Dieťa je najspravodlivejší čitateľ (Anketa s tromi tvorcami detskej knihy)

151

Už včera sme si povedali, že hoci marec, dlhodobo spájaný s knižnou kultúrou a jej hlavným „produktom“ knihou, sa dávnejšie skončil, máme tu portálový Týždeň detskej knihy. Tak sme sa v dvojdielnej ankete rozhodli venovať pohľadom na detskú časť pôvodnej slovenskej literatúry. Hneď s niekoľkými tvorcami literárneho slova, ktorým sme položili rovnakú – priam až fundamentálnu – otázku: „Píšete aj pre detského čitateľa. Prečo ste sa rozhodli svoj um, spisovateľskú invenciu i zručnosť venovať práve mladým mysliam a napomáhať tak pri budovaní tvoriacich sa hodnotových systémov? V čom vidíte najväčšiu silu citlivého slova, dobrej myšlienky i zreteľne poučného odkazu vloženého pod strechu tlačenej knihy aj na začiatku 21. storočia?“ Po trojici úspešných spisovateliek (dámy majú prednosť!) sme slovo dali trom spisovateľom.

Ondrej Nagaj: „Viaceré moje knižky som venoval deťom predškolskému veku ako riekanky. Usiloval som sa, aby vyvolávali úsmev, no zároveň pôsobili na rozvoj jazyka, preto som spolupracoval aj s logopédmi. Také sú Riekanky do škôlky i Nepotkni sa jazýček. Nasledovali knižky pre mladší školský vek, v ktorých som chcel deťom priblížiť svet prírody – Básničky o zvieratkách, ale aj knižky Čo slniečko videlo, Od čoho má slnko kľúče a iné. Keďže som často chodil medzi deti na besedy, pochopil som, že sa im páčia epicky aj žartovne ladené básničky. Tak vznikli moje knižky Pozor, deti, báseň letí a Už básničky idú z knižky. Myslím si, že práve na začiatku čitateľského obdobia treba pritiahnuť deti nenáročnou formou riekaniek a humorne ladených básničiek k vzťahu ku knihe…

Peter Mišák (autor a či spoluautor napríklad kníh Povesti o zvonoch/Vojnový zvon; Povesti z Liptova, Rozprávky spod slovanskej lipy): „Tvorba pre deti má svoje špecifiká. Predovšetkým treba mať na zreteli jazyk, teda lexiku prístupnú súčasnému detskému čitateľovi (niekde to v povestiach nejde, tak sú na mieste výkladové slovníčky). Aj jazyk starých príbehov môže byť dynamický a moderný, pre deti však aj rytmický a živý, aby upútal aj ,zvukovo, čo je dôležité najmä pri interpretácii (recitácia napr. v rámci súťaže Šaliansky Maťko). Povesť preto, lebo je zároveň (popri estetickom zážitku) aj výborným prostriedkom výchovy, poznania dejín, krajiny i zoznamovania sa so základnými etickými hodnotami. To všetko, pravdaže, môže byť aj v rozprávkach, tam však majú licenciu iní majstri a neodvažujem sa im do toho ,vstupovať. Ešte poznámka: Autori detskej literatúry to už vedia, no tí, čo si myslia, že písať pre deti je ľahká cesta k sláve, sa tragicky mýlia. Je to tá najťažšia a najzodpovednejšia zo všetkých možných úloh, ktoré na seba berie spisovateľ. Dieťa je najspravodlivejší čitateľ. A najnekompromisnejší.

Jaroslav Rezník st. (pre najmladších čitateľov napísal napríklad Rozprávky o Mladuškovi, Kika spáva v paprike, Ježko v kvetináči, Oči plné oblohy, Janko Hraško. Ako to naozaj bolo): „Motívy a podnety môžem zovšeobecniť na subjektívne a objektívne. K prvým patria celoživotné zážitky s knihami autorov z čias detstva a moja túžba stať sa raz spisovateľom, ktorého texty by boli ilustrované peknými farebnými obrázkami. Sem by som zaradil aj skutočnosť, že som najstarší z piatich detí a v detstve i mladosti mi pripadla úloha postarať sa o mladších súrodencov. Preto tuším a možno aj viem, čo detská duša potrebuje a po čom túži. Túto skúsenosť som si priniesol aj do trojnásobného otcovstva a dnes už aj päťnásobného starootcovstva… Objektívne podnety spočívajú, povedal by som – skoro až vo zvrátenom vývine literatúry pre deti a mládež po roku 1989. Brak a gýč, ktorý sa spoza západných hraníc v textoch i obrázkovej časti kníh ako rádioaktívny prach zniesol na hlávky našich detí, vyvolával vo mne triašku. To nie je naša kultúra, toľká agresivita nie je v našej národnej povahe… A preto som sa rozhodol písať knihy pre deti, prozaické i básnické, programovo nadväzujúce na to najlepšie, čo v našej literatúre vzniklo, teda na Podjavorinskú, Cígera Hronského, Ondrejova, Rázusovú-Martákovú, Ďuríčkovú, Bendovú, Válka, Šikulu a iných. A s nenápadne nápadným a neopakovateľným Dobšinským… Rovnako programovo sa mi nechce písať o deťoch z rozvrátených rodín, narkomanoch a iných nešťastlivcoch. Pretože u nás je ešte stále viac tých mravne čistých a pekných rodín, zodpovedne vychovávajúcich svoje deti. A pritom ich vzťahy v rodine, škole, prírode a úsmevné i menej úsmevné udalosti v každodennom živote poskytujú dostatok látky na literárne spracovanie. Tento prístup zároveň ovplyvňuje môj literárny jazyk, teda slovenský jazyk. Chce byť sýty, rýdzi a čistý. Ako v dielach tých, ktorých som už vymenoval. Aby som však aj ja priniesol vrecúško originálneho zrna do sýpky našej literatúry pre deti, aj epicky komponované diela, teda najmä rozprávky a poviedky, píšem tak, aby v nich bol viditeľne prítomný aj lyrický element, teda básničky. Zistil som, že takýto postup dáva textu rytmus a dynamiku, nenápadne posúva čas deja a mal by byť aj zvukovo krásny… V mojom literárnom programe je ešte jeden rozmer: sprístupňovanie a obohacovanie poznatkov o našej literatúre a jej tvorcoch, ale i významných osobnostiach dejín… Aká by mala byť literatúra pre deti a mládež? Podľa mňa by mala byť najmä láskavá a jej autor musí byť veľmi pokorný: pred dverami textu, no najmä pred dieťaťom, jeho intelektom a čistotou myslenia. Pokiaľ tento rozmer zostane v literatúre pre deti zachovaný, knihy nezaniknú a budú sa predávať i požičiavať. No a ich tvorcovia nevymrú.“