Etela Farkašová Scenár Víťazná próza Anasoft Litera 2018

316

V stredu 19. septembra večer sa v Mestskom divadle Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave konal slávnostný ceremoniál odovzdávania cien literárnej ceny Anasoft litera. V poradí trinástou laureátkou sa stala spisovateľka a filozofka Etela Farkašová s prózou Scenár (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017). Čitatelia v internetovej ankete dali najviac hlasov Danielovi Majlingovi a jeho knihe poviedok Ruzká klazika. Odborná porota – v zložení literárny vedec Zoltán Rédey, prekladateľka, redaktorka a riaditeľka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová, jazykovedkyňa a prekladateľka Lucia Molnár Satinská, literárny kritik a redaktor Derek Rebro a literárny kritik, publicista a prekladateľ Patrik Oriešek -vybrali za najlepšiu slovenskú knihu vydanú v uplynulom roku práve spomínanú knihu spisovateľky a filozofky, členky Spolku slovenských spisovateľov. Laureátka si odniesla okrem finančnej odmeny od softvérovej spoločnosti ANASOFT aj – ako hmotnú cenu – betónovú zarážku na knihy s kryštálmi od štúdia FAKTICKY. Z vyjadrení porotcov vyberáme. Derek Rebro: „Scenár – ďalšia autorkina ukážka myšlienkovej aj tvarovej inakosti, snúbiacej sa s vysokou umeleckou hodnotou. Navyše, málokto u nás tematizuje feministické otázky (už tu by som mohol skončiť) s takou formálnou presvedčivosťou a takto netézovito. Texty sú angažované zvnútra, a o to účinnejšie.” Zoltán Rédey: „Na Scenári Etely Farkašovej nás zaujme celkový námet a jeho prozaické „podanie“ – problém staroby a starnutia. Autorka ho podmanivým spôsobom tematizuje na prípade starnúcich manželov-intelektuálov, napĺňania alebo naopak „nenaplnenosti“ ich završujúceho sa života – manželského, rodinného a osobitne rodičovského (vzhľadom na osud ich detí, potomkov), ale i profesijného, tak ako sa odohráva v nenápadnosti a intimite ich všednej, predovšetkým domácej každodennosti.”
Pripomíname, že rodáčka z Levoče, filozofka, mnohostranne zameraná a v mnohých žánroch úspešne sa prejavujúca spisovateľka ETELA FARKAŠOVÁ (*5. október 1943) sa systematicky popri filozofii (epistemológia) autonómne venuje aj esejistike (Život ako rozhovor,1993; Zbližovanie, 1996; Etudy o bolesti a iné eseje, 1998; Na ceste k vlastnej izbe, 2006; Čas na ticho, 2009), reflexívnej poézii (Na rube času, 2006; Opretá o ticho, 2008; Prstoklady, 2011) a prozaickej tvorbe (Reprodukcia času, 1978; Snívanie v tráve, 1983; Unikajúci portrét, 1989; Hodina zapadajúceho slnka, 1998; Po dlhom mlčaní, 2001; Káva s Bachom, čaj s Chopinom, 2010; Pláne približne zapamätaného, 2012). Ponúkame ukážku z víťaznej prózy a jubilujúcej autorke úprimne gratulujeme. Tak k životnému jubileu, ako aj k úspešnej knihe, z ktorej prinášame pútavý úryvok.

