Domov uprostred sveta

313

Ako píšeme na strane 7, slovenskí aktivisti z rozličných častí sveta sa po trinásty raz zišli na konferencii Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí, aby sa cez svoj vzťah k Slovensku pozhovárali aj o tom, kde je ich pravý domov. Stretnutie sa koná každé dva roky koncom októbra i z toho dôvodu, že počas návštevy sa prídu pokloniť k hrobom svojich predkov, rodinných príbuzných. Teraz je čas adventný, nadchádzajú vianočné sviatky s prívlastkami pokoja a mieru, v tradičnom očakávaní príchodu kresťanského spasiteľa na našu čoraz nepokojnejšiu planétu.

Ak sa na jeseň v Bratislave rokovalo na tému Národné povedomie a generačné výzvy v slovenskej diaspóre, astronomický zimný slnovrat nabáda na intímnejšie rozhovory. Uplynulé takmer už tri desaťročia totiž charakterizujú novodobé migračné pohyby, a tak v rodinách pri štedrovečerných stoloch pribudne zopár stoličiek, ktoré počas roka bývajú často odsunuté niekde v kúte. Niektoré ostanú prázdne a budú mĺkvo vyjadrovať očakávanie, že niekto z rodiny sa na poslednú chvíľu predsa vráti z veľkej svetskej diaľky a niekoľko dní zostanú pohromade viacerí.

Nechcem brnkať na sentimentálnu nôtu, o úprimných citoch sa píše čoraz menej, láskavosť a ochotu hovoriť úprimne vytláčajú verejné konfrontácie, trýznime sa presadzovaním skupinových túžob a ambícií, pritom vedome odmietame spoločné hľadania východísk z nezdravej spoločenskej klímy. Niet občianskej diskusie, na ktorej by sme sa neohovárali, neposekali, neznenávideli, takže ráno sa prebúdzame s pocitom, že nás čakajú väčšie problémy, než sme sa nazdávali včera večer. Prestáva byť dôležitá otázka, komu to prospieva, do výsostného popredia sa predrala skutočnosť, že niektorým partiám práve takýto stav neistoty až beznádeje ohromne vyhovuje.

Ak sa hovorí o Slovákoch žijúcich v zahraničí, tradičnú vysťahovaleckú a krajanskú tému posúva do úzadia migračná. Zdôrazňujem tému, nie politiku, v mocenskej hierarchii sa Slovenskej republike dostáva vytrvalej kritiky zo strany bruselskej byrokracie, od mocných štátov i „nezávislých“ podporovateľov novodobej migračnej stratégie. Hoci od ekonomicky vyspelejších štátov Európskej únie by si Slovensko zaslúžilo skôr viac pochvál. Napríklad za to, že v rokoch bezbrehej privatizácie neraz ľahkovážne odpredávalo svoje strategické podniky, banky či siete, zverovalo ich do správy súkromným aj štátnym zahraničným spoločnostiam a firmám. Vlastnou ústretovosťou sa v priebehu niekoľkých rokov zbavilo (vedome alebo naivne) výrobných podnikov a fabrík zamestnávajúcich desaťtisíce kvalifikovaných pracovníkov, čím pootvorilo exodus svojich občanov za robotou do zahraničia. Na domácej politickej scéne sa zakorenilo priam totálne spochybňovanie režimu „totality“, a tak sme znevážili aj vklad do vzdelania, vedeckej a odbornej prípravy.

Tým akoby sme zástupom odchádzajúcich našincov namiesto kvalifikovanej remeselnej knižky či univerzitného diplomu zavesili na krk tabuľku s nápisom, že prichádzajú z krajinky chudobnej nielen materiálne. Mnohí našinci sa vydávali na zárobky dobrovoľne, vstupovali na trh práce, ktorý bol na hony vzdialený od predchádzajúcich robôt v repe či na montážach u susedov v spoločnej republike. Iné skúsenosti nemali, a tak za hranicami väčších štátov dosť okato prejavovali, že oveľa podstatnejší než práca hodná ich vzdelania, zručností, tvorivosti je pre nich zárobok. Neuvedomovali si, že sa zbavujú primerane dôstojného prijatia, v zamestnaní partnerského postavenia.

„Priekopníci“ postupne získavali potrebné skúsenosti, tie boli užitočné aj pre ich nástupníkov. V krajinách s priaznivejšími podmienkami vytvárali komunitné spoločenstvá, usadili sa i natrvalo. Potvrdili, že sa vedia správať a konať premyslenejšie, než konala Slovenská republika smerom k nim počas dvadsaťpäťročnej existencie. Očakávalo sa, že s ohľadom na pohyby státisícov svojich migrantov postaví premyslenú vnútropolitickú stratégiu.

Štát však nazerá na týchto občanov dosť benevolentne, jeho úradníci a politici akoby sa uspokojovali tým, že ak sa dlhodobo zdržiavajú v zahraničí, v podstate prispievajú k relatívne nízkej nezamestnanosti. Viaceré štáty Európskej únie môžu (no nemusia) kvitovať i to, že Slovensko populisticky zotrváva na bezplatnom štúdiu v dennom režime, a to napriek alarmujúcim štatistikám o tisíckach absolventov, ktorí hneď po prevzatí diplomu odchádzajú za prácou do zahraničia.

Dôvody súčasnej migrácie za prácou do zahraničia sú všeobecne známe: vyššie zárobky, pracovné podmienky, sociálne prostredie. Počet odchádzajúcich zo Slovenska neklesá ani pod vplyvom štatistických údajov o zvyšujúcej sa životnej úrovni. Nezanedbateľným dôvodom tohto stavu je politická klíma prevládajúca nad občianskou. Verejní činitelia a členovia rozvetvených politických strán povyšujú všeobecné čísla nad svoje prvoradé povinnosti, medzi ktoré by mali patriť i analýzy hlavných, prednostne ľudských dôvodov slovenskej migrácie. Mali by ich dôkladne poznať, aby vecne zdôvodnili, či pre migrantov sú jednoznačne najrozhodujúcejšie výhodnejšie príjmy v zahraničnom zamestnaní. Mnohí, čo spoznali iné svety a získali bohaté skúsenosti, si podobne cenia pracovnú atmosféru, otvorenosť vzťahov, spoločenskú klímu.

Ilustračné foto: pixabay.com