Dôverné poznanie prostredia ako pečať príbehu

182

MARIÁN ŠIMKULIČ

Po istom čase, netrúfam si ho ohraničiť vekom, je dôležité, aby ste písali len o tom, čo dôverne poznáte. Ak v takom prostredí zakotvíte natrvalo, prináša to riziko, že vám iní nebudú rozumieť, že to čosi vaše osobité budú vidieť cez prizmu svojej inakosti. O to väčšie je riziko, ak celý čas žijete a píšete na vidieku, ďaleko od centra, kde ľudia majú iné problémy i lákadlá, také vzdialené videniu autora píšuceho na periférii. Preto je dôležité upútať. A čím väčšmi ako príbehom! Jedinečným, zvláštnym, neopakovateľným!

Jedným z takých žriediel je história. Takisto vnímate miesta, kadiaľ prechádzala? Niekde sú celkom zjavné, hoci z nich ostali len ruiny bývalých hradov, inde sa musíte dostať do podzemia a vydolovať ich tak ako kedysi archeológovia, na niektoré svedectvá minulosti prídete pri štúdiu dokumentov, na iné intuitívne, keď si logicky pospájate súvislosti. Azda najväčšmi sa mi pri odhaľovaní tajomstiev minulosti prihovára postup tých, ktorí čosi tušili a išli za svojím cieľom, aby priamo v teréne potvrdili svoju hypotézu. O tom píšem. O svedectvách minulosti pod nánosmi času. O ich hľadaní a nachádzaní. História by ostala len zhlukom údajov a dát, tak ako prechádzali stáročiami, keby im silu a príťažlivosť nevtlačil príbeh. Nečudo, že prerozprávanie historických príbehov i návšteva miest, kde sa odohrali, sú najpríťažlivejšou formou turistického ruchu. Lebo kto by si pamätal dátumy a miesta bez toho, aby ich spojil s príbehmi konkrétnych ľudí? A najlepšie, ak sú to príbehy osobností. Pri ponore do histórie, dávnej i tej, ktorej sa ešte môžeme skoro dotknúť, čaro príbehu stále pôsobí. A tak s takmer detektívnou snahou pri odhaľovaní kamienkov minulosti skladám mozaiku príbehov, ktoré aj v súčasnosti majú výpovednú hodnotu.

Nepíšem, prirodzene, iba o dávnej minulosti. I súčasnosť má čo ponúknuť. Najmä ak, a to sa už opakujem, ponúka neopakovateľný príbeh. Takým je pre mňa príbeh dvojice stredoškolského učiteľa a študenta gymnázia, ktorí sa v istom štádiu života stretli, aby naplnili svoje profesionálne a študentské poslanie. Potom čo v stredoškolskej odbornej činnosti získali celoslovenské prvenstvo za tému Cintoríny Veľkej vojny a, warholovsky povedané, užili si svojich pätnásť minút slávy, rozhodli sa pokračovať tŕnistou cestou od poznávania zarastených, zanedbaných (často len náznakov) cintorínov z obdobia prvej svetovej vojny. V niektorých prípadoch doslova platilo zakliatie ako v príbehu o Šípkovej Ruženke, ku ktorej sa museli predierať terénom nie nepodobným tomu z rozprávky: od neprístupných kríkov po stromy, ktoré obopínal brečtan a iné popínavé rastliny. Pri identifikácii im radili miestni, ktorí sa pod presilou času len ťažko rozpomínali, kde vlastne boli hroby vojakov v období, keď ešte pásli kravy na tunajších pastviskách. Odkedy človek bažiaci za ziskom chodí do lesa s pílou, aby speňažil všetko drevo, ktoré mu príroda ponúka, kašle na kroviská, z ktorých nemá úžitok. A tak vyzbrojení predstavivosťou a náčrtmi cintorínov, ktoré získali vo vojenských historických archívoch od Bratislavy, Prahy, Budapešti až po Viedeň, s desiatkami podobne zapálených ľudí objavovali cintoríny a vo voľnom čase s pomocou maďarských, poľských, českých a slovenských dobrovoľníkov obnovovali tieto pietne miesta. Už pri odovzdaní stredoškolskej odbornej práce pochopili, že to nik iný za nich neurobí. Za roky úsilia, pri ktorých som aj ja občas brigádnicky pomáhal, to už sú dve desiatky novovybudovaných cintorínov, ktoré zrekonštruovali v súlade s historickými prameňmi. Za všetky azda najväčší vo Veľkrope, malej zabudnutej dedinke v okrese Stropkov, ktorý má plochu ako futbalový štadión a kde je pochovaných 8 662 vojakov rakúsko-uhorskej i ruskej armády. Je to viac obetí ako na bratislavskom Slavíne z druhej svetovej vojny.

Aj touto cestou ďakujem Literárnemu týždenníku, že dáva priestor takýmto témam. Pri príležitosti 30. výročia mu želám veľa čitateľov a autorov.