Duch žičlivosti nezaháľa (Rozhovor so spisovateľkou Paulou Sabolovou)

115

 

Spisovateľka Paula Sabolová-Jelínková (narodená 15. januára 1938) debutovala novelou pre mládež Prázdniny (1977, ktorú ocenili prémiou SLF), vydala chlapčenský román Tréner sa zajtra žení (1979), poviedky pre dospelých S kým oženiť svojho muža (1981), prózu pre deti Ajko Pavleška Miešajvareška (1983, prémia SLF), zbierku poviedok pre dospelých Biele slony (1988). Za dvojnovelu Kamenná ruža získala Cenu VÚB za rok 1995. Roku 1999 jej vyšiel román Drahý Andrej, preložený aj do češtiny (2001) a roku 2004 dievčenský román Žabí kvet. Úspešné sú poviedky pre dospelých v knihe Priame lety do neba (2013), odmenenej prémiou SLF. Do tvorby pre predškolákov sa Sabolová vrátila prózou Vrkôčkine tajné objavy (vyšla roku 2009 v akcii Prvá kniha pre budúcich prváčikov) a zbierkou veršov Blcha v cirkuse (2010).

Paula Sabolová je autorkou odvysielaných rozhlasových hier Hora (2002), Pohľad do hmly (roku 2005 za ňu získala hlavnú cenu XIX. ročníka festivalu rozhlasových hier a odvysielali ho v českom a poľskom rozhlase) a Ruská posteľ (2017).

Roku 2002 vydal Mestský úrad v Strážskom Sabolovej beletrizovaný nárečový slovník Jak me hutoreľi.

JANA ŠIMULČÍKOVÁ: Zdá sa, že i ty si, Pavlínka, ako väčšina našich spisovateliek písala akosi úchytkom a kradmo popri zamestnaní, manželovi, deťoch, domácnosti, chalupe, záhrade… Všetky svoje aktivity si brala veľmi vážne. Niekedy som mala pocit, akoby Jelínková, čo je tvoje občianske meno, a tá spisovateľka Sabolová boli dve odlišné bytosti, ktoré sa jedna k druhej radšej nepriznávajú. Ako sa spolu znášate?

PAULA SABOLOVÁ: Sabolovú mám od svojho otca a Jelínkovú od manžela. Keď sa roku 1958 zjavilo v tlači pri mojej próze meno Sabolová, o Jelínkovi som ešte nič nevedela. A počas nášho spoločného života to u nás riadne iskrilo, keď mu niekto potriasol ruku a povedal. „Dobrý deň, pán Sabol.“ A keď som na otázku, prečo to robím, neuspela argumentom, že je to dar môjmu otcovi, ktorému som okrem šálu, vesty či košele nikdy nič nedala, začala som byť ironická a zlomyseľná: „Vieš, prečo to robím? Lebo neviem, koľkokrát sa ešte vydám a v každom manželstve predsa nebudem písať pod iným menom.“ Čudujem sa, že ma nezabil.

Synom môj pseudonym vyhovoval. V škole ani na štadióne (obaja boli hokejisti) by sa ani za nič neboli priznali, že ich mama píše chlapčenský román z ich sveta…

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: U teba, Pavlínka, obdivujem, že si, ako sa hovorí, do koča i do voza, teda nielen pracovitá v literárnej tvorbe, ale (veď ktorýže workoholik má mozole) aj robotná. S mužom si kedysi popri zamestnaní obrábala takmer dvojhektárový vinohrad, vlastnoručne ste stavali chalupu, dodnes pečieš, vyváraš, zaváraš pre celú rozvetvujúcu sa rodinu, do ktorej ti pribudli vnúčatá a – radosť nad radosť – ešte neoperené pravnúčatká. Kedy sa pri takej všestrannej vyťaženosti z Jelínkovej stáva Sabolová, ktorá tvrdí, že prózu treba vysedieť?
  2. SABOLOVÁ: Faktom zostáva, že Sabolová nikdy nebola profesionálnou literátkou, pretože Jelínková jej to nedovolila. U mňa to vždy bolo ohurujúce nadšenie, eufória a netrpezlivé čakanie, kedy dokončím tie pre každodenný život nevyhnutné veci a príde večer, aby som mohla zbehnúť na rande s písacím strojom do pivnice medzi fľaše so zaváraninami, lekvármi a zbytočnosťami, s ktorými som sa nevedela rozlúčiť. V tej pivnici (takmer vždy mi horela sviečka) mi sadol na plece duch žičlivosti a prikázal: Píš! Ibaže na druhý deň sa mi vyškieral duch trýzne: Čo za hlúposti si to zasa popísala?

