Dve dimenzie tradície (Esej na vianočný čas)

297

Každé významné snaženie spoločnosti má za cieľ, aby si ho zapamätali ako príspevok k tradícii. Dôležité je, aby tieto úsilia rešpektovali dimenzie tradície. Prvá dimenzia vyjadruje to, čo bolo ustálené, potvrdené, vyriešené, a ako taká ostáva súčasťou kultúry. Druhá vyžaduje pokoru, trpezlivosť, múdrosť, pretože sa týka toho, čo ostalo ako problém, nad ktorým treba ďalej zamýšľať. Pýtať sa, klásť otázky. Niet hotového návodu na riešenie. Je to aj skúška medzigeneračných vzťahov a slobody v spoločnosti. Ak sa druhá dimenzia uzná, prispieva k dialógu medzi generáciami. Tým aj k integrite spoločnosti a človeka. Totalita nepripúšťa druhú dimenziu. Prichádza s tvrdeniami, ktoré neznášajú otázky.

Človek sa stáva iba abstrakciou nejakej totalitnej doktríny. Aj komunizmus či fašizmus chápal človeka ako abstrakciu svojich predstáv o tom, kto je človek. Preto to boli bezcitné systémy. Nerozumeli človeku, ktorý cíti, myslí, prežíva. Potom prichádzajú roky ako 1968 alebo 1989. Sú charakteristické tým, že hlásajú, aspoň zo začiatku, prosociálnosť, altruizmus, čiže motiváciu človeka znútra. Ochota robiť dobro pre vnútorné uspokojenie. Triedny boj ako hnací motor dejín je vlastne legalizácia agresivity, rovnako konkurenčný boj. Potom sa motivácia ľudí utvára iba tlakom zvonku.

Pod vplyvom existenčného ohrozenia sa človek usiluje, aby prežil. Také časy druhú dimenziu tradície – pýtať sa, uvažovať, riešiť istý problém – nepotrebujú. A tak sa aj prvá dimenzia tradície toho, čo má ostať, deformuje. Brzdí to uvedomovanie si spoločného programu ako znaku generácií. Preto prišiel rok 1968, ale aj 1989. Obnovuje sa v nich prosociálnosť, altruizmus, aspoň nakrátko. V kognitívnosti ľudí sa prepája pragmaticko-praktický aspekt s intuíciou, úsilím sfunkčniť deklarované hodnoty, naplniť existenciu a zmysel života. Človek prestáva byť abstrakciou nejakej politickej doktríny. Oživujú sa tradície, ktoré majú obidve dimenzie. Ak sa aj niečo oslavuje, nie je to čierno-biele. Rešpektuje sa aj starostlivosť o to, čo sa nepodarilo, čo ostáva ako otázka.

Zmena myslenia

A sú tu aj otázky. V tušení totality sa v roku 1947 významný slovenský psychológ J. Koščo pýta, akej povahy je psychologická vrstva v človeku. Pre kresťana, uvádza, je integrálnou a samostatnou oblasťou ducha. Nie iba výsledkom vývoja prírody, ako tvrdili marxisti. Ak je psychika súčasťou ducha, znamená to, že človek uznáva, že existuje skutočnosť, ktorá ho presahuje. A že on sám má spôsobilosť transcendovať, presahovať konkrétne situácie. Nebyť nimi iba determinovaný. Človek sa však chce pripodobniť tej dokonalosti, ktorá je plná v božstve, posvätnom, v ktoré verí.

Na toto poukazuje iný významný slovenský psychológ D. Kováč, keď sa pýta, aké psychologické a duchovné obsahy má pokora. Uvedomenie si dokonalosti božstva, ktoré nás presahuje, je súčasťou pokory. Je to súčasť metanoie, zmeny myslenia smerom k duchovnému. Na túto tému D. Kováč napísal významnú knihu. Už antický filozof Platón prichádza s názorom, že idey dobra človek nemôže naplniť, ale tým, že o to usiluje, stáva sa lepším a lepším. Platí, že idey ako hodnoty vždy prekračujú, transcendujú ponad naše konanie.

