňa škodu zaplatila. Keď diktatúru robotníckej triedy vystriedala diktatúra kapitálu, spôsobilo to riadne zemetrasenie aj v systéme života umeleckej komunity. Nový mocipáni ako keby chceli potrestať celú umeleckú komunitu za mondénny život niektorých komunistických výtvarníkov. Zmenili daňový systém tak, že do umenia prestali prúdiť prostriedky a konkurenčný boj o skyvu chleba sa zostril. Najzdatnejší výtvarníci využili otvorené hranice a posunuli sa existenčne do ekonomicky vyspelých krajín západu. Menej zdatní si uchvátili pedagogické miesto na niektorej zo škôl a namiesto toho, aby tvorili, začali o tom učiť. A tí najmenej zdatní, ktorých bola drvivá väčšina, začali ohovárať obe tieto spomínané skupiny. Miesto jednotného Zväzu výtvarníkov sa vytvorilo množstvo výtvarníckych organizácií a profesijných spolkov, ktoré začali medzi sebou súťažiť, najmä o tých talentovanejších výtvarníkov.

Tak som sa aj ja ocitol voľne pridružený k istému výtvarníckemu spolku, aj keď moje aktivity na Slovensku boli obmedzené, lebo som svoje ťažisko preniesol dlhodobo do Holandska. Na Slovensku som organizoval výstavy len pri mojich okrúhlych narodeninách, teda každých desať rokov. Občas som sa zúčastňoval aj skupinových výstav spolku. Postupne som zisťoval, že celý spolok je organizovaný na podporu asi tucta výtvarníkov, ktorých si obľúbilo jeho vedenie a my ostatní sme mali slúžiť ako „kanonenfutter“, akísi „krováci“ či zboristi slúžiaci na to, aby vybraní výtvarníci lepšie vynikli. Posledný raz, keď som sa zúčastnil ich výstavy, to bolo ozaj v príkrom kontraste s tým, ako som opísal na začiatku situáciu za socializmu. Najprv som musel zaplatiť členské, dať finančný príspevok na katalóg, zohnať si podstavce, priviesť ich a nainštalovať do výstavnej siene. Keď sa výstava skončila, bol som práve vo Francúzsku (ako jediný účastník zo Slovenska na otvorení Európskeho bienále umenia), teda som si nemohol prísť prevziať svoje dielo na výstave v Bratislave v určený deň. Neskoro v noci zavolala manželke rozhorčená kurátorka a moja manželka si musela voľky-nevoľky zobrať taxík a aj s pomocníkom evakuovali moje dielo zo spolkovej výstavy.

Po tejto skúsenosti som spoluprácu s výtvarníckym spolkom prerušil a na dlhé obdobie som na Slovensku prestal vystavovať. Povedal som si, že radšej budem spolupracovať s príjemnými ľuďmi v Amsterdame, Mníchove alebo Paríži, ako s nepríjemnými v Bratislave.

Tak výrazne sa zmenili medziľudské vzťahy vo vnútri umeleckej scény. Tá sa medzitým ocitla presne na opačnej strane spoločenského rebríčka, ako bola za socializmu. Už kedysi dávno som také niečo zažil, keď som bol v rokoch 1989 – 1990 v USA. Tam som sa po prvý raz stretol s tým, že každý druhý čašník bol neuznaný výtvarník, spisovateľ, herec. Bolo to šokujúce v porovnaní s tým, ako sa nám výtvarníkom žilo koncom osemdesiatych rokov v socialistickom Česko-Slovensku. Preto si mimoriadne cením úprimné úsilie niektorých jednotlivcov robiť čo sa dá, aby zachránili potápajúcu sa loď serióznej kultúry. Je to sizyfovský údel, ale tvrdohlavosť a cieľavedomosť očividne prinášajú ovocie.

Zdroj: Ľubomír Ferko: Dialógy absolventov z doby temna.TÉMA: SOCHÁRSKA STATUA 2019. In: Literárny týždenník, ročník XXII, č. 3 – 4 (13. 2. 2019), ISSN 0862-5999, s. 8