Dôkaz, že dôležitá časť národa nerezignovala

281

Je potešiteľný jav, keď historikom vychádzajú aj v nových spoločenských podmienkach, neveľmi žičlivých vede, umeniu a literatúre, knihy v druhom či dokonca treťom vydaní. Zažívajú to napríklad diela Matúša Kučeru aj už nebohého Antona Špiesza, konkrétne jeho dielo o stredovekej Bratislave, ktoré po štvrťstoročí vychádza opäť – v Perfekte, miestami už aktualizované či doplnené novozískanými údajmi profesorom Jánom Lukačkom a v odbornej redakcii profesora Richarda Marsinu.

Za uplynulé roky sa detailnejšie poznanie dejín nášho hlavného mesta o poriadny kus posunulo. No ten posun, nové poznatky sa týkajú skôr detailov, pre historiografiu síce dôležitých, ale menej významných pre celkový dejinný obraz mesta v stredoveku, potrebný pre nás bežných čitateľov, keďže nám dostačuje aj menej detailný, skôr veľkoplošný a plastický obraz života stredovekej Bratislavy, jej premien v toku storočí… od prvej zachovanej zmienky o meste a hrade Brezalauspurch cez neveľmi verný obraz Bratislavy od bavorského humanistu Aventina, križiacke výpravy, ktoré sa zo širokého okolia zhromažďovali a formovali na území dnešnej Petržalky či stavbu vežových domov – pevností bohatých mešťanov – až po záver stredoveku.

Po celý ten čas mala Bratislava demokratickú ústavu ako nijaké iné mesto v Európe. Táto tradícia sa preniesla aj do novoveku, do obdobia osvietenstva a národného obrodenia, v ktorom kľúčovú úlohu zohrali tri faktory: to, že sa Bratislava na veľmi dlhý čas stala hlavným mestom Uhorska, že bola sídlom Generálneho seminára rímskokatolíckej cirkvi, ktorý navštevoval budúci kňaz, jazykovedec, osobnosť osvietenstva a národného prebudenia Anton Bernolák, a že na evanjelické lýceum prišiel učiť Ľudovít Štúr, predstaviteľ modernej slovenskej inteligencie v revolučných časoch, v ktorých sa formovalo aj národné povedomie Slovákov.

Anton Špiesz (1930 – 1993) sa venoval vo svojom výskume a štúdiách najmä hospodárskym dejinám neskorého feudalizmu v Európe a Uhorsku. Pre jeho názory ho počas najtvrdšej normalizácie, teda po okupácii, presnejšie po roku 1971, po dvadsiatich rokoch vedeckej činnosti bez uvedenia závažných dôvodov prepustili z Historického ústavu SAV, a tak až do pádu režimu bol zamestnaný len príležitostne. O to obdivuhodnejšia je komplexnosť a pútavosť tohto diela, že vzniklo práve v čase vážnych existenčných problémov autora, ktorý sa už blížil k šesťdesiatke.

Možno povedať, že aj jeho dejiny stredovekej Bratislavy sú dôkazom, ako sa veľké diela veľmi často rodia v najtvrdších životných podmienkach. Istotne, opieral sa aj o výskumy starších historikov i súčasných Bratislavy, od Ortvaya po Ratkoša, Kučeru, Holčíka alebo Štefanovičovú, ale predovšetkým zužitkoval vlastné výskumy, ktoré spracoval už vo svojich starších knihách a štúdiách (Manufaktúrne obdobie na Slovensku, Slovensko v období existencie cechov, Slobodné kráľovské mestá na Slovensku a Bratislava v 18. storočí). V štúdiu tematiky pokračoval, usiloval sa o presnejší obraz Bratislavy v novoveku, preto celé mesiace študoval archívy vo Viedni, kde aj 14. januára 1993 skonal.

Istotne, vážne historické diela nikdy neboli a ani sa nestanú masovým čítaním. Je však potešiteľné, že vychádzajú v druhom i treťom vydaní! Dôkaz, že sme mali – a najmä máme! – historikov, čo vedia písať zrozumiteľne, živo a príťažlivo aj pre súčasníka. Matúš Kučera a jeho žiaci. Aj o dva roky starší Anton Špiesz. Len škoda, že mu osud nedožičil dielo dokončiť. A zároveň je to dôkaz, že aspoň časť národa, dôležitá časť!, nerezignovala na svoju národnú minulosť.

Anton Špiesz
BRATISLAVA V STREDOVEKU
Bratislava: Mestské múzeum Bratislava, Perfekt, 2018, 2., rozš. vyd., 270 s., ISBN 978-80-8046-895-5 (viaz.)