Éra plagiátorstva alebo vráťme sa k originalite

310

Éra originálov sa pominula, žijeme v ére napodobenín. Napodobeniny rozličného druhu sú všade okolo nás – a nejde len o napodobeniny značkových výrobkov (keď sa to tak vezme, všetky produkty sériovej výroby sú napodobeninami), ide aj o oblasti myslenia a kultúry. Priam eldorádom plagiátorov a zlodejov duševného vlastníctva je internet. A zdá sa, že hromadné kopírovanie, preberanie obrazových či textových materiálov bez súhlasu pôvodcu a bez uvedenia zdroja považujeme za normálne – mnohým ani len nezíde na um, že tak porušujú etické pravidlá, autorský kódex a autorský zákon.

Spomínam si na stredoškolské hodiny slovenského jazyka a literatúry. Pomerne často sme dostávali za domácu úlohu napísať slohovú prácu (nie „esej“ ako žiaci dnes). Teoreticky sa dalo opisovať, prepísať trebárs celé odseky z nejakej múdrej knihy. Ak to však niekto naozaj skúsil, rýchlo skončil na lavici hanby. Pani profesorka (vtedy „oficiálne“ súdružka profesorka) mala prehľad o našich danostiach a vedomostiach. Vedela, čo sme schopní reálne vytvoriť, aký text zosnovať. Študent z poslednej lavice by ju márne presviedčal, že za víkend nadobudol štylistické zručnosti profesionálneho žurnalistu.

Ako je možné, že v súčasnosti mnohí žiaci a študenti s opísanými, respektíve kúpenými prácami uspejú? Je to dané len technickými možnosťami? Myslím, že nie. Bude za tým niečo viac. Zrejme sa z vyučovacieho procesu vytratil osobný záujem, osobný vzťah a najmä dôraz na rešpektovanie istých morálnych zásad. Navyše, zlozvyk kopírovania, bezduchého preberania či napodobňovania je v súčasnom školstve doslova podporovaný, pestovaný. Mám na mysli napríklad módny trend zostavovania takzvaných projektov, ktoré majú rozvíjať tvorivosť a schopnosť pracovať v skupine, v skutočnosti rozvíjajú skôr egoizmus a lajdáctvo – ono sa totiž predpokladá alebo prinajmenšom toleruje, že výsledkom takého projektového zadania bude počítačová prezentácia pozliepaná z internetových zdrojov, narýchlo, netvorivo a bez námahy zhotovená spôsobom „skopíruj a ulož“. Môžeme sa potom čudovať, že sa v ľuďoch stráca zmysel pre intelektuálnu poctivosť a náročnosť?

Kopírovanie, imitovanie, predstieranie čohosi sa stalo príznakom našich čias, spolu s predstavou, že všetko sa dá kúpiť. Vo svete zameranom výlučne na ponuku a dopyt, kde sa všetko prerátava na peniaze, kde sa voľný trh stal modlou a liberalizmus novým kultom, už akosi niet miesta pre duchovnosť, poéziu, ticho, trpezlivú obetavú prácu…

Na piedestál kladieme vlastný názor. Otázkou je, do akej miery je vlastný, teda náš – prijatý vedome, preosiaty skúsenosťami, premeraný múdrosťou predkov. Otázkou je, či svoj názor porovnávame s mravným ideálom. Pretože samo napodobňovanie nie je zlé. Napodobňovaním sa učíme. Záleží však na tom, koho a čo a akým spôsobom napodobňujeme, kto je naším vzorom a koho dávame za vzor iným. Vyzerá to tak, akoby sme nemali osobnosti, akoby sme nemali štátnikov, mysliteľov, spisovateľov, kňazov, ale iba mediálne vyrobené celebrity. Pravdaže, to je klam, máme ľudí, ktorí nám môžu byť vzorom – len ich treba hľadať, všímať si, počúvať.

Je verejným tajomstvom, že sa u nás kupčí so vzdelaním i titulmi. Nie všade a nie každý, ale kupčí sa. Český katolícky kňaz Mons. Petr Piťha v nedávno publikovanej úvahe napísal (prekladám do slovenčiny): „Voláme po vzoroch, ale nechceme ich, pretože nám nastavujú zrkadlo. Riadime sa novým náboženstvom konzumizmu s inou hierarchiou hodnôt. Na špicu dokonalosti sa dostal bohatý podvodník, ktorý úspešne uniká pred zákonnou spravodlivosťou…“ Uvážme, či by sa nepatrilo odhodiť všetky masky, falošné vzory a heslá a vrátiť sa k originálnemu nevirtuálnemu prežívaniu času, ktorý nám bol daný. Každým dňom ho máme menej!

JÁN MARŠÁLEK