Domov a svet (ÚVODNÍK)

364

Ak zrátavam v desaťročiach svojej novinárčiny prácu v denníkoch, dohromady to bolo iba zopár rokov. Natrvalo som si však overil, že informácia čerpajúca z jediného zdroja vydá akurát na krátku konštatujúcu správu. Pri sledovaní súčasných spravodajstiev v novinách, v televízii či rozhlase sa cítim, ako keby sme si žánrovo čisté správy ani nezaslúžili. Strategických dôvodov je mnoho, sú premyslené do tvrdých dôsledkov. Radoví konzumenti na informácie čerpajúce z viacerých zdrojov buď občiansky vekom ešte nedozreli, alebo sú už pristarí a nemajú dosť strategickej inteligencie, aby k aktuálnym udalostiam zaujali „objektívny“ postoj. Preto terajšie médiá udalosti usilovne komentujú, pritom ich neraz priam násilne sprevádzajú akože „citovými zvolaniami“. Na Slovensku pôsobí, myslím si, dostatočný počet mediálnych jednotiek (nie však v zmysle kvalitatívnom), ale k občanom prenášajú priam jednohlasne informácie z tých istých zdrojov.

Ako sa v tejto mediálnej mlynici má správať občan so starosvetským presvedčením, že svet je oveľa rôznorodejší? Alebo že postavenie Slovenska v ňom neovplyvňuje iba domácka politická scéna. Náš mladučký štát je pod prísnym dohľadom silných aktérov. Niečo o nich síce vieme, iné tušíme, no nikdy sme pre nich neboli a pravdepodobne ani nebudeme rovnocenní partneri. Kde má teda radový občan možnosť nachádzať seriózne odpovede na narastajúce znepokojujúce pozorovania? Kto dá ľuďom vyrastajúcim v tradičných kresťanských, rodinných, príbuzenských prostrediach záruku, že ich prosté domovské istoty nikto v krátkom čase výrazne nenaruší? Vieme vyjadriť, ako sa cítime v slovnom balaste o uchovávaní mieru pri zbrojnej mašinérii, vyvolávajúcej permanentne tragické vojnové konflikty s dlhodobými, ak nie trvalými následkami? Načo sú nám vznešené slová o budovaní spravodlivej spoločnosti, keď priamo v našom prostredí sledujeme, ako narastá sociálna priepasť medzi obyvateľmi žijúcimi už na hranici chudoby a skupinkami, ktorým nebude dosť nijakých majetkov?

Uvoľnili sa hranice európskych štátov predovšetkým na to, aby sme sa mohli slobodne premiestňovať z nášho kontinentu na iné? Alebo to je súčasťou premyslenej stratégie riešiť dôsledky vojen, prírodných katastrof, smrteľných chorôb z podvýživy, drancovania prírodných zdrojov? Kto v tomto pohybe prestáva veriť komentárom vyvolených žurnalistov, hľadá informácie na internetových sieťach. Mnohé sú zatiaľ dostupné, no zvyčajne sa k nim nedostávajú práve tí, čo sú na pokraji každodennosti a mimo dlhodobých stratégií politík.

A ani tí, čo strávia niekoľko hodín denne pri pátraní, prečo ich vážne znepokojenia narastajú, nie sú schopní posúdiť, akým smerom sa uberá celosvetová mocenská stratégia. Nepatrím k nim, ale i zlomok z neprehľadnej sumy informácií ubíja vo mne pocit istoty, že žijeme v bezpečne mierových časoch alebo že smerujeme k tomu, aby každý človek mal nárok na dôstojný život.

Neviem sa tohto úzkostného pocitu zbaviť, a vôbec ma od neho neoslobodzujú ani súčasné udalosti na Slovensku. Rád by som nechal bokom politiku, pretože práve jej vrcholní predstavitelia hlasne trúbia také melódie, aby občania nezachytili čo len šepot súčasnej a bezprostredne následnej reality. Hoci si to ešte celkom neuvedomujeme, sme v nej až po uši (a priam cítim, ako by nás kdekto rád za ne sťa záškolákov povyťahoval na pranier hanby). Ako otec by som sa mal zastávať predovšetkým svojich detí. Podľa terajších masových inštrukcií ich zvolať do hlavného mesta Slovenskej republiky, chytiť sa s nimi za ruky a spoločne protestovať proti tomu, čo smrteľne nebezpečné sa u nás deje.

Podstatnejšie pre mňa však zostávajú vážne otázky, ako by som im vskutku reálne mohol pomôcť na cestách do ich vlastnej budúcnosti. S ľútosťou konštatujem, že politika sa nikdy nerobila na dlhodobé spĺňanie želaní mladej generácie. Vo svojich zaiste nádherných túžbach sa zrádzajú sčasti sami. Netrápi ich, ako ľahkovážne sa vzdali potreby pestovať si to, čomu sa hovorí historická pamäť. Nejeden/nejedna málo alebo takmer nič podstatné nevie o dejinnom dianí vo svete, o svojom Slovensku sa vyjadrujú značne kriticky – lenže väčšmi cez cudzie mediálne harašenia než cez vlastné poznanie a postoje. Nemajú čas, rozhľad a ani existenčnú chuť držať pohromade generačne. Vytrvalo a s dôverou vo vlastné sily. Pre mnohých je pohodlnejšie krátkodobo sa zapojiť k stádu ako si pestovať osobnú hrdosť a racionálny nadhľad. Žiaľ, podobne ako terajšia opozícia ani mladá generácia zľahčovaním zložitej reality sveta nie je zárukou toho, že svojimi momentálnymi aktivitami zároveň vytvára vlastnú politickú silu, ktorá by mala šancu získať si výraznú podporu aspoň vrstovníkov už v následných voľbách. Pravdepodobne sa v nich ponechajú zastupovať tými, ktorým bezhranične (a z praktického hľadiska dosť naivne) veria momentálne.

Ak sa tak stane, potom by sa nemuseli čudovať, že znovu nikto nevyslyší niekdajšie zjednodušené pouličné zvolávanie: TO JE ONO!

Prirodzene, rád by som sa mýlil. Aj terajší vysokoškoláci sa totiž po pár desaťročiach ocitnú v postavení, keď sa budú musieť stotožniť s vlastným postavením v existujúcej realite na Slovensku. Pravdepodobne v tomto priestore nebudú tvoriť zanedbateľnú menšinu, ktorá sa odtiaľto nepobrala za svetskými lákadlami. Svet prestáva byť otvorený všetkým. Navyše, hodnotu domova, nech ju médiá a mnohé politiky akokoľvek farizejsky nivelizujú, formovali odpradávna celé generácie našich prapredkov. Neželám si, aby sa im domov vskutku stal prekonaným prežitkom. Ešte menej to, aby si toto ešte vždy dostačujúco pevné zázemie a ničím rovnocenne nahraditeľné územie začínali vážiť až vtedy, keď bude poskytovať značne menšie citové bohatstvo či dokonca životný priestor, akým u nás je aj v terajšej akože krajne nebezpečnej dobe.


Bibliografický odkaz:

MIKOLAJ, Dušan: Domov a svet.  In: Literárny týždenník, č. 13 – 14, ročník: XXXI, vyšlo 11. 4. 2018, ISSN 0862-5999, EV 3136/09, s. 1, 2. Dostupné z: <https://literarnytyzdennik.sk/domov-a-svet/>.