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Už celé desaťročia žiješ v Bratislave (po vydaji si predtým krátky čas bola v Nitre) a Sabolová si v sebe stále nesie a rozdáva rodný zemplínsky kraj. Bez neho by si možno bola literátkou, ktorá vie písať, ale nemá o čom. Tvoje knihy však v sebe majú človečinu a dušu. Spisovateľ sa môže dopracovať k brilantnej literárnej forme, a predsa neskryje slabiny svojho ľudského formátu. To sa kamuflovať nedá. A tebe to nehrozí… Aké boli zdroje, z ktorých si sa napájala životnou múdrosťou?
  2. SABOLOVÁ: V Bratislave som prežila podstatne dlhšiu časť života ako v rodnom Strážskom. No rodný kraj si človek nesie v sebe a s pribúdajúcimi rokmi sa mu zidealizovaný stáva čoraz príťažlivejším. Vysťahovalci či odídenci sa doň vracajú a hľadajú tie chyžky, domy, ľudí, ktorých opustili. Skutočnosť je však taká, že tam, kam odišli, nikdy nebudú celkom doma a tam, kam sa vracajú, už celkom doma nie sú. A predsa vravia: Cestujem domov.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: V mysli tam však cestuješ vari pri každom písaní…
  2. SABOLOVÁ: Nepoviem nič nové, keď prezradím, že životnú múdrosť a zdroj literárnej tvorby som pochytala v našej kuchyni. Odkedy sa na seba pamätám, pamätám sa aj na mnohých ľudí a ich príbehy. Už sú takmer všetci zavalení parádnymi náhrobnými kameňmi – poniektorí krajšími, ako bol ich život.

V lete sa ľudia stretávali na poli, pri spoločných prácach. Počas zimných večerov to boli priadky, páračky, cez deň nás navštevovali furmani, lesní robotníci, susedia alebo ženy z blízkych dedín, ktoré mali v našej obci notára, farára, lekára, obchod, mlyn. Prišli si zohriať, ruky, nohy, každý v našej kuchyni zanechal kúsok svojej osobitosti a každý si od našej mamy niečo odniesol: radu, liek, vzor na vyšívanie či tkanie, krajec lekvárového chleba, útechu, žart, vtip.

 