Starí ľudia, manželia, ktorí sa dožili diamantovej svadby, tvrdia, že až teraz plnšie pochopili, čo je láska. Vnútorne sa veľa pýtali. A práve v tom je zdroj toho, že tradícia má dve dimenzie. Tú, ktorá odovzdáva niečo, čo platí a svojím významom pretrváva a zároveň presahuje dĺžku ľudského života. Napríklad cnosť lásky ako medzigeneračne dôležitú súčasť hodnôt kultúry. Na druhej strane aj dimenziu symbolizujúcu niečo nedokončené, prejavujúcu sa ako pretrvávajúci problém, ako súčasť celoživotnej cesty človeka. Tak je to i so spomenutou oslavou diamantovej svadby. Integrovaná oslava obsahuje obe dimenzie tradície. Dezintegrované oslavy totality majú iba prvú dimenziu tradície, čierno-biele videnie skutočnosti. Také tendenčné boli oslavy v totalite. Môžeme sa spýtať, aké sú oslavy významných udalostí v dnešných časoch? Nevylučujú sa zase niektoré? Sú integrujúce, alebo dezintegrujúce spoločnosť?

Medzigeneračné vzťahy

Rizikom odovzdávania tejto skúsenosti sú medzigeneračné trhliny. Keď sa generácie nepočúvajú! Napríklad starší hovoria o potrebe prepojiť vieru a poznávanie. Ak rodina či škola prepoja vieru a poznávanie, vychovávajú integrovanú osobnosť, človeka, ktorý je schopný prepojiť skutočnosti, ktoré sa dajú merať, vážiť, empiricky skúmať so skutočnosťami, ktoré síce prežívame v duši, ale môžeme vyjadriť iba symbolmi, metaforami, umením, vierou. Prípadne cnosťami, ako je nádej, láska, múdrosť, krása – tie ostávajú vždy výsadou a súčasťou osobného v živote ľudí. Nedajú sa však naplniť. Transcendujú ponad úsilie človeka. To, čo vieme vyjadriť číslami, zmerať, možno naplniť v zmysle výpočtov. Pomôže to k pozícii a moci. Niekedy je to pre ľudí príťažlivejšie.

Tí môžu prehliadnuť alebo odmietnuť skutočnosť, ktorá človeka vždy presahuje, odmietnuť transcendenciu, primknúť sa k antropologickej kríze, strate celistvého obrazu človeka. Svedomie sa tak ľahko premení na šablónovité až škrupulózne, nerozlíši dobro a zlo. Do spôsobu života sa vnáša čoraz viac improvizácie, je tu riziko, že sa bude iba imitovať. Nerozpoznajú sa vlastné hodnoty. Takto sa zabúda na tvorivých medzi nami. Takto sa zabudlo na Vajanského a jeho generáciu. Pripomenula ju kniha E. Fordinálovej Odklínanie Vajanského. Zabúdame na svoju históriu. Na svoju identitu a životný priestor. Pribúda zlo, pribúdajú falošní proroci, zabúda sa na vieru. Potom možno počuť: nebo mlčí. Nemlčí, iba prestala modlitba. Básnik M. Rúfus v básni Chvála života má verš: „Mám dlhy, Pane môj. / Nechaj ma ešte platiť. / Podrž má v službe. / Aspoň o leto.“ To môže byť o zachovalej transcendencii a integrite.

Osvojiť si teóriu alebo jej podľahnúť?

To, čo sa dá vypočítať, môže sa stať súčasťou neosobnej abstrakcie, súčasťou teórií, ktoré si človek môže osvojiť alebo im podľahnúť. A to už je o dezintegrácii. V mene teórií, ktorým podľahol, ktoré žijú za neho, namiesto neho, sa chce zmocniť svedomia druhých ľudí a nesprávnou motiváciou sa obracať na vedu – to môže byť problém rodovej ideológie a plánovanej imigrácie, ale aj iných zabsolutizovaných paradigiem, ktoré sa usilujú zničiť životný priestor človeka a obsadiť ho. Preto je nevyhnutné ujasniť si antropologické východiská, celistvý pohľad na ľudskú bytosť. Je mimoriadne dôležité, aby sa na motivácii pre vedu, jej využitie, zúčastňovala aj duchovná zložka.

Nemožno absolutizovať neosobný vývoj, technologickú stránku zvládania materiálneho bytia, produkciu systémov. Nezameniteľné miesto má i osobnostno-osobová stránka vo vývoji spoločnosti, podmetovosť ľudskej osoby, objavovanie jej nárokov v oblasti eticko-náboženských, sociálnych a vedeckých ideálov, ale aj rozpoznávanie transcendencie, jestvovanie skutočnosti, ktorá človeka presahuje. Motivácia je potom prejavom integrácie, dezintegráciu sprevádza podľahnutie teórii.