ETELA FARKAŠOVÁ
SCENÁR

Vstúpila do izby prudšie, ako zamýšľala, ruka jej skĺzla po kľučke, ktorá kládla odpor, dvere tlmene zavŕzgali, bola by chcela drsnejší pohyb vziať naspäť, zrušiť ho, neznášala vŕzganie pántov, po všetky tie roky, desaťročia, maličkosti, ktoré by sa boli dali odstrániť, ale ktoré u nich napriek tomu pretrvávali, tvrdošijne, maličkosti znepríjemňujúce život, zlomyseľné detaily, ako hovorieva Vojto, akoby len čakajúce na to, kedy môžu človeka zaskočiť, strpčovať mu dni, zlomyseľné detaily.
Pohyb sa nedal vziať naspäť, ani zvuk, ktorý vyvolal, muž v kresle sa strhol, pootočil hlavu k dverám, knižka sa mu zošuchla z kolien na dlážku a za ňou sa spustila aj deka, ktorú mal predtým prehodenú cez nohy.
Ideš ako vietor, zamrmlal rozospatým hlasom, skutočná víchrica, čo také mimoriadne sa deje, že ani popoludní…
Nič mimoriadne, zasmiala sa štipľavo, nič, iba toto… strčila mu do ruky roztvorené Bratislavské noviny, tu, dobre si to pozri…
Prekvapene sa k nej obrátil, tie som už dávno nemal v ruke, píšu o niekom známom?
Energicky pichla prstom doprostred roztvorenej strany novín, pre nás dvoch veru už aj o známom, presnejšie, o známych-neznámych, tak si to konečne prečítaj, ten opis sedí, úplne presne, ešte aj oblečenie, všetko do bodky.
Muž sa sústredene začíta, očami nanovo prebieha po riadkoch, na ktoré ukázal ženin prst, mlčí.
Akosi dlho to čítaš…
Hm, ozve sa muž po chvíli, tak je to čierne na bielom… keď tak o tom premýšľam, dalo sa to vlastne tušiť…
Tušiť, zopakuje rovnako štipľavo, aké tušiť, hlas jej stúpa do výšky, prosím ťa, ja som to vedela, od prvého okamihu, hneď som ich odhadla, bola som si istá, len ty akoby si bol hluchý a slepý.
Opäť zahmkanie, nič sa nedá robiť, povie, už sa stalo, zase si raz mala pravdu.
Nejde mi o to, či som mala pravdu alebo nie, odsekne, najviac ma hnevá, že si ignoroval môj názor, vôbec si ma nepočúval a hneď si sa s nimi začal dohovárať, hoci som protestovala… toľko vecí bolo už od začiatku tak veľmi podozrivých… hneď, ako začal jeden z nich, ten najstarší, vyratúvať, aké druhy prác ponúkajú, murárčinu, stierkovanie, vytínanie starých stromov, rýľovanie, opravu plotov, prakticky všetko.
Muž zamyslene pokýva hlavou, ešte vždy zahľadený do novín.
Čo urobíme, opýta sa zvýšeným hlasom, mali by sme to zahlásiť na polícii, vyzývajú poškodených… hoci, nemyslím, že by sa tým niečo vyriešilo, pustili sme ich dnu, nevnikli násilím, dohováral si sa s nimi, čo majú urobiť, dobrovoľne si im dal zálohu na materiál, a nie malú… sme v tom, spoluvinní… takých, čo im naleteli, je zrejme viac, ak to teraz dávajú do novín… škoda, že až teraz…
Konečne odtrhol hlavu od novín, pozrel sa na ňu, zmierlivo, ako spoluvinník, ba možno aj čosi viac, potom hlavu opäť sklonil, vieš, keď zazvonili a oslovili ma s tými ponukami, pomyslel som si, aká náhoda, práve som zase raz premýšľal, ako to všetko zariadiť… spomínal som ti, že som dával už niekoľko mesiacov inzeráty, ale nik sa neohlásil, len z jednej fi rmy odpísali, že keby išlo o väčšiu zákazku, radi by prišli, o malé veci nie je nikde záujem, takí sú naši podnikatelia, lákavé sú len veľké zárobky, zbohatnúť čo najrýchlejšie, to sa na malých veciach nedá… a u nás sa práve tých nazbieralo… no áno, potešil som sa, keď prišli s tou ponukou, ja hlupák… sám si už na strechu netrúfam, aby som vymieňal popraskané škridly a niet nikoho, kto by, veď vieš…
