Erózia slovenskej diaspóry

511

Vážená redakcia,

úvodník Dušana Mikolaja v Literárnom týždenníku č. 43 – 44 zaslúžene vzbudil môj záujem, pretože tematika slovenského zahraničia a evidentný nezáujem slovenských orgánov o „našich drahých krajanov“ sa už dlhé roky nestretli s úprimnou pozornosťou slovenských médií. Slovenská diaspóra je už desaťročia konfrontovaná so skutočnosťou, že štát plnenie úloh vo vzťahu k slovenskému zahraničiu, ku ktorým ho zaväzuje Ústava SR, evidentne zanedbáva, čo má nedozerné následky jednak na stav slovenskej diaspóry ako takej, jednak na kvalitatívnu úroveň vzťahov medzi Slovenskou republikou a krajanským svetom. Na príčiny a následky tohto neradostného stavu by som chcel upozorniť slovenskú verejnosť vo svojom článku:

Počet zahraničných Slovákov v posledných rokoch klesol o 1,8 milióna, zatiaľ čo počet občanov Maďarska o 1 milión vzrástol. Vláda v Budapešti robí všetko, aby sa v cudzine nestratila ani jedna jediná maďarská duša, umožňuje zahraničným Maďarom získať aj štátne občianstvo. Oproti tomu je dramatický úbytok zahraničných Slovákov za posledné dve dekády výsledkom úplného nezáujmu Slovenska, ich materskej krajiny, o osud „drahých krajanov“. Je smutným faktom, že v Slovenskej republike (SR) sa zahraniční Slováci v rebríčku významu či dôležitosti dlhodobo nachádzajú na najnižšej priečke, ešte za sociálne neprispôsobivými a inými neproduktívnymi vrstvami obyvateľstva. Pritom tretine ľudí žijúcich na Slovensku pomáha finančne rodina zo zahraničia.

Podľa Svetovej banky predstavovali len v roku 2014 peniaze zaslané na Slovensko 2,4 percenta hrubého domáceho produktu, čo podľa inštitúcie znamenalo viac ako 2 miliardy eur. Dá sa predpokladať, že najmenej polovica z tejto sumy sa dostane do obehu na domácom trhu práce, predaja tovarov a poskytovania služieb, čo znamená, že prostredníctvom 20 % DPH takto do štátnej pokladnice pribudne každý rok niekoľko stoviek miliónov eur. Nemalý podiel na tejto finančnej injekcii pre slovenskú ekonomiku majú aj slovenskí občania, ktorí dlhodobo (niektorí natrvalo) žijú v zahraničí, kde pracujú, podnikajú, študujú a podobne. Ich počet kolíše v závislosti od hospodárskej a spoločensko-politickej situácie (aj od ročnej sezóny). Oficiálne odhady vychádzajú z približne 250- až 300-tisíc osôb. Podľa úradných údajov odchádza každý rok zo Slovenska za lepším životom (hlavne za pracovným uplatnením) v priemere 10-tisíc mladých ľudí. Vrátiť domov sa z nich chce údajne iba každý štvrtý…

V slovenskej diaspóre prevláda názor – a dlhoročná skúsenosť to potvrdzuje –, že štát plnenie úloh vo vzťahu k slovenskému zahraničiu, ku ktorým ho zaväzuje Ústava SR, dlhodobo zanedbáva, čo má nedozerné následky jednak na stav slovenskej diaspóry ako takej, jednak na kvalitatívnu úroveň vzťahov medzi SR a krajanským svetom. Tento neradostný stav, ktorý môže vyústiť do úplnej asimilácie, výstižne ilustruje výrok dlhoročného krajanského aktivistu z jednej krajiny západnej Európy: „Keby nebolo Sagana a Vlhovej, vianočnej kapustnice a vysmážaného kapra, už dávno by sme zabudli, odkiaľ pochádzame. Slovensko si nás nevšíma a my si musíme nájsť novú domovinu.“

Slováci vo svete prežili maďarský žalár národov, prekonali pražský dirigizmus či nemeckú tretiu ríšu, nezdolala ich ani komunistická zlovôľa. Začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia sa vo svete k slovenskému pôvodu hlásilo 2,5 milióna osôb, občanov iných štátov, potomkov rozličných vysťahovaleckých vĺn či politických exulantov. Je priam iróniou osudu, že dnes, po viac ako 25 rokoch existencie novodobej Slovenskej republiky, ich počet – podľa úradných štatistík (cenzus 2010 v USA a v EÚ) – klesol na ani nie 800-tisíc, čiže oproti roku 1990 na jednu tretinu!

Napriek opakovanému upozorňovaniu na permanentnú eróziu slovenskej diaspóry vláda a iné orgány a inštitúcie SR ostávajú v tejto otázke nečinné. Ľahostajnosť, nevšímavosť, bagatelizovanie problému na jednej strane, vedomé zavádzanie verejnosti klamlivými údajmi o stabilnom počte „zahraničných Slovákov“ na strane druhej, tak sa dá pomenovať prístup nomenklatúry na Slovensku k tejto otázke. Pritom zhubný proces ubúdania „slovenských duší“ vo svete sa prejavuje nielen v krajanskej pospolitosti „na Západe“, ale aj všade pri oných preferovaných slovenských menšinách v Maďarsku, Srbsku, Česku a inde. Uvedené fakty jasne dokazujú zlyhanie „štátnej politiky Slovenskej republiky vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí“.

Je evidentné, že súčasné parametre politiky SR vo vzťahu k „zahraničným Slovákom“ už dávno nezodpovedajú reálnym podmienkam a s nimi súvisiacim potrebám a požiadavkám slovenskej diaspóry. Vývoj v slovenskom zahraničí od roku 1990, dramatický pokles stavu v „tradičných“ krajanských komunitách a neustávajúci „odliv mozgov“ zo Slovenska čoraz dôraznejšie nastoľujú potrebu neodkladného radikálneho prehodnotenia doterajšieho prístupu relevantných orgánov a inštitúcií SR k Slovákom žijúcim v zahraničí.

Lepšie hneď dnes ako zajtra, lebo už včera bolo neskoro!

DUŠAN KLIMO, Nemecko