Začína sa odtrhnutím abstraktného poznania od skutočností, ktoré človek osobne prežíva, no dostupné je iba introspekciou, ktorá pomáha rozpoznávať možnosť univerzálnej zacielenosti človeka v syntéze časnosti jej úloh a metafyzickej túžby po večnosti. Ak niekto na onkologickom oddelení predlží život umierajúceho o deň iba preto, aby zomrel inému kolegovi v službe, stratil vzťah k duchovnému, k ontologickej zložke problému. Poznatok sa mu stal iba mocou, ktorú využil pre osobné pohodlie. Odmietol sprevádzať umierajúceho v najťažšej hodine. Ľudskú psychiku môže pre dobrá, ktorým je určená, rozvíjať, alebo zachrániť iba jej prepojenie s duchovnom.

Zlato vo vreci a či…?

Súčasný európsky človek má aj skúsenosť, vyjadrenú v slovenských rozprávkach, v ktorých sa hrdina ocitne na mieste, kde je nakope veľa zlata a striebra. Bytosť, ktorá obýva toto miesto, dovolí nabrať si zo zlata iba po tom, ako sa s ňou hrdina dá do priateľskej reči. Napriek tomu, že ho predtým upozornili, aby nepodľahol pokušeniu rozprávať sa so zlou bytosťou, naberie si zlato do vreca a zabudne na živú vodu. Nasleduje dlhá cesta domov. Doma hrdina otvorí vrece a s prekvapením zistí, že namiesto zlata má vo vreci hŕbu kamenia. Akosi v rovnakom čase, ale z rozličných dôvodov a na rozličných miestach ľudia so sklamaním zisťujú, že na ceste domov neniesli cenný náklad.

Po príchode domov, čiže v období vekovej zrelosti alebo až staroby, zistia svoj omyl. Zároveň takto dezilúziou prekvapené staršie generácie pozorujú mladšie generácie, ako sa hrnú na ono falošné miesto. Majú pocit bezmocnosti. Aj v slovenskej spoločnosti narážame na ťažkosti medzigeneračných vzťahov. Nastupujúca generácia obyčajne zametie pod koberec času a zlého osudu staršiu generáciu. Jeden kladný jav odmietne iný kladný jav. Józef Tischner sa vo svojej knihe Filozofia drámy pýta, kedy nastupuje zlo. Odpovedá: Keď sa jedno dobro postaví proti inému dobru.

Významnou osobnosťou spoločenských vied bol na začiatku 20. storočia na Slovensku Ján Lajčiak. Študoval na Sorbone. V roku 1912 napísal významnú knihu Kultúra a národ. Transformuje v nej ideovo-politické napätie svojej doby, s národnostným útlakom do vznikajúcej spoločenskej vedy, sociológie a sociálnej psychológie. Z tejto takpovediac už sociologickej úrovne kritizuje odnárodňovanie, zaostalé sociálne a politické prostredie v Uhorsku. Ostal však sám, nepochopený. A, čuduj sa svete, kritizuje Ľ .Štúra, že ostal „iba“ pri jazykovom probléme. Nebral Ľ. Štúra a jeho generáciu ako generačné povzbudenie pre seba s otázkami, ktoré formulovali a ktoré ostávali. Aj to je príklad medzigeneračnej trhliny.

Môže byť spôsobená útlakom, krízou v spoločnosti, deficitmi potrebných životných podmienok, veľkými emigračnými vlnami z obavy pred represiami politickej doktríny, ktorú si ľudia nevolili, ktorú importovali do slovenskej spoločnosti zvonka – napríklad v roku 1872 zrušenie slovenského školstva a útok na výsledky práce štúrovskej generácie. Ale aj v rokoch 1938, 1948, 1968. Slováci by si mali uvedomiť, že tieto roky spôsobujú medzigeneračné trhliny, ktoré treba prekonať.