Viem, povedala takmer už bez náznaku hnevu, namiesto neho sa jej do hlasu primiešavala ľútosť, veľmi dobre to viem… nikto na nič nemá čas, každý je zaujatý prácou…
Nie každý, preruší ju.
Nemusíš mi ešte aj to pripomínať, ako keby som to sama nevedela… ale aj tak sú každému iné veci prednejšie…
Treba si na to zvyknúť, muž jej zľahka pohladil ruku.
Zvykám si už dosť dlho.
Zohla sa a až teraz zdvihla z dlážky knižku aj skĺznutú časť deky, prikryla mužovi kolená, noviny odložila nabok, nemalo zmysel vracať sa k tomu, čím skôr zabudnúť, dali sa oklamať, ľahká korisť podvodníkov, akými sa to tu len tak hmýri.
Pokúsi sa zabudnúť, iné ani neostáva.
Pritiahla si oproti kreslu stoličku, sadla si.
Odmeral si si poobede teplotu, spýta sa po chvíli a usiluje sa, aby jej z hlasu zmizla aj posledná stopa po príkrosti.
Zavrtí hlavou, myslím, že už netreba, zdá sa mi…
Čo to znamená, zdá sa mi… včera si mal takmer štyridsiatku, v tvojom veku sa už s tým nemožno zahrávať.
V našom veku, podotkne jemne.
Veď to, že v našom veku, o ten ide, najmä o ten vek…
Opäť má pred sebou obraz, ako zazvonili a Vojto išiel k bránke, keď zbadala troch neznámych mužov v špinavých montérkach a pracovných bundách, vykročila smerom k nim aj ona, ale to už muži kráčali k domu, zabratí do rozhovoru, potešení, že sa črtá zárobok…
Isteže boli potešení, uvideli dvoch starých, pravdepodobne aj opustených ľudí, určite si to pomysleli pri pohľade na nich, mohli sa tešiť, dobre natrafi li, nasľubovali, čo všetko urobia, čosi aj začali, potom sa vytratili aj so slušnou zálohou, aby išli kúpiť potrebný materiál, a už ich viac nevideli, až teraz v novinách…
Zakaždým keď dávali čosi podobné v televízii, ju prekvapovalo, ako môžu byť niektorí ľudia takí naivní a dôverujú neznámym.
Teraz sa to stalo im, neuveriteľné, ale stalo sa, na príčine bol aj ich vek, o tom nepochybovala, starí a zraniteľní, tak museli pôsobiť na tých neznámych, obeť, ktorá sa priam ponúka.
Prehltne, pokúsi sa odohnať spomienku, bude ju to ešte nejaký čas stiesňovať, zhrýzať, ďalšia nepríjemná záležitosť, s ktorou sa treba vyrovnávať.
Zoberie zo stola teplomer, podá ho mužovi, prečo ešte aj na toto musím dávať ja pozor.
Pretože si najzodpovednejší človek v tejto rodine, povie a na tvár mu sadne drobný úsmev, a ja… som ti za to vďačný.
Samozrejme, to je najjednoduchšie, presúvať zodpovednosť na druhých a odbaviť to vďačnosťou, naozaj jednoduché.
Ale tentoraz som mal pravdu ja, prehodí po pár minútach, keď jej triumfálne podáva teplomer, klesla.
Skontroluje ortuťový stĺpik na teplomere, chvalabohu, povie už pokojnejším tónom.
Vedel som, že už netreba… cítil som to.
Vstane zo stoličky, ešte idem čosi dokončiť do kuchyne, potom si urobím kávu a tebe prinesiem bylinkový čaj, ak sa naozaj dobre cítiš a máš chuť, možno by sme si aj mohli niečo prehrať, zase sme pár dní vynechali.
A čo keby si urobila kávu do dvoch šálok, z tých tvojich liečivých čajov ma iba rozbolí žalúdok.
Už je vo dverách, keď ešte za ňou zavolá, aj hudba by sa mi pri káve lepšie počúvala.
Pootočí sa, zdvihne ukazovák, dnes by si ešte nemal, predsa len…
Naozaj som už v poriadku, vystrúha komicky prosebný výraz na tvári, môžeš mi veriť.
Po krátkom váhaní pristane, tak dobre, ale len slabú…

