Do Martina za literárnymi provokáciami

251

Po tom, ako sa vo štvrtok 7. marca o 16. hod sa v Krajskej knižnici v Žiline uskutočnila prezentácia knihy vysokoškolského pedagóga, filozofa, kulturológa, literárneho kritika a esejistu Prof. PhDr. Dalimíra Hajka, PhD. Slovenské provokácie s podtitulom Príbehy úzkostí a nádejí, bude sa ďalšia konať v piatok 8. marca o 14. hod. v Turčianskej knižnici v Martine . Po úspešnej knižke Antické provokácie prichádza erudovaný filozof a literárny historik s ďalšou knižkou literárnohistorických esejí (obe vydal Spolok slovenských spisovateľov), ktoré tentoraz venoval šiestim významným osobnostiam našej kultúry z 19. storočia…  Viac v rozhovore s renomovaným autorom.

Prečo práve tieto osobnosti a prečo práve toto storočie?                                      „Osobnosti, ktoré inšpirujú svojich rovesní­kov, ale aj svojich nasledovníkov a pokračo­vateľov, má azda každé storočie. Pre Sloven­sko a Slovákov bolo mimoriadne inšpirujúce a myšlienkovo plodné práve toto storočie. Bolo to storočie nových začiatkov, storočie obratu v chápaní života národa. V jeho priebehu sa to­tiž odohrala zásadná premena sebareflexívneho vnímania našej pospolitosti – dôraz na pocho­penie jej podstaty sa presunul zo štátu na národ.“                                                                                           Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že hovoríme o génioch?                            „Nie, v prípade osobností, ktoré sú predme­tom mojich úvah a zamyslení, určite nebude reč o skutočnej alebo pomyselnej genialite. Ich prednosť bola totiž ešte v niečom inom: dokázali udávať smer, upozorňovali na doteraz nepovšim­nuté možnosti, neraz ich život sám bol ukazova­teľom cesty, sprievodcom cez brod ľudských trá­pení, ktoré sa v ich očiach koncentrovali predo­všetkým do utrpenia malého a zanedbaného ná­roda hľadajúceho svoju cestu dejinami Európy.“

Dostatočne inšpiratívne. No predsa ešte niečo. V súlade s podtitulom knihy D. Hajko napísal tieto príbehy ako príbehy úzkostí a nádejí, a zároveň ako príbehy takpovediac „tichých revolúcií“, pretože opodstatnene vníma úlohu vzdelancov aj ako úlohu „tichých revolucionárov“. Tých, ktorí napomáhajú zániku neuspokojivého stavu a pripravujú zrod niečoho nového. V danom prípade – zrod novej, svojbytnej slovenskej kultúry a aj kultúrnej identity. Mnohé úvahy vyslovené v súvislosti s pôsobením uvedených šiestich osobností majú v Hajkovom texte aktuálny charakter. Možno ste si všimli, že sme ešte nespomenuli ani jedno meno. Zámerne, no prišiel čas ich odtajniť. Profesor D. Hajko píše o Ľudovítovi Štúrovi, Karolovi Kuzmánym, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, Štefanovi Markovi Daxnerovi, Jánovi Franciscim a Mikulášovi Dohnánym. Šestica osobností s rôznym vzdelaním a aj s odlišnými životnými osudmi. No s vrúcnym vzťahom k svojmu národu, k slovenskej kultúre, s podobnou vierou v budúcnosť oboch a s podobným odhodlaním prekonávať nepriaznivé okolnosti a venovať tomuto zápasu maximum vlastných síl.

Foto: archív redakcie