  1. ŠIMULČÍKOVA: Ty, Pavlínka, si (a nielen v rámci ženskej literatúry) úspešná. Ako skromná duša sa nepretláčaš do pozornosti, a predsa takmer každá tvoja kniha získala niektoré z literárnych ocenení. Čo je pre teba najcennejšou odmenou?
  2. SABOLOVÁ: Všetky uznania ma veľmi potešili. Ale! Jedna laická výpoveď bola pre mňa nielen zaujímavá, ale aj veľmi dôležitá. Moja (teraz už deväťdesiatročná) švagriná, vdova so štyrmi deťmi po mojom (vtedy 47-ročnom) bratovi, toho v živote veľa nenačítala. Okrem detských učebníc, kalendárov, modlitebnej knižky a sem-tam novín toho naozaj veľa nebolo. No v starobe, keď už nevládala chodiť, pozerala televíziu a čítala jednu knižku za druhou, a ako priznala, všetky až do konca. Darovala som jej aj Priame lety do neba. A keď som sa v telefóne zaujímala o jej názor, povedala, že knižka je o živote – taký je život.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: U niektorých autorov je na začiatku písania myšlienka, ktorú oblečú do príbehu. U iných zasa tá „idea“ spontánne vyplynie z deja a niekedy si ju väčšmi uvedomia (vynájdu ju?) recenzenti ako sám autor. Súhlasíš s tým, keď poviem, že u teba, Pavlínka, ide o neopakovateľné osobné svedectvo o tom, čo v tvojom detstve a ranej mladosti tradične pretrvávalo a v prevratných spoločenských zmenách 20. storočia a súčasnosti sa postupne celkom vytratilo? Máš tento zámer oživovať miznúci svet aj programovo zadefinovaný?
  2. SABOLOVÁ: Aj písanie je droga, tak trocha podobná tetovaniu, ktoré niečo schované v duši poodhalí na koži. Je to pocitová záležitosť, nemám na ňu definíciu. Ty, Jana, ako viacdomá autorka, o tom takisto vieš svoje. Ešte sme sa osobne nepoznali, keď si mi v Pravde na nedeľu uverejňovala poviedky. Niekoľkokrát sme spolu boli na tvorivom pobyte aj na dovolenke. Máš ma už celú dosť prísne, ale priateľsky prečítanú a zmapovanú. Tak prečo mi ešte dávaš také dušespytné otázky? Rozhovory v mojom veku mi niekedy pripomínajú nekrológy.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Tak poďme k veselšiemu, veď humor ti rozhodne nie je cudzí. Máš zo svojho rodiska niečo ešte nenapísané alebo také, čo si mi nikdy nerozprávala?
  2. SABOLOVÁ: Neviem, či napríklad vieš, že som vlastne nemala oficiálnych krstných rodičov. Od pôrodu ma ako poldruhakilogramové dieťa v januárovej zime odniesla na krst pôrodná babica, aby mi zachránila aspoň dušu a neumrela som ako pohančiatko. Kostol prišiel otvoriť zvonár. No nebol to krst ako z rozprávky? Moja mama si nepamätala, aký bol deň, keď som sa narodila. Hovorila, že streda. Ale kto by si tie dni pamätal pri siedmich deťoch? Podľa storočného kalendára bola sobota. Asi aj preto som kúsky svojho mladého života venovala ľahšej múze – tancu, divadlu, trochu písaniu. Tú väčšiu polovicu (hoci väčšia a menšia polovica neexistuje) si moje podvedomie nechávalo pre svoju budúcu rodinu, ktorá sa reálne rozvinula a v dobrom, pevnom stave trvá dodnes.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Aj rodinná súdržnosť zrejme bola súčasťou toho ešte pretrvávajúceho patriarchálneho sveta tvojho detstva…
  2. SABOLOVÁ: Rodinnú spätosť mám z domu. Bratia môjho otca (spolu ich bolo päť) každú nedeľu pred omšou navštevovali svojich rodičov. Po omši štyria strýkovia išli domov, ale môj otec zabočil do krčmy. Potom v nálade sa mu vracali spomienky na vojnu na Piave. Všetci sme poznali pesničku, ktorú vojaci zložili: „Z Taľjanskej krev śe ľeje medži jaročkam, smutni chlapci śmerc podstupja medži kanonami…“ Šrapnel pod kožou na hlave z prvej svetovej vojny otcovi vyoperovali michalovskí chirurgovia až roku 1958. To len niektorí terajší junáci s hrubými šijami a širokými slovami si myslia, že vojny sú len dobrodružstvá. O otcových nedeliach som napísala dvadsaťstranovú poviedku, ktorú som okrem manžela nikomu neukázala.

Aj moji dvaja bratia Janko a Jozef boli rodinne založení. Takmer každý večer prišli na bicykloch pozrieť rodičov. Mame sa aj to málilo, hovorila, že pribehli len „ohňa uchopiť“.

S našimi synmi sme boli a ja som zostala (manžel zomrel) tiež takmer v dennom styku. Gény rodinných pút sa aj pod nich podpísali. Dúfam, že zostanú, aj keď im už zakývam z posledného zemského prístavu.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Veselé to muselo byť aj s tým vaším prenajatým vinohradom…
  2. SABOLOVÁ: Nuž áno, Jana, ale pre teba. Zabávala si sa na tom, ako som sa dala s manželom a starším synom najať do roboty na JRD Vinohrady. Obrábali sme tam vinohrad s rozlohou dva hektáre, čo je veľký kus zeme. Napísala som o tom seba zosmiešňujúcu poviedku Ako sme nezbohatli, ktorá sa poneviera kdesi v mojich šuflíkoch (nechce sa mi ju hľadať), hoci ani ju nevideli nijaké redaktorské oči. Smiešne na nej bolo, že keď som si urobila summa summarum odpracovaných hodín a zárobku, vyšla nám koruna šesťdesiat na hodinu.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Čo vás k takej robote priviedlo?
  2. SABOLOVÁ: Manžel bol technik projektant, vyštudoval, žargónom povedané, veľkú vodu na technike v Brne. Umiestenku dostal na Slovensko do Nitry, kde sme aj s malým dieťaťom bývali načierno v jednej projektovej kancelárii. Keď mal syn tri a pol roka, manžel sa stal vedúcim projektantom v Bratislave a získal aj byt. Ibaže v krušných časoch ho vylúčili zo strany, pozbavili funkcie a, samozrejme, aj skrátili mzdu. Mal však veľké šťastie, že sa dostal do zamestnania v JRD Vinohrady medzi dobrých ľudí.