*

Ďalší deň, kým ešte nie je Vojto doma, vyhľadá v regáloch Orffovu skladbu a usadí sa k starému, rozložitému gramofónu, majú doma nahrávku s Berlínskym symfonickým orchestrom, boli časy, keď si ju veľmi často prehrávala, O Fortuna, fortuna, nadýchne sa, platňu dostala k promócii od bratranca, bude to už takmer polstoročie…
Bratranec vlani umrel, celkom nečakane, nestretávali sa často, dosť uzavretý, samotársky, hral krásne na klavíri, po starom otcovi sa mu ušlo viac hudobného talentu ako jej a jej synom.
Chemik, ktorý vo voľnom čase hrával Chopina a po večeroch sa učil japonsky, prečo práve tento jazyk, ťažký a taký vzdialený, opýtala sa ho kedysi dávno, určite jej niečo povedal, ale odpoveď si nepamätá, možno v tom zohral úlohu jeho obdiv k miniatúram, roky šetril na cestu do Japonska, keď sa vrátil, nadšene im rozprával o japonských záhradách, v ktorých vynikal dôraz na detaily, na harmóniu celku, po návrate sa začal venovať kaligrafii a tradičnej japonskej technike maľovania plátna, to už bol na dôchodku, potom celkom nečakane umrel.
Zakaždým keď počúva Orffovu skladbu, musí myslieť na trochu čudáckeho bratranca, pred pár rokmi jej daroval neveľký štvorec plátna pomaľovaného starou japonskou technikou, tak trochu jej to pripomínalo modrotlač, len vyobrazené tvary boli odlišné, potešilo ju, že Vojto si s ním hneď, ako ich kedysi dávno zoznámila, porozumel, ani by nevedela vysvetliť, prečo mala z toho takú radosť.
Pri počúvaní skladby jej napadne, ako už toľko ráz predtým, prečo jej bratranec dal k promócii práve túto platňu, možno aj preto, napadne jej, lebo stredoveké piesne, na ktoré Orff skomponoval hudbu, navodzujú atmosféru čohosi vzdialeného, tajomného, sčasti znepokojujúceho a sčasti zároveň vnášajúceho prísľub radosti a pokoja, možno jej chcel naznačiť čosi o existencii iného sveta, ako je ten, v ktorom dnešní ľudia žijú svoje hektické dni, on sám si pre seba jeden taký objavil v starom japonskom umení…
Carmina ecclesiastica, pery sa jej pohybujú celkom bezhlasne, Orff mal šťastnú ruku, keď siahol po textoch, ktoré predtým ležali niekoľko storočí v benediktínskom kláštore v istej bavorskej dedinke na úpätí Álp, sú také šťastné náhody, v mysli sa jej mihne spomienka na Luise Rinserovú, neprečítala od nej veľa kníh, ale tá o Márii Magdaléne sa jej usadila v pamäti, ktovie, či ju čítala kolegyňa, ak mala rada Orffa, pravdepodobne vedela aj o Rinserovej, no na toto nikdy medzi nimi neprišla reč, tak ako ani na ich hudobné náklonnosti.
A vzápätí sa jej dotkne nová melódia, Carmina amatoria, dá sa ňou unášať, rieka, ktorá preteká pod zemou, len v zriedkavých chvíľach vyrazí z hlbín, zjaví sa na povrchu, prudko vytryskne, predtým nevidené sa stáva zjavným, len na malý okamih, záblesk času, rozjasnenie, tak ako všetky záhyby, prelínania, reťazenia, občas vystúpené z prítmia, človek ani netuší, koľko ich nosí v sebe, vzťahy, ktoré ho približujú, pútajú s inými ľuďmi, uzlíky a spojenia, zväčša si ich ani neuvedomujeme, no niekedy to, že ich zazrieme, precítime, pomáha prekonať ťažké chvíle, vie o tom svoje.
Pri záverečnej časti skladby pocíti v hrdle opäť slabé štípanie pripomínajúce včerajší zážitok z krematória, vybavia sa jej jednotlivé časti listu, potom melódia moteta, ktorého autora nespoznala, vidí, ako smútoční hostia, poväčšine ešte s vreckovkami v rukách, pomaly vstávajú, pomaly sa posúvajú k dverám, kde sa už zoraďuje najbližšie príbuzenstvo, ktoré bude prijímať kondolencie, najradšej by sa vytratila z miestnosti, aké slová by ešte bolo možné vypovedať po tom, čo si vypočuli list adresovaný najbližším…

(úryvok)

Foto: archív redakcie