Dvanásť lastovičiek

356

 „Verejnoprávna inštitúcia nepatrí ani jej riaditeľovi, ani strane, ktorá ho tam dosadila,“ rozhorčil sa prezident Kiska pri nedávnom avizovanom odchode dvanástich redaktorov z RTVS. A ja k tomu dodávam: nepatrí ani hlave štátu, ani iným politikom, ani žurnalistom, ktorí v nej pracujú. Áno, ani pánu prezidentovi! Patrí výhradne a jedine verejnosti, všetkým občanom nášho štátu, pretože popri verejnoprávnosti zohráva rovnako dôležitú (ak nie dôležitejšiu) demokratickosť tohto média (nielen tohto, lež v demokratických spoločnostiach i ostatných médií), ktorú povedľa iných faktorov by mal zhmotňovať inštitút práva na odpoveď, resp. na opravu. Ide o európsky civilizačný výdobytok zrovnoprávňujúci prístup novinárov a občanov k médiám, čiže už nie nejaký žurnalistický patent na rozum, opájanie sa ohromnou silou slova, vlastnou neomylnosťou, ale aj povinnosť poskytnúť priestor na názor dotknutej strane. Odvíja sa to od základného práva na ľudskú dôstojnosť, na slobodné rozvinutie osobnosti i od možnosti zúčastniť sa na tvorbe verejnej mienky. Už aj preto, že právo na informácie je nadriadené slobode médií. Lenže, ako to už býva, zákon mieni, život mení…

Napríklad zákon č. 308 o vysielaní a retransmisii (viackrát novelizovaný na základe európskych smerníc) v paragrafe 21, odsek 1 hovorí: „Ak bol vo vysielaní odvysielaný nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj o právnickej osobe alebo o fyzickej osobe, ktorú možno na základe tohto údaja presne určiť, táto právnická osoba alebo fyzická osoba má bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť, miesto trvalého pobytu alebo dlhodobého pobytu právo požadovať odvysielanie opravy bezplatne. Vysielateľ je povinný na žiadosť tejto osoby opravu uverejniť.“ A to do ôsmich dní od doručenia žiadosti o uverejnenie opravy v rovnakom čase alebo v rovnakom programe a v primeranom rozsahu. Položme si otázku, či sme sa s niečím podobným v éteri alebo na obrazovkách stretli. Sotva. Ja si nepamätám! Pritom podľa litery spomínaného zákona sa bežne rozličnými sankciami (vrátane vysokých pokút) trestajú rozličné prehrešky: nadmernosť a hlučnosť reklamy, ohrozenie výchovy maloletých, nevyváženosť či neobjektívnosť spravodajstva a politickej publicistiky, zásah do dôstojnosti človeka atď. atď. Ibaže paragraf 21 sankcie obchádza a odkazuje občana priamo na súdy. Rád by som videl človeka, čo by sa v tejto súvislosti pustil do súdnej tortúry. Prirodzene, riešenie tohto problému nie je jednoduché, no aj tak si myslím, že európskym i našim zákonodarcom nadmieru daný stav vyhovuje. V tomto prípade sa demokratickosť až tak nenosí…

Spomeňme si, aký mediálny huriavk nastal v roku 2008, keď sa schvaľoval nový tlačový zákon a v rámci neho aj paragraf o práve na odpoveď: vybielené prvé strany mainstreamových denníkov, sústavné žurnalistické ataky proti vládnej garnitúre, ktorá vraj likviduje slobodu slova, nekorektné depeše zahraničných novinárskych organizácií ako povedzme Reportéri bez hraníc, Freedom House, americký Medzinárodný tlačový inštitút, Asociácia európskych žurnalistov a podobne. Žurnalisti sa aj za pomoci nich bránili zubami-nechtami, za nijakých okolností nechceli prísť o svoje privilégiá a zároveň dopustiť, aby mal niekto iný prístup k „ich“ médiám. Napokon sa horko- ťažko našiel kompromis… ale len dočasne, do nástupu kabinetu I. Radičovej, na ktorého podnet parlament zo zákona vypustil ustanovenie o sankciách za nedodržanie ustanovenia o práve na odpoveď. A tak sa aj v tlačovom zákone tento paragraf úplne „umŕtvil“…

Ono je to totiž tak: médiá pri „boji“ za slobodu slova veľmi sofistikovane manipulujú verejnou mienkou – verejnosť si nie vždy uvedomuje, že predovšetkým obhajujú svoje skupinové záujmy, svoje informačné privilégiá, svoju verbálnu a propagandistickú moc nad ostatnými. Posilňuje to vlastné ego a pocit istej nadradenosti, najmä však vtedy, keď môžu istým spôsobom rozhodovať o ľudských osudoch. Ani novinárske organizácie (domáce i zahraničné) nie sú z iného cesta, vždy budú kolegiálne držať palce svojmu stavu… Nijako ináč nemožno chápať ani rozličné podpisové akcie, vyhlásenia, ankety a stanoviská, ktoré sa objavili v súvislosti so situáciou v RTVS a odchodom dvanástich novinárov z tejto inštitúcie. Nikto nemá monopol na pravdu, nikto nemôže stanovovať, ten je taký, ten zase onaký, nebodaj si myslieť, že len ja som ten vyvolený s aureolou pravdivých faktov na hlave, oprávnený svojvoľne rozhodovať, koho oslovím, a kto má opačný názor, toho udupem. Podaktorí v tom tucte boli, žiaľ, o svojej monopolnej veľkosti presvedčení. Lenže, našťastie, dvanásť lastovičiek z takmer troch tisícoviek ešte leto nerobí! Akoby aj mohlo, veď za Rybníčkovho šéfovania STV ich „odletela“ vyše tisícka (s mnohými vlečúcimi sa súdnymi spormi), a nič sa nestalo. A všetci „odbojári“ mlčali.

Však, pán Kiska?


Bibliografický odkaz:
DINKA, Pavol: Dvanásť lastovičiek. In: Literárny týždenník, č. 23 – 24, ročník: XXXI, vyšlo 20. 6. 2018, Index 49246, ISSN 0862-5999, E. č. MK SR: EV 3136/09, s. 1. Dostupné na internete: <https://literarnytyzdennik.sk/dvanast-lastoviciek >.

Ilustračné foto: pixabay.com