Hľadanie živej vody

Falošné miesto, kde sa cesta za živou vodou zahmlieva leskom zlata, pozorujeme aj reálne. Symptómom je, že ľudia konajú, konajú, konajú a potom to, čo urobia, sa pokúšajú uzákoniť ako dobro. Akoby vopred neuvažovali! Ak sa napríklad niekto viackrát rozvedie a v každom vzťahu zanechá dieťa, môže žiť v ilúzii, že je na ceste so zlatom vo vreci. Je len otázkou času, kedy sa zistí, že dieťa síce ostáva hodnotou, ale ona hodnota sa neprenáša na chaotické ľudské vzťahy. Iným príkladom sú ekonomické pomery, v ktorých množstvo ľudí robí za minimálnu mzdu, môžu produkovať hodnotu, no vyprodukovaná hodnota sa neprenáša, nemení vykorisťovanie na hodnotu.

Aj ekonomické správanie môže byť dezintegrované. Ekonomická zákonitosť predpokladá pomalý vzostup zisku. Ak zisk ide strmo hore, dá sa predpokladať, že vzniká v dôsledku vykorisťovania, nezamestnanosti, nedôstojnej práce. Taký zisk by som nazval dezintegrujúci. A práve tieto a podobné javy sa vyskytujú v spoločnosti po roku 1989. Sú znakmi dezintegrácie. Najprv sa koná, koná, koná a potom sa chce pre toto konanie nájsť nejaká dodatočne odobrujúca „zákonitosť“. Niekedy sa povie, veda tak hovorí. Profánnosť, iba svetskosť môže byť, žiaľ, prejavom motivácie, aby veda nahradila duchovné deficity v živote človeka a spoločnosti. Pritom je dôležité, s akou motiváciou sa ľudia obracajú na vedu.

Počul som hovoriť finančného poradcu, ktorý sa čudoval mladým ľuďom, ktorí boli v zahraničí, dobre zarábali, a domov nepriniesli nič. Vraj si to treba užiť. A doma sa uchádzali o nerealistické pôžičky. Nepripustili, že chybovali. Neraz konali pod heslom slobody, ale bez zodpovednosti. Aj to je znakom dezintegrácie. Rovnako absolutizácia výkonu a opomínanie duchovna! Ide o epidémiu týchto javov, sprevádza ich útek, únik ľudí za slasťou bez ohľadu na dobro a zlo, osobitne v sexuálnej oblasti ako prejav sexuálnej revolúcie. Liberálny individualizmus veľmi „osamocuje“ ľudí. Túžba po manželstve ako riešenie tej osamelosti podlieha už vyše sedemdesiat rokov zničujúcim trendom. Manželstvo ako hodnota a inštitút bolo ustanovené aj preto, aby človek nebol sám. Osamotenie ľudí je veľké, motivácia uzavrieť manželstvo malá. Prispievajú k tomu aj dezintegrované javy v ekonomike a mediálnej politike. A tak sa samota rieši nielen heterosexuálnym vzťahom, ale aj tu platí, že po príchode domov, u obetí sexuálnej revolúcie, sa vo vreci nájde iba kamenie a hlina. Je nádej, že za živou vodou sa potom vyberú už poučení.Nakoniec aj história a jej udalosti potrebujú živú vodu, ktorá rozlíši živé skutky od mŕtvych, na to sú potrebné obe dimenzie tradície a najmä mať pokoru pripustiť druhú tradíciu.

Otázka ostáva, čo má robiť malý národ, ak sa stretne s mocou, ktorá presahuje jeho možnosti čeliť jej vlastnou mocou? Otázky ostávajú. Ak niečo zostáva nedoriešené, treba sa tým zaoberať. Český exilový filozof R. Preisner napísal, že malé národy strednej Európy často hľadali ochranu u veľkých národov, no niet jediného príkladu, ktorý by ukázal, že nesklamali. Aj Slovensko neraz preferuje takú ochranu. Vzdávame sa potrebných otázok, vzdávame sa druhej dimenzie tradície. Takto sa otvárajú dvere samoľúbym politikom, ich fikciám, oslavám, ktoré dezintegrujú neobjektívnym posudzovaním javov. Sokratovské otázky, obnovujúce integritu, nestratili na aktuálnosti ani v súčasnosti. Sú mierou toho, či ešte žijeme slobodne. Alebo žeby každý, kto má iný názor, mal už prichystanú čašu bolehlavu? Venujme im pozornosť.

Podporujme ľudí, ktorí sa vedia a neboja pýtať. Žiada si to dilema dneška. Rozmýšľajme nad tým najmä teraz, v čase vianočnom.