Mne sa stala podobná „radosť“, keď ma vyčiarkli z kandidátskej listiny. Kým môj druhý syn (narodený 7. 2. 1970) čakal s cumľom a fľaškou s čajom v kočíku vonku, na mne sa pozabávala previerková komisia v Slovchémii. Pýtali sa, či som si dala syna pokrstiť. Áno, a bola som taká bezočivá, že som sa spýtala, či si oni svoje deti pokrstiť nedali a navyše, či nesvätia Vianoce.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: K pôde máš blízko i dodnes. Tvojou záľubou je záhradka, a teda láska k zemi v najrukolapnejšej podobe. Nezdá sa ti, že práve pripútanosť k pôde, roli, otčine, dedovizni či svojeti, ako naši roduverní predkovia pomenúvali vlasť, zachránila slovenský národ pred odnárodnením, vysťahovalectvom a vďaka nej si zachoval aj svoju reč a identitu? Ako ty v tejto súvislosti vnímaš lásku k vlasti?
  2. SABOLOVÁ: Na čo chodiť okolo horúcej kaše. Aj keď to nie je trendové, opýtaj sa ma rovno: Miluješ svoju vlasť? Áno, isteže. Nikam som zo svojej vlasti neušla, ba ani jeden člen mojej rodiny. Svoju vlasť milujem takto: neodhadzujem „špaky“, zametám pred domom, kosím trávu, nosím zvieratám do lesa gaštany, pestujem si paradajky, jahody, nemíňam svoju penziu na nákupoch v Rakúsku, šetrím vodu a elektrinu pre budúce generácie, chodím voliť a nehádžem všetkých politikov do jedného vreca. Hej! Nechodím do Smotánky ukazovať svoju kabelku (kúpenú na mejdnšmejdn). Ironizujem, ale aj láska sa skladá z malých vecí. Ako všetci vieme, veľkých hrdinov strieľajú ako prvých.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Dnes sa pôdy zbavujeme, prenajímame ju, predávame aj do cudziny. Nie je to vlastizrada? Nestanú sa z našich bezzemkov bezdomovci (alebo bezdomovinovci), roztrúsení po Zemi?
  2. SABOLOVÁ: Vysťahovalectvo vždy bolo a bude. Uteká sa pred niečím alebo za niečím lepším. Denne máme na obrazovkách šoky, trýzne, drámy utekajúcich ľudí. Mihla sa mi okolo uší vetička, že exodus, ohne, záplavy, zemetrasenia sú len plnením hrozieb zo Starého zákona. Väčšina slovenských vysťahovalcov sa vracia nájsť chyžku, z ktorej dávno odišli (ale tá je ukotvená len v spomienkach). Niektorí sa vracajú iba nakrátko a hľadajú lacnejšieho zubára, očiara alebo si prídu vybrať pár drobných, ktoré im tu banky šetria alikvotnou sumou za odpracované roky v bývalej vlasti.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Vo výpočte tých svojich „malých vecí“, ktoré neslobodno podceňovať, si nespomenula svoj takpovediac charitatívny čin na záchranu svojho rodného nárečia slovník Jak me hutoreľi, ktorý považuješ za najlepšiu zo svojich kníh.
  2. SABOLOVÁ: Teraz, keď už všetci chytáme za chvost anglické či americké slová, vyzerá strážsky slovník smiešny. Verím však, že spomedzi všetkých mojich písačiek (a jediný možno aj v kontexte ostatných slovenských nárečí) prežije. Hoci v čase, keď som ho dávala dokopy, nebol ešte v grafickej podobe, predsa už bol akýmsi predobrazom mojich poviedok. Syn mi povedal, že preto som v písaní inakšia, lebo rozmýšľam po východniarsky a potom si to prekladám do slovenčiny, slovník bol moja veľká téma, ťažká práca, časovo náročná, ale priniesol mi veľa úprimnosti a radosti. Medzi mojím rodiskom a mnou sa rozvinul čulý priateľský listový a telefonický ruch. Celá moja rodina, priatelia a starousadlíci mi veľmi pomáhali. K slovníku som aj v noci vstávala, pre jedno jediné slovíčko, ktoré mi nedalo spať – tak ako vstávajú matky k dojčaťu. Slovník bol jediný, ktorý som neodkladala s tým, že veď až zajtra, ako v prípade iných mojich písačiek. Prežila som pri ňom opäť vlastné detstvo, veľa krásnych, smutných, smiešnych, tragických, duchárskych príbehov, ktoré som v ňom aj zvečnila, no ani po trinástich rokoch nie je ešte uzavretý. Jeho tretie rozšírené vydanie je v nedohľadne. Ani zberateľka (ja), ani Mestský úrad v Strážskom nemajú naň peniaze. So zodpovednou redaktorkou novinárkou Gabrielou Grmolcovou, ktorá bola zaťažená najväčšou robotou na slovníku, sa od dievčenských rokov, ak nie za ruky, tak emočne držíme.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Tvoja láska k domovine nie je slepá ani nekritická. Čo ťa v našich súčasných pomeroch rozčuľuje?
  2. SABOLOVÁ: Je toho dosť, no už sa ani až tak veľmi nerozčuľujem, ale čudujem. Napríklad sa čudujem, že si ani jeden politik, ktorých som v rozličných volebných obdobiach volila, nenasadil na hlavu deravý klobúk, nezaložil si falošnú bradu a nenasadol do vlaku Bratislava – Humenné (o Medzilaborciach radšej ani nerozmýšľam), aby zistil, že Slovensko sa nekončí v Košiciach. Rada by som sa ešte stretla s tým dedkom, čo si so mnou raz sedem hodín krátil cestu z Bratislavy po Strážske, aby som sa dozvedela, či stihol svoj vlak z Humenného na Medzilaborce, alebo predriemal v Humennom na staničnej lavičke. Ja milujem svoju vlasť, a aj ten dedko – na čiapke mal slovenský znak, takže sa verejne, čelom hlásil k svojej vlasti.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Čo ak si však domovina voči svojim občanom neplní ani základné ľudské právo – strechu nad hlavou?
  2. SABOLOVÁ: Aj ja sa pýtam: Prečo neexistuje zákon o domovskom práve? Dávno existoval. My doma sme taký mali v jednom uzlíku s inými dokladmi. Každý bezdomovec by vedel, kam sa má ísť v zime zohriať a kam prísť zomrieť. Aspoň to, keby sa už nič lepšie nedalo domovským právom dosiahnuť.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Postoj k tým najbiednejším, žiaľ, nesvedčí o pokroku a evidentnom raste životnej úrovne v rozpätí života jednej generácie.
  2. SABOLOVÁ: Dosť dlho žijem a dobre si pamätám na našu prvú socialistickú práčku. Predtým sme prali s praníkmi pri studni. To len na okraj, aby som zdôraznila, že veľmi dlho sme o práčke a lepšom živote nič nevedeli. Prijali sme taký, aký sme žili. Svet sa zmenil. V jednom cudzom životopise uchádzača o zamestnanie som čítala, že dotyčný pochádza z robotníckej rodiny. Jeho otec síce bol krčmár, ale taký ľudomil, že dával aj na sekeru… Dnes sa už ľudia nechvália robotníckym pôvodom. Niektorí by nedbali prijať ak už nie grófsky, tak aspoň zemiansky pôvod ľavobočka.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Čo píšeš? Čím nás prekvapíš?
  2. SABOLOVÁ: O tom vopred nerada hovorím. Ak niekomu poviem, že nepíšem nič, a opýta sa prečo, odpoviem, že varím a pečiem koláče. Aj sama si neraz pomyslím: Lepší je dobrý obed pre rodinu ako zlá poviedka pre čitateľa. Kníh je predsa toľko, že mi padajú (doslova) na hlavu. A predsa v knihách je jedinečnosť autora, ten zázrak a sila, pred čím píšuci človek nemôže ani uhnúť, ani ujsť.

 

  1. ŠIMULČÍKOVÁ: Také sú aj tvoje nové knižky z opätovného návratu do literatúry pre deti, tentoraz predškolského veku. Vidím ťa pred sebou šťastnú a rozžiarenú po jednej besede s deťmi v materskej škole. Potešili ťa. S deťúrencami si rozumieš, je to láska na prvý pohľad. Ale kto ti pomáha písať?
  2. SABOLOVÁ: Nebudeš mi veriť, ba budeš sa mi aj čudovať, keď sa priznám, že je to duch svätý – duch žičlivosti, ktorého som tu už spomenula. Jana, nešker sa! Aj Vojtovi Kondrótovi každý deň posielal Pán Boh báseň, a nikto sa tomu nečudoval.

 

Foto: Milan Hlôška

 

Citát:Opýtaj sa ma rovno: Miluješ svoju vlasť? Áno, isteže. Nikam som zo svojej vlasti neušla, ba ani jeden člen mojej rodiny. Svoju vlasť milujem takto: neodhadzujem „špaky“, zametám pred domom, kosím trávu, nosím zvieratám do lesa gaštany, pestujem si paradajky, jahody, nemíňam svoju penziu na nákupoch v Rakúsku, šetrím vodu a elektrinu pre budúce generácie, chodím voliť a nehádžem všetkých politikov do jedného